Skauting nie je len o dobrodružných táboroch, večerných ohňoch a sľuboch pod hviezdnou oblohou. Je to systematická výchova k hodnotám, zodpovednosti a aktívnemu občianstvu, ktorá trvá počas celého roka.
Silvia Cochová, nositeľka Radu Strieborného trojlístka, porozprávala o tom, kedy skauting vo svete vznikol, kedy dorazil na Slovensko, čo pre ňu vyznamenanie znamená, ale aj to, ako vidí budúcnosť skautingu.
Zrod skautingu
„Skauting vznikol okolo roku 1907, keď sa vojak Lord Robert Baden-Powell rozhodol zorganizovať tábor pre skupinu chlapcov na ostrove Brownsea v Anglicku. Chlapci táborili, učili sa rôznym zručnostiam a prežitiu v prírode,“ začína rozprávanie Silvia.
Za zrodom skautingu stála myšlienka, ktorá sa v Baden-Powellovi formovala už dlhší čas. V období sociálno-ekonomickej krízy si všimol, že mladí chlapci z chudobnejších štvrtí trávia čas nezmyselne, zapájajú sa do šarvátok a nemajú žiadne vedenie. Aj keď sám nebol ideálnym študentom, a možno by sme ho dnes označili za hyperaktívneho, fascinovala ho príroda, pozorovanie a prežitie v prírode. Svoje skúsenosti a vášeň preto spojil do výchovnej metódy, ktorá mala viesť deti a mládež k rozvoju osobnosti prostredníctvom pobytu v prírode a učenia sa užitočným zručnostiam.
Skauting aj pre dievčatá
Pôvodne bol skauting určený len pre chlapcov, no dievčatá sa nenechali odradiť. „Počas jedného veľkého skautského stretnutia prišli aj dievčatá a pýtali sa: Prečo by mali skautovať len chlapci? Baden-Powell najprv váhal, ale nakoniec presvedčil svoju sestru Agnes Powellovú, aby dievčatá, ktorým sa myšlienka skautingu páči, viedla. Tá ich nazvala „Girl Guides.“
Tak sa zrodila forma dievčenského skautingu, ktorá sa neskôr rozšírila po celom svete. Girl Guides sa venujú najmä sociálnym projektom, kým Girl Scouts často absolvujú podobné dobrodružné tábory ako ich mužskí súputníci. Neskôr sa podpory skautiek ujala aj Baden-Powellova manželka Olave Powellová, ktorá významne prispela k rozvoju dievčenského skautingu po celom svete.
Čo je skautská organizácia?
Skauting je výchovno-vzdelávacia organizácia fungujúca na dobrovoľníckej báze. Silvia Cochová vysvetľuje: „Na Slovensku máme viac ako 8 000 členov. Okrem centrálnej kancelárie je všetko postavené na práci dobrovoľníkov – vodcov a vodkýň v malých aj väčších mestách a obciach.“
Základom skautingu je všestranný rozvoj detí a mládeže, so zameraním na charakterový rozvoj, čiže na zodpovednosť, čestnosť, rešpekt, ale aj vlastenectvo a angažované občianstvo, duchovný rozvoj bez väzby na konkrétne náboženstvo, sociálnu angažovanosť, a teda pomoc komunitám, ale tiež na ochranu životného prostredia. Veľký dôraz sa kladie na peer-to-peer učenie. Na to, aby sa deti učili od seberovných.
Skauting na Slovensku sprevádzali prekážky
Skauting sa na Slovensko dostal pomerne rýchlo. Prvý skautský oddiel údajne vznikol už v roku 1913 v Komárne. Vznik a rozvoj podporovali najmä nadšenci v miestnych komunitách a sokolské organizácie. Avšak slovenský skauting čelil vážnym prekážkam. Bol prerušený počas vojen, zakázaný počas totalitných režimov, vrátane komunizmu a kopírovaný pionierskou organizáciou.
Počas Pražskej jari v roku 1968 zažil krátke obnovenie, ale skutočná sloboda prišla až po Nežnej revolúcii v roku 1989. „Skauti z undergroundu sa vtedy zjednotili a začali obnovovať oddiely. Prvé skautské tábory sa konali už v roku 1990.“ Dnes slovenský skauting existuje bez prerušenia už viac ako 30 rokov a stále reaguje na nové výzvy modernej spoločnosti.
Skauti sa venujú rôznym aktivitám, ktoré rozvíjajú ich zručnosti, charakter a vzťah k prírode. Organizujú dobrovoľnícke projekty, pomáhajú ľuďom v núdzi, zapájajú sa do ochrany životného prostredia a vytvárajú priateľstvá na celý život. Skauting je dnes viac než len romantické táborenie v prírode. Je to cesta osobného rastu, budovania komunity a výchovy aktívnych, zodpovedných občanov.
