Charizmatický Islanďan, spisovateľ Sigurjón Sigurdsson, ktorý píše pod pseudonymom Sjón nie preto, aby bol v „utajení“, ale preto, aby sa jeho meno ľahšie vyslovovalo, navštívil minulý týždeň Banskú Bystricu.
Na besede v kultúrnom centre Záhrada Sjón už v prvých minútach potvrdil to, čo sa ho Islanďanoch hovorí. Že sú to proste skvelí priateľskí ľudia so zmyslom pre humor, umenie, sú múdri, talentovaní… Nečudo, veď sú potomkami prvých inteligentných bytostí na Zemi, elfov. Otázka o elfoch, samozrejme, nemohla chýbať. „Je pravda, že na Islande máme neviditeľné bytosti, ktoré sa nazývajú elfovia. Je pravda, že žijú v skalách a ak chcete absolvovať cestu cez zatiaľ neobjavenú krajinu, musíte si vypýtať povolenie od týchto bytostí… Elfovia sú, našťastie, veľmi trpezlivé bytosti,“ povedal Sjónna margoelfov.
Pravda je aj to, že Sjón si hneď v prvých minútach podmanil prítomných. Bez problémov, s rozhľadom, nadhľadom a vtipne odpovedal na otázky moderátora aj publika.
„Ešte predtým, ako som sa v pätnástich rokoch zoznámil s poéziou, bol som nádejný atlét! Vynikal som v rôznych druhoch skokov, dokonca som vytvoril islandský rekord v trojskoku z miesta. Dobrý som bol aj v štafetovom behu. Ale prestal som s tým. Lebo som začal písať poéziu. V písaní totiž nikdy nemôžete dosiahnuť finále. Takže keď budete počuť, že som sa vrátil k trojskoku, bude to znamenať, že som napísal svoju poslednú knihu.“
Sjón hovoril tiež o svojom vzťahu k surrealizmu, o pôsobení v kapele The Sugarcubes, o spolupráci s Björk a, samozrejme, o Islande, Islanďanoch, Islanďankách… Prečítal aj úryvok z jednej zo svojich kníh v rodnom jazyku, islandčine. K úžasnej atmosfére večera so Sjónom nesporne prispeli moderátor Rado Sloboda a prekladateľka Zuzana Szabóová, a pravdaže aj vnímavé publikum. Na margo knihy MániSteinn. Chlapec, ktorý nebol Sjón okrem povedal: „Je to jedna z tých kníh, ktoré sa samé pýtajú na svet. Vôbec som netušil, že ju idem napísať.“ Aj (hlavne) o tejto knihe je náš rozhovor so Sjónom.
Knihu venoval svojmu strýkovi, ktorý bol gay
Vaša knižka o chlapcovi, ktorý nebol, sa číta na jeden nádych. Je zvláštna ale rýdza, „seversky“ strohá ale neskutočne hlboká. A odvážna. Otvorene píšete o sexe medzi mužmi, homosexualite…
Začalo to nápadom napísať román odohrávajúci sa v období španielskej chrípky. O týchto dramatických dňoch v histórii islandského národa bol napísaný len jeden román, a ja som chcel tieto dni použiť ako pozadie pre príbeh o jednom človeku. Výbuch sopky, epidémia a nadobudnutie suverenity, toto všetko sa odohralo len za šesť týždňov a ja som čoskoro prišiel na to, že tieto udalosti boli natoľko ohromujúce, že si od nich postava v mojom románe potrebovala udržať akýsi odstup. A aby som tento odstup vytvoril, spravil som z nej tínedžera, ktorý by tak, ako to zvyčajne mladí ľudia robia, neprejavoval záujem o politiku, no zaujímal by sa o niečo, čo počas epidémie nie je dovolené vykonávať, teda o sex, a spravil som z neho sirotu, takže by nebol v zovretí smútku po smrti svojich príbuzných. Keď som začal písať tento príbeh, potreboval som tomu chlapcovi dať niečo, čo bude robiť denne a našťastie som už predtým urobil výskum o začiatkoch kín v Reykjavíku, aby som z neho mohol spraviť filmového nadšenca. A nakoniec, aby som ho zatlačil na úplný okraj spoločnosti, rozhodol som sa, že bude gay, ktorý prostituuje preto, aby si dokázal zaplatiť svoj filmový koníček. A aby som spravil túto časť príbehu uveriteľnou, musel som zrežírovať jeho milostné stretnutia a potom ich opísať tak verne, ako som vedel.
