Katarína Kovačechová, moderátorka a redaktorka Rádia Regina Stred, počas svojho takmer dvadsaťročného pôsobenia v rozhlase stretla veľa výnimočných ľudí a navštívila množstvo zaujímavých miest. Svoje spomienky uložila do knihy Keď zvonia zvony nad krajinou, ktorú uviedla do života koncom minulého roka.
V živote som stretla veľa vzácnych ľudí. V prvom rade tých, ktorým ďakujem za to, že som tu. Mojich rodičov a starých rodičov. Všetci boli, rodičia aj dodnes sú, pre mňa obrovskou inšpiráciou ako žiť a byť vnímavým, citlivým a ohľaduplným človekom. V tom mojom rozhlasovom živote som stretla tiež veľa múdrych a láskavých ľudí, ktorí môj život obohatