Keď čítate jej knihy, máte pocit, že príbeh sa vám odohráva priamo pred očami, jeho postavy sa vám prihovárajú, počujete plač, smiech, krik, aj to, ako tečie voda, praská oheň… alebo aj kosti. Ovládnu vašu myseľ a neraz aj sny. Skúste nakuknúť do jej Šatníka…
Banskobystrickej autorke Alici Bartkovej, ktorá v roku 2013 debutovala knihou Pachuť slov, vyšla nedávno v poradí šestnásta kniha, zbierka fiktívnych kriminálnych príbehov s názvom Šatník (Knihanaj.sk, 2025). Je v nej desať poviedok, medzi nimi aj poviedka Šatník, podľa ktorej autorka knihu pomenovala. Ako sa uvádza v anotácii, zbierku sprevádza čierny humor, miestami až nepríjemná temnota. Obete, páchatelia, obete, z ktorých sa stávajú páchatelia, a páchatelia, z ktorých sa stávajú obete, vytvárajú nevyhnutný zlepenec, z ktorého sa ťažko vymotáva. Poviedky otvárajú dvere do života naoko obyčajných ľudí, ktorí však nesú neobyčajné osudy plné prekvapení a emócií, zrkadlia realitu dnešného sveta a odkrývajú, ako často sa môžeme zmýliť pri posudzovaní druhých.
Každá kniha Alice Bartkovej je iná. Kniha Šatník je iná ešte viac, pretože ju sama ilustrovala. Na jedinečných ilustráciách, znázorňujúcich napätie a nepokoj, sú tvory podobné vtákom a hmyzu, ktoré sa navzájom zneisťujú, ohrozujú a požierajú.
Budia ma nočné mory. Paradox je, že ich mám celkom rada
Do rozhovoru s Alicou Bartkovou sme si vybrali, náhodne alebo aj zámerne, krátke úryvky zo všetkých desiatich poviedok v knihe Šatník a „zladili“ s nimi naše otázky.
Poviedka Šatník: Človek nikdy nevie, kedy a ako zomrie. Ilúzia mladosti je, že máme čas žiť.
Ako je to s tvojím časom na život? Máš ho dosť?
Neviem. Ale viem, že keby som mala žiť tisíc rokov, tak by som sa asi ukončila sama.
Poviedka Mediar: Raz sa nás v škole učiteľka pýtala, akú schopnosť by sme chceli mať. Ja som povedala, že by som chcela premiestňovať ľudí. Napríklad, keď vám niekto dokonale lezie na nervy, pošlete ho trebárs na Radvanský kopec.
Kde by si ty premiestnila niekoho, kto ti poriadne lezie na nervy?
Na Radvanský kopec. A keby sa do hodiny vrátil, tak znova.
Poviedka Bolo ich jedenásť: Lenže, čo si pomyslíte o žene, ktorá ide pochovať desiateho manžela?
Čo si myslíš o takej žene?
Buď je „čierna vdova“, alebo mala iba strašnú smolu.
Poviedka Kanibal: Dokonca som už aj na Facebooku, čo som donedávna nebola.
Si na Facebooku alebo iných sociálnych sieťach? Ak áno či ak nie, prečo?
Nikdy som nebola, nie som, ani nebudem na nijakom sociálnom médiu. Vyhýbam sa pozornosti verejnosti, pretože si myslím, že za mňa hovoria moje knihy. Všetko, čo som chcela povedať, je v nich, preto nevidím dôvod riešiť sociálne médiá a hovoriť o svojich knihách. Nemám nič proti ľuďom, ktorí si zvolili takýto spôsob prezentácie, ale nie je to nič pre mňa.
Poviedka Pohyb: Čoraz viac sa mi do hlavy vkrádala myšlienka, že nechať sa omladiť, aj keď iba na zopár rokov (tri kvalitné roky života výmenou za tridsať blbých), nie je až taká hlúposť.
Aký je tvoj názor na „omladzovanie“, plastické operácie? Čo by si na sebe chcela zmeniť?
Ja som mala trieštivú zlomeninu lakťa a doteraz mám v ruke dve dlahy, jedenásť šroub a dva klince. Preto nepochopím, ako si môže dať niekto dobrovoľne „vtrepať“ niečo do tela. Tiež nemám rada injekciami alebo výplňami upravené pery, ktoré potom vyzerajú ako zobák Káčera Donalda. Keď sú pery pred špičkou nosa, nie je to skrátka geneticky správne. Hlavne nerozumiem lekárom, ktorí sú schopní to človeku urobiť. Komplexy menejcennosti sa majú liečiť na psychiatrii, nie na plastikách. Samozrejme, hovorím o extrémoch. Ak ide len o malé úpravy, kde nie je zásah „do očí bijúci“ ale vkusný a vie človeka skrášliť, tak nemám nič proti.
Poviedka Spiaci chlapec: Čosi ho zobudilo, ale nevedel čo. Nebol to ani zvuk ani svetlo iba divný pocit.
Aké zvuky, pocity ťa v noci budia?
Budia ma nočné mory, ktorých mám neúrekom. Aj päť ráz za noc. Ale paradox je, že ich mám celkom rada, pretože vždy, keď sa zobudím, uvedomím si, že môj život nie je až taký zlý.
Poviedka Posledný vtip: Po troch dňoch sa prišlo na to, že všetky tajné podzemné chodby vedú k jedinému miestu, a to k domu nášho suseda, neustále sediaceho na terase.
Aká je tvoja predstava ideálnych susedov? Máš takých?
Ideálni susedia neexistujú, rovnako ako ideálni ľudia.
Poviedka Oceľovo sivé nebo: Aspoň trochu som svojím spôsobom z tohto sveta strel povrchnosť, zbytočnosť, nezmyselnosť a pretvárku.