Takže kto je MániSteinn? Je to len chlapec, ktorý prostituoval s mužmi, aby mal peniaze na kino, ktoré miloval? Myslím, že pre vás znamená viac.
Kniha je venovaná môjmu strýkovi, ktorý bol gay a jeho život v spoločnosti, ktorá mu odoprela právo byť sebou samým, bola tragédia, ktorej som bol svedkom. Zomrel na AIDS v roku 1993 a chcel som si ho uctiť týmto príbehom, ktorý v sebe reflektuje mnoho aspektov jeho života. Takisto je to aj pocta venovaná mojim spolužiakom, ktorí museli znášať nespravodlivosť kvôli svojej sexuálnej orientácii, niektorí z nich odišli do exilu v iných krajinách, kde mohli žiť slobodne, a niektorí z nich sa rozhodli opustiť tento svet. Táto kniha je teda poháňaná silnými emóciami. Našťastie sa Island stal dobrým miestom pre príslušníkov a príslušníčky LGBTI komunity, a to vďaka ich vlastnému opatrnému, no otvorenému boju za svoje ľudské práva. Dokázali si získať väčšinu islandskej spoločnosti pre svoju vec a to z nás urobilo lepších ľudí.
V roku 2013 sa táto kniha stala knihou roka na Islande. Čo myslíte, prečo?
Pre mňa bolo obrovským prekvapením, keď ma rôzni ľudia, no najmä staršie dámy, začali zastavovať na ulici alebo v supermarkete, aby mi poďakovali za knihu. Predstavoval som si, že to bude pre mňa len akási „útla” knižka, ktorá osloví najmä mojich najoddanejších čitateľov a čitateľky. Ale zdá sa, že na tom mladom chalanovi, ktorý trvá na tom, že bude sám sebou, a ktorý má silnú vôľu prežiť v ťažkých podmienkach, je niečo, čo sa dotýka naozaj rozdielnych ľudí. Táto kniha dostala v tom roku všetky literárne ocenenia, ktoré na Islande sú, a ešte k tomu sa stala bestsellerom. Takže kombinácia španielskej chrípky, nemého filmu a sexu medzi dvoma mužmi je zázračný literárny vzorec, o ktorom nikto nevedel, dokonca ani ja…
Na Slovensku ste prvý krát. Ale Slovensko nie je pre vás neznámou krajinou.
Áno, som tu prvý raz a teším sa, že tu môžem byť. Cez moje kontakty na surrealistov v osemdesiatych rokoch som sa dozvedel o niekoľkých slovenských a českých umelcoch a básnikoch. Jedným z nich bol Karol Baron, ktorého prácu veľmi obdivujem a verím, že si u vás kúpim knihu o jeho umení. Ale môj úplne prvý a počiatočný kontakt so slovenskou kultúrou a životom nastal, keď som bol ešte dieťa a pozerával som zvláštny a fascinujúci program Nikto nieje doma. Vysielali ho počas detskej hodinky na islandskej televízii. Môžem vás ubezpečiť, že každý Islanďan a Islanďanka v mojom veku vie, ako zakričať: „Níkktóní-jedóma!”
Sjón (Sigurjón Sigurdsson) sa narodil 27. augusta 1962 v Reykjavíku na Islande. Písať začal už v pätnástich rokoch, kedy mu vyšla prvá zbierka poézie. Bol jedným zo zakladajúcich členov neo-surrealistickej skupiny Medusa. Vydal viacero básnických zbierok, sedem románov,napísal štyri operné libretá. V roku 2005 získal prestížnu literárnu cenu Severskej rady za svoj piaty román Skugga- Baldur (v češtine vyšiel pod názvom Syn stínu), ktorý sa dostal na pulty kníhkupectiev v 21 krajinách sveta. Za svoj zatiaľ posledný román Mánasteinn – drengurinn sem aldrei var til (MániSteinn. Chlapec, ktorý nebol) dostal všetky literárne ceny, ktoré na Islande existujú. Sjónove básne boli preložené do viac ako dvadsiatich jazykov, romány do tridsiatich piatich jazykov. Jeho dlhoročná spolupráca s islandskou speváčkou Björk viedla v roku 2001 k nominácii na Oscara za textpiesne I’veSeenItAllvo filme Tanečnica v tme(r. Lars von Trier, 2000) v kategórii pôvodná skladba. Sjón žije so svojou manželkou a dvoma deťmi v Reykjavíku.
