Čarodejnice, bosorky, šibenice, klietky hanby, praniere, stratené miesta či povery o upíroch, protižidovské procesy aj novodobé zločiny… Po dvoch knihách mapujúcich miesta na Slovensku, kde sa nakrúcali scény známych filmov, sa autor Tomáš Galierik vo svojej novej knihe vydáva po stopách miest zločinov a tragédií.

Kde upaľovali bosorky, kde stáli popraviská a aké ďalšie temné miesta u nás máme? Kniha Miesta zločinu a tragédií vás zavedie na neobyčajnú cestu do dávnej minulosti ale aj súčasnosti. Od udalostí ťažko uveriteľných, po také, v ktorých o osude stoviek ľudí rozhodovali iní od stola. Temné miesta v tejto knihe otvárajú dvere do celkom iných dejín Slovenska, než s ktorými sa bežne stretávame a chceme o nich čítať. Autor Tomáš Galierik opisuje vo svojej knihe kruté popravy čarodejníc upálením nielen v kráľovských mestách od Prešporku, cez Šamorín, Trenčín, Kremnicu, Štiavnicu, Košice… Pri upíroch spomína protivampiristické opatrenia na pochovávaných ľuďoch, mrzačenie mŕtvych a približuje tiež život katov, ich postavenie v spoločnosti.

Značnú časť knihy venuje autor miestam popráv a hanby. Na Slovensku je veľký počet kopcov a ďalších miest, ktoré nesú názvy Šibenik, Šibeničný vŕšok, Pod šibenicou a podobne. Téma popráv a šibeníc zahŕňa lokálnu históriu fungovania popráv až do roku 1989 (Justičný palác). Navyše, autorovi sa podarilo zmapovať všetky praniere a klietky hanby, vrátane tých neoriginálnych.

Zaujímavé a zároveň aj smutné sú kapitoly o zaniknutých a stratených miestach, o tragédiách, ktoré sa s tým spájali, o streľbe a zabíjaní ľudí na úteku za slobodou počas Železnej opony či o ďalších miestach nešťastí, nehôd, tragédií aj o veľkých udalostiach, ktoré hýbali dejinami. Také sú aj miesta zločinu vo Veľkej Mači (vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej), v Kráľovej pri Senci (vražda Ľudmily Cervanovej).

Ukážka z knihy

Posledný krupinský proces

K ostatnému procesu a poprave čarodejníc v Krupine došlo v roku 1741. Odsúdené boli tri ženy za bosoráctvo a stalo sa to aj vďaka svedectvám nemalého počtu ľudí. Išlo o Annu Štibickú, Juditu Pellionisku a Dorišu Koziarku, ktoré bývali na Červenej hore. Prežili tortúry mliaždenia prstov, trápenia španielskou čižmou, mučenie na drevenom koni aj pálenie sviečkami. Po týždni mučenia pochopiteľne pri výsluchu zaznamenali detaily priznania Judity nielen z obcovania s diablom ale aj k ďalším neuveriteľným činom, ktoré bolo možné považovať za dôkazy čarodejníctva. Mimo iného priznala, že s Annou a Dorišou lietali na metle či inom nástroji. Pri ich upálení zaživa bola do ohňa vhodená aj mŕtvola Martina Koziara, predošlého manžela Doriše, ktorý zomrel ešte v roku 1739. Z vyšetrenia malo vyplynúť, že aj on bol strigôň.

Tomáš Galierik: Diali sa strašné veci…

Chvíle v archívoch, pri starých knihách či návštevách miest zločinov a tragédií, neboli pre Tomáša Galierika, autora knihy Miesta zločinu a tragédií, práve príjemné. Ako povedal: Diali sa strašné veci… Viac sa dozviete z nášho rozhovoru a všetko ostatné nájdete v jeho knihe, o ktorú môžete aj súťažiť.

