Sú to skoro dva roky čo Daniel Csúr odišiel študovať do Oxfordu. V rozhovore rozpráva o tom, ako sa študent z obyčajnej strednej školy z Rimavskej Soboty, kde je nezamestnanosť jedna z najvyšších v regióne, dostane na prestížnu univerzitu v zahraničí.
S Danielom Csúrom sa mohli viacerí mladí Banskobystričania spoznať pri prednáškach, ktoré mal v minulosti na tunajšom Gymnáziu A. Sládkoviča. Svojimi skúsenosťami pomáhal tiež so založením tunajšej rady študentov. Aj preto sme ho vyspovedali v rozhovore, v ktorom okrem iného prezrádza aj to, čo ho šokovalo na systéme britského školstva, ale hovorí aj o tom, aké je vracať sa domov.
Rozmýšľal si nad štúdiom v zahraničí už aj na strednej škole?
Zo začiatku som nad tým ani nerozmýšľal, chcel som sa venovať neziskovému sektoru a podnikaniu. Neskôr som si povedal, že keď pôjdem ďalej študovať, tak prečo sa nevenovať tomu, čo má zmysel. Povedal som si, že si podám prihlášku do zahraničia. Podal som a dostal som sa. Bolo to úplne jednoduché (smiech).
Samotná cesta do zahraničia už ale taká jednoduchá nebola. S akými prekážkami si sa stretol?
Myslím si, že najväčším problémom bola maximálna neochota mojich učiteľov ma podporovať, neochota mojich kamarátov, mnohokrát priateľov a okolia ma podporiť. Vnímal som, že ľudia okolo mňa sa ma doslova snažili držať a boli to práve tí, ktorí kládli nejaké prekážky. Na druhej strane to bolo strašné pozitívum, pretože čím hlbšie človek spadne, tým lepšie dokáže prekonávať prekážky.
Založil si mládežnícky parlament v Rimavskej Sobote. Čo, alebo kto ťa inšpiroval, aby si sa stal aktívnym študentom?
Hlavným motivátorom bol jeden z mojich učiteľov, ktorý prišiel na prvú hodinu geografie a povedal, že toto je hodina geografie a toto je učebnica geografie, ktorú dal na ľavú stranu lavice a toto je klasifikačný záznam, ktorý dal na pravú stranu. A povedal, že teraz sa ideme baviť o problémoch a veciach, ktoré nás vážne zaujímajú, a ktoré chceme riešiť. Ponúkol mi úplne novú perspektívu toho, ako vlastne to vzdelávanie na Slovensku môže fungovať.
S mládežníckym parlamentom pokračuješ aj keď si v zahraničí?
Predsedom mládežníckeho parlamentu už nie som. Ale snažím sa byť aktívny. Keď prídem na Slovensko, tak robíme roadshow, kde navštevujeme školy a organizujeme besedy so študentmi. Čiže aj napriek tomu, že zo zahraničia také možnosti podporovať Slovensko nemám, ale keď som na Slovensku, tak sa snažím všetok svoj voľný čas využiť na to, aby som ostatným ľudom dokázal pomôcť vytvoriť si tie možnosti, ktoré mám ja.
Ako hodnotíš svoj odchod do zahraničia?
Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote.
Aký je rozdiel medzi štúdiom na Slovensku a vo Veľkej Británii?
Zo začiatku som bol kritikom školstva na Slovensku, lenže prišiel som na to, že to školstvo v Británii je presne to čo potrebujem. Ten systém, akým to vzdelávanie prebieha, je presne to, čo potrebujem. V prvom rade je tam ten rozdiel v metódach a v druhom rade je rozdiel princípoch, na ktorých sa to školstvo zakladá. Kým na Slovensku stále máme systém, ktorý je viac zameraný na teoretické znalosti a vedomosti, tak v Anglicku je to kritické myslenie a riešenie problémov. Tie atribúty, ktoré sa snažia študentov naučiť je to, aby dokázali samostatne fungovať v tímoch, aby dokázali riešiť každodenné problémy, aby sa dokázali aktívne zapojiť a aby tie skúsenosti, ktoré majú, dokázali lepšie odovzdať. A v druhom rade, aby dokázali byť dobrí ľudia jeden k druhému.
Oxford ti ale celkom nestačí, siahol si aj po výmennom pobyte.
Momentálne študujem biznis a ľudské zdroje na Oxford university a ďalší míľnik, ktorý som si povedal, je že nestačí mi byť len v zahraničí, ale prečo by som nemohol byť dvakrát v zahraničí. Teda byť stále zahraničným študentom v Oxforde a potom byť zahraničným študentom ešte niekde inde. Tak som sa teda rozhodol, že pôjdem na výmenu a vyskúšam rok študovať úplne niekde inde. Teraz som strávil polroka v Kodani na Copenhagen business school, kde som sa venoval tomu, akým spôsobom stavať stratégiu firmám a akým spôsobom nastavovať tie správne stratégie pre veľké firmy. No a druhý polrok budem študovať v Ázii, konkrétne v Kazachstane. Presne z toho dôvodu, že chcem vidieť, aký je život mimo Európy.
Ako prebiehali prvé dni v zahraničí? Šokovalo ťa niečo, alebo si bol z niečoho prekvapený?
Myslím si, že jeden z takých kultúrnych šokov, alebo šokov z toho samotného systému bolo, keď som prišiel na hodinu manažmentu a našou úlohou bolo, že nám položili kopu Lega na stôl a mali sme z toho lega postaviť vežu. Pre mňa to bol riadny šok, tá škola je dostatočne drahá, aby mi dala patričné vzdelanie, ale oni namiesto toho mi donesú stavať Lego. Neskôr sme mali postaviť vežu, ktorá musela byť čo najvyššia a navrchu bola umiestnená pingpongová loptička, ktorá musela vydržať zemetrasenie. Zemetrasenie bolo to, že profesor prišiel k lavici a potriasol ňou. Postavili nás do tímu s ľuďmi, ktorých som nikdy v živote nevidel, nepoznal, kde sme mali sformovať tím, nájsť spoločné riešenie problému a problém vyriešiť. A to všetko za sedem minút.