Skautka Mikanka
Ešte ako dieťa zvykla tráviť Silvia prázdniny vo Varíne, kde pôsobila silná skautská základňa. So smiechom spomína: „Vedela som, kde chodia táboriť a chodila som sa na nich pozerať ako na zvieratká do ZOO.“ Vždy túžila patriť medzi nich, ale uvedomovala si, že počas krátkych prázdnin to nebude možné. Keď sa vrátila do Banskej Bystrice, začala hľadať miestnych skautov. „Musím povedať, že skauti majú naozaj výborné schopnosti ukrývania sa, lebo som ich našla až v roku 1993.“
K skautingu ju napokon priviedlo dievča, ktoré poznala zo základnej umeleckej školy. „Bola vždy veľmi upravená, všetko vedela a ja som sa na ňu chcela podobať. Raz z nej vypadlo, že je skautka a jej skautské meno je Nšo-Či. Hneď som sa jej chytila a dodnes sme veľmi dobré kamarátky.“ Dnes jej priateľka síce žije v Belgicku, ale pri každej návšteve Slovenska spolu vyrážajú na turistiku. „Je to moja skautská sestra na celý život,“ dodáva Silvia.
O skautských menách a zábavných zážitkoch
Silvia nám porozprávala aj o tradícii skautských mien. Nie každý skaut musí mať svoje meno, ale väčšina ich predsa len má. A tí, ktorí ich nemajú, to vraj často ľutujú. „Za mojich čias sme mali špeciálny rituál, niečo ako krst. Nikto vopred nevedel, aké meno dostane, a ja som sa obávala, že budem mať nejakú vtipnú prezývku, ako napríklad chobotnica,“ smeje sa Silvia.
Prezývky však často vznikajú spontánne a s humorom, čo prináša veľa veselých spomienok. „Rodičia to spočiatku nechápali. Keď mi niekto volal a predstavil sa napríklad: Dobrý deň, tu je Sup, rád by som hovoril s Mikankou, boli dosť zmätení. A potom mi len odovzdali odkaz, že volal nejaký Orol, ktorý však bol úplne iný človek.“
Skautské meno je viac než len prezývka. Je to súčasť silnej identity a komunity, ktorá sa s človekom nesie po celý život.
Nositeľka najvyššieho skautského vyznamenania pre ženy
Rad Strieborného trojlístka je najvyšším skautským vyznamenaním, ktoré môže žena v slovenskom skautingu získať. Počet žijúcich nositeliek tohto ocenenia je limitovaný na sedem. Medzi tými, ktorým sa tejto veľkej cti dostalo, je aj Silvia Cochová.
„Rad Strieborného trojlístka som dostala za zásluhy o rozvoj skautskej organizácie, najmä v oblasti vzdelávania,“ vysvetľuje Silvia. Už počas vysokej školy začala pôsobiť v Slovenskom skautingu na národnej úrovni v oblasti, ktorá sa venovala vzdelávaniu mladých ľudí, ako aj nastavovaniu vzdelávacieho systému pre skautov a skautky. Pôsobila tiež v rôznych vzdelávacích tímoch, ktoré formovali nové generácie lídrov a líderiek.
„Zostala som v tejto oblasti aktívna dodnes a nemyslím si, že tak skoro odídem, aj keď som prosila svojich skautských bratov a sestry, aby mi dali vedieť, keď to už bude so mnou neznesiteľné,“ priznáva s úsmevom. „Brala som to, a stále beriem, ako záväzok, šíriť myšlienku, ktorej verím, ktorú som žila aj žijem. Verím totiž, že skautský zákon a naše heslá nás vedú k tomu, aby sme boli každý deň lepšími a prinášali svetu viac dobra.“
Pre Silviu je ocenenie veľkou cťou a zároveň zodpovednosťou. „Možno to zvonku nevyzerá tak dôležito – máme tie naše košele a rôzne nášivky – ale v skautskom svete je udelenie takéhoto vyznamenania veľká vec. Myslím si, že je nás viac, ktoré by si ho zaslúžili. O to väčší záväzok teraz cítim… Nesklamať dôveru, ktorú mi ľudia dali.“ Od schválenia tohto ocenenia získalo vyznamenanie len približne tridsať žien, čo podčiarkuje jeho výnimočnosť.