Po dvoch knihách, v ktorých ste čitateľov previedli rôznymi miestami na Slovensku, kde sa nakrúcali slovenské aj zahraničné filmy, ste sa zamerali na miesta zločinov a tragédií. A to aj s cieľom upozorniť na „temný turizmus“ na Slovensku…

Tak ako filmový turizmus je ešte stále novým alebo až neznámym pojmom, je u nás takmer neznámym pojmom temný turizmus. Alebo len uvedomenie si, že aj temná minulosť, rôzne tragédie a konkrétne pietne miesta sú naším bežným cieľom spoznávania krajiny aj histórie. Existuje, ale pritom zároveň často popierame, že ho praktizujeme. Aj temné udalosti našich dejín majú význam, môžu nás vzdelávať, v mnohom poučiť. Môžu byť obohatením ponuky cestovného ruchu v regiónoch a je veľká škoda, že sa im nevenuje dostatočná pozornosť a na niektoré sa celkom zabúda. Rozumiem, že na niektoré bolestivé udalosti je lepšie zabudnúť. Proti by boli tí, ktorí na takom mieste trpeli, zomreli, alebo sa ich udalosti týkali.

Asi celý svet pozná Drakulu či bosorky zo Salemu, vy sa však vo svojej knihe venujte výhradne našim, slovenským upírom, katom, čarodejniciam.

Áno, po celom svete sa hovorí o upíroch a Drakulovi. Svet si myslí, že ide o dielo Hollywoodu a pritom to celé pochádza z našich dejín, z časti Európy, ktorej sme stredom. Na východnom Slovensku dodnes vidíme opatrenia na mŕtvych len preto „aby nevstali z hrobu a nechodili strašiť“. Rovnako celý svet pozná čarodejnice, ich upaľovanie a procesy zo západnej Európy a Salemu. Máme pritom dosť inšpirácie a pestrú históriu aj doma. Je až neuveriteľné, koľko žien prišlo o život v plameňoch v našich vlastných kráľovských mestách. Ani taký kat nebol vymyslenou postavou francúzskych a britských historických filmov a komédií, či len záležitosť Prahy a kata Mydlářa. Žili aj v našich mestách ako mestskí zamestnanci, švihali mečom a brali na seba hriech „nezabiješ“, keď mocipáni rozhodli.

Kde ste pátrali po týchto miestach? Využívali ste internet, knižnice?

Kniha ako táto si vyžaduje miesta vidieť, zažiť a pochopiť. Má byť totiž primárne o daných miestach, čím sú dnes. Mnohé z nich bolo nutné vidieť, niekedy dokonca viackrát. Nazrieť na ne z kontextu dejín, pýtať sa ľudí, pamätníkov, múdrych kníh, múzeí a archívov.

Vo vašej knihe je spísané množstvo smutných a tragických príbehov. Ktoré z nich vám pripadajú ako najkrutejšie?

Rozdielna doba si žiada rozdielne chápanie. Neprijateľné z dnešného morálneho hľadiska je vykopať pochovaného člena rodiny a na tele urobiť opatrenia, aby nastal pokoj v dedine a dobytok prestala kántriť choroba. Kruté je určite vnímať počty žien, ktoré boli mučené a prinútené k priznaniam, aké im do úst vkladal priebeh mučiacich tortúr. Duševné choroby neexistovali a ak sa objavili, dobová nevzdelanosť mala jasnú odpoveď, „posadol ju diabol“. Drsné je pochopenie, že ešte pred sto rokmi ľudia ani netušili, že existuje stav bezvedomia. Narazil som na prípady, kedy sa človek prebudil po úraze z bezvedomia, ale pre dobový ľud to bolo ožitie upíra s veľmi nešťastným pokračovaním takýchto príbehov.  Za kruté možno považovať aj vysťahovanie celých dedín bez adekvátnych náhrad. Už len predstava, že zaniknú susedstvá, kultúrna identita, svojpomocne postavený dom a zveľadená záhrada a na cintoríne zostanú pochovaní predkovia, ktorých už nenavštívite, je tiež krutá.