Čo ti na tomto našom súčasnom svete prekáža?
Ľudia nadávali v akejkoľvek dobe, v ktorej žili. A možno si mysleli, že ich doba je najhoršia. Ale nech je už táto doba akákoľvek, nechcela by som žiť napríklad v stredoveku. Za vyjadrenia a prezentovanie sa na verejnosti by väčšinu súčasných ľudí upálili, utopili v rieke, odsekli by im končatiny, vyrezali jazyk a podobne. Antika je síce fajn, ale podporovali otrokárstvo. Ale najviac mi na dnešnej dobe prekáža katolícka cirkev. Je to inštitúcia, ktorá je pôvodcom najväčších zločinov v histórii ľudstva a má vplyv na ľudí doteraz. Lenže od ľudí sa asi nikdy nemôže čakať, že sa budú správať racionálne, a hlavne používať vlastný rozum. Veď jedna z mojich prvých kníh nesie motto „sapere aude“. Toho sa snažím držať. (Pozn. Sapere aude v preklade znamená Odvaž sa vedieť, v prenesenom význame Maj odvahu používať vlastný rozum.)
Poviedka Cape Cod Evening: Nič nie je idylické, najmä to, čo sa tak javí.
Cape Cod Evening názov obrazu amerického maliara Edwarda Hoppera. Čím ťa inšpiroval, že si mu venovala poviedku?
Edward Hopper je podľa mňa veľmi podceňovaný autor. Môže pôsobiť komerčne či pre niektorých gýčovo, ale odzrkadľuje veľmi pravdivý a bežný jav. To, že manželia spolu žijú, nemusí znamenať intimitu, lásku či skutočné porozumenie. Ľudia na jeho obrazoch sú osamelí, aj keď sú jeden vedľa druhého.
Poviedka Fašiangy: Zdajú sa byť nevinní, ale je to naozaj tak? Zo skúseností viem, že nik nie je nevinný.
V tejto poviedke sa objavuje vyšetrovateľ Peter Jablonský, ktorý je hlavnou postavou aj v niektorých tvojich predchádzajúcich knihách. Myslíš si, rovnako ako on, že nikto nie je nevinný?
Nepoznám človeka, ani som o takom nepočula, ktorý by v živote neurobil nič, za čo by sa nehanbil.
A ešte jedna otázka. Si vyštudovaná výtvarníčka a Šatník si si sama ilustrovala. Prečo až túto, šestnástu knihu?
Doteraz som sa ilustráciám bránila, pretože mi pripadalo lepšie nechať tieto dva druhy umenia oddelené. Ale teraz, sama neviem prečo, sa mi vyslovene žiadalo ilustrovať texty… Všetci starneme. Tak mi mozog asi funguje inak ako pred dvadsiatimi rokmi…
Ukážka z knihy
Mediar
Viem, že mediar vyhľadáva bitky iba pre radosť. Najradšej sa bije s leopardmi, ktoré sú oveľa väčšie, iba preto, lebo ho to baví. Videla som dokument, ako sa pobil s levmi, tí ho dokatovali tak, že skoro zomrel, ale keď sa vystrábil, išiel sa znova pobiť s tými istými levmi. Je odolný voči africkým včelám, ktoré sú desaťkrát agresívnejšie ako európske, a pokojne vyjedá ich med. S ľahkosťou zabije kobru kráľovskú, a potom sa vyspí v jej nore. Keď sa zobudí, ide ďalej provokovať iných.
Mediar je ako Edo. Ale Edo je taký zlý, že sa mu nevyrovná ani mediar. Nik ho nepozná inak ako provokatéra, bitkára, zlodeja, podvodníka a zlého človeka. Ani vlastná mama nie. Tá naňho zanevrela už dávno, a vždy, keď sa niekto prišiel naňho sťažovať, skončilo to tak, že sa sťažovala aj ona, a svorne zdieľali svoje trápenie. Otca nikdy nepoznal, mama mu o ňom nič nepovedala. Možno preto, lebo je ako Edo. Nikdy nežil dlhšie na jednom mieste, ale vždy sa vracal do nášho mesta. A vždy narobil za krátky čas toľko problémov, že musel ujsť. No znovu sa vracal, presne ako mediar, a znovu odchádzal, a tak to išlo dookola. No je natoľko inteligentný, že dokázal štyridsaťdva rokov unikať zákonu a ľuďom. Až doteraz.
Zase sa ožral tak, že spí akoby bol v kóme. Leží natiahnutý na posteli bez zvukov a pohybov. Vlastne sa mu nehýbe ani hrudník. Konečne som sa odhodlala zabiť ho. Mám na to ideálnu príležitosť, ale aspoň trochu som dúfala, že sa preberie a na okamih budem vidieť strach v jeho očiach, lebo mu aspoň za mak dôjde, čo sa deje. No nie, on si tu drichme ničím neohrozený. Tak teda na! Bodnem ho celou silou do krku. A on nič. Ani pohyb, ani sipot, ani krv. Teda, vyteká z neho nejaká krv, ale iba trošku. Čakala som masívne striekanie z tepny. Nič. Niekto ma predbehol.
Súťaž
Nielen preto, že je mesiac knihy, ale aj a najmä preto, že čítanie je dar, ktorý nás obohacuje, sme pre vás pripravili súťaž o knihu Alice Bartkovej Šatník (Knihanaj.sk, 2025). Navyše, Alica venuje výhercom aj knihu Pachuť slov, ktorá je jej debutom (Slovart, 2013). Do súťaže sa môžete zapojiť do piatka 28. marca 2025 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Knihy venujeme trom vyžrebovaným výhercom alebo výherkyniam.
O knihách Alice Bartkovej sa viac dozviete tu.