Rad Strieborného trojlístka
Rad Strieborného trojlístka je vyznamenanie, ktoré nadväzuje na tradíciu ocenení vo Veľkej Británii, kde skauting vznikol. Jeho zakladateľ, Baden-Powell, si uvedomil dôležitosť oceňovania a verejného uznávania ľudí za ich prácu, podobne ako vo vojenských organizáciách. Pre mužov vytvoril vyznamenanie Strieborného vlka a prirodzene vznikla potreba oceniť aj ženy. Tak sa vo Veľkej Británii zrodilo vyznamenanie Striebornej rybky – symbolu vytrvalosti a rastu aj napriek plávaniu proti prúdu. Toto ocenenie reflektovalo dobu okolo roku 1920, keď ženy, ktoré sa vybrali do prírody a tábora, boli často vnímané ako priekopníčky a rebelky vo vtedajšej konzervatívnej spoločnosti.
Na Slovensku sa Rad Strieborného trojlístka oficiálne etabloval až v roku 1968, krátko po uvoľnení spoločenských pomerov. Vtedy boli udelené tri Strieborné trojlístky a tri Strieborné vlky. Avšak pre následný útlm skautingu v krajine sa tradícia prerušila a obnovená bola až po Nežnej revolúcii. Odvtedy sa Rad Strieborného trojlístka udeľuje pravidelne, pričom platí pravidlo, že počet žijúcich nositeliek nesmie prekročiť číslo sedem. Plánuje sa tiež zavedenie emeritného statusu pre tie skautky, ktoré sú už staršie a možno menej aktívne v dianí organizácie.
Skauting je pre všetkých, ale…
„O skautingu sa hovorí, že je pre deti od 6 do 99+ rokov. Limity pri prijímaní detí do skautských zborov nie sú vecou veku či schopností, ale skôr kapacitných možností jednotlivých dobrovoľníckych skupín.“
V Banskej Bystrici pôsobia aktuálne dva skautské zbory a každý z nich má svoju špecializáciu.
59. zbor Barbakan je vodnoskautský, zameraný na aktivity na vode. Ich členovia sa venujú splavom, vodným výpravám a dokonca si vedia sami postaviť vlastné lode. Silvia so smiechom prezradila, že „vodáci“ nosia modré košele a interne, v skaustských kruhoch, ich prezývajú „Šmolkovia“.
89. zbor Cuprum, ktorého členkou je aj Silvia, je zameraný na tradičné táborenie v prírode. „My si tábor postavíme doslova na zelenej lúke, od kuchyne až po indiánske stany, a žijeme tam dva, niekedy aj tri týždne.“ Ich základne nájdete v dvoch klubovniach. V centre mesta na Komenského 21 a v priestoroch Základnej školy na Magurskej ulici. „Kto má rád romantiku prírody alebo dobrodružstvo na vode, v Banskej Bystrici si určite nájde to svoje,“ dodáva Silvia Cochová.
Prečo nie je skauting len o letných táboroch
„Skauting nie je ad hoc voľnočasová činnosť. Očakávame, že dieťa, ktoré k nám príde, sa bude zúčastňovať pravidelných „družinoviek“ – stretnutí každý týždeň, kde sa systematicky venujeme jeho osobnostnému rozvoju. Často nás kontaktujú rodičia s otázkou, či môžu dať dieťa iba na tábor. Žiaľ, ak dieťa nepoznáme a nie je pripravené, nemôžeme ho zobrať do divočiny. Spanie v stane, zvuky prírody v noci, to sú veci, na ktoré si deti musia postupne zvyknúť. Rovnako ako pri otužovaní sa nezačína hneď v ľadovej vode, aj v skautingu je dôležité ísť krok za krokom.“
Na záver Silvia Cochová, nositeľka Radu Strieborného trojlístka, prezradila, ako vidí budúcnosť slovenského skautingu.
„Verím, že skauting bude na Slovensku aj o ďalších sto rokov. Čakajú nás však veľké výzvy. Musíme sa rozšíriť do čo najviac regiónov a obcí, aby bol skauting prístupný viacerým deťom a mladým ľuďom. Potrebujeme aj dobrovoľníkov, ktorí by pomohli napríklad pri organizovaní výletov alebo táborov, aj keď nie sú priamo členmi.“
Skauting sa dnes hlási k plneniu globálnych cieľov udržateľného rozvoja a vníma aj výzvy, ktoré prináša klimatická zmena či spoločenské problémy vo svete.
„Skauti chcú byť tými, ktorí prinášajú zmenu, inovácie a zodpovedné správanie. Našou najväčšou výzvou je vychovávať angažovaných mladých ľudí, ktorí vedia prinášať kvalitné produkty, kvalitné procesy pre tento štát, aby boli plnohodnotnými občanmi,“ uzatvára Silvia.