Šibenice, popraviská, klietky hanby, praniere… veľmi smutná minulosť. Vy  sa v knihe venujete však aj novodobým zločinom, nešťastiam a miestam, kde sa udiali. Čo z týchto vás dojalo alebo aj nahnevalo?

Je veľa toho, čo pri troche empatie dokáže človeka prinútiť zamyslieť sa. Nahnevá určite to, koľko udalostí sa odohralo, ale nijako sa z nich neskôr ľudia nepoučili. Koľké z nich zapríčinila nevzdelanosť, zbytočná agresivita a už v minulosti šírené dezinformácie a fanatizmus. Či už o čarovaní ženy bylinkárky, alebo pri procesoch namierených napríklad aj voči všetkým Židom v meste a bolo pritom niekoľkokrát celkom jedno, či sa vôbec nejaký skutok stal a či vôbec sa previnil niekto so židovským vyznaním. Nahnevá a dojme súčasne veľké množstvo rodín, dnes neznámych mien, detí, žien a mužov, ktorí boli vymazaní z našich dejín a vyhladení v koncentračných táboroch. Do ich domov a obchodov sa nasťahovali tí, ktorí sa vedeli ospravedlniť, alebo len krčiť plecami.

Pochádzate z Kysúc. Pamätáte si z detstva nejaký „strašidelný“ príbeh, ktorý sa viazal k miestam, kde ste žili?

Zo všetkých miest, ktoré v knihe majú svoju zmienku, sa ma priamo dotýka vysťahovanie ľudí z obce Riečnica. Udalosť, s ktorou sa dodnes niektorí ľudia nedokázali vyrovnať, sa totiž líši od toho, keď sa presťahujete, lebo chcete a potrebujete. Vysídlené boli celé ulice, rodiny, väzby a priateľstvá. To, čo ste poznali a čím žili, sa odrazu rozkúskovalo všetkými smermi a viac neexistovalo. Na Slovensku nám zanikli obce, v ktorých nie je umožnené ľuďom ani len raz ročne zapáliť sviečku rodičom a starým rodičom na ich hroboch. Nakoniec, ak by sme hovorili o udalostiach počas vojny, aj Kysuce toho zažili veľmi veľa, ale o tom už bude iná kniha.

Ukážka z knihy

Miesta popráv a hanby – Banská Bystrica

V Banskej Bystrici sa po rozsudku mestskej rady popravy sťatím vykonávali priamo na námestí pri radnici, ktorá stála neďaleko od väznice. Odsúdení obesením absolvovali náročnejší sprievod vedúci mestom až k šibenici na Šibeničnom vŕšku (tiež Galgenberg). Nachádza s v blízkosti športového areálu Dukla, v priestore medzi OC Europa a sídliskom nad kúpaliskom. Napäté chvíle zažívala Banská Bystrica najmä v období rokov 1525 až 1526, keď nespokojnosť baníkov prerástla až do ozbrojeného povstania. Vzbúrení baníci vtrhli do mesta, zapaľovali kupecké domy, rabovali a tieto nepokoje trvali desať dní. Násilnú okupáciu Banskej Bystrice ukončil zásah kráľovského vojska. Niektorých baníkov pochytali a skončili na Šibeničnom vŕšku. Prebiehalo veľké zatýkanie s tým, že banícki povstalci budú popravení. Povereným popravcom bol kat Vavrinec. Prípad popravy v Kostiviarskej, severne od Banskej Bystrice, sa odohral 2. septembra v roku 1854, keď prievidzský kat popravil zbojníkov Andreja Nemca a Juraja Ursínyho.

Súťaž

Do súťaže o knihu Tomáša Galierika Miesta zločinu a tragédií (Dajama, 2024) sa môžete zapojiť do piatka 17. januára 2025 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Vyžrebovanému výhercovi alebo výherkyni venuje autor knihu aj s venovaním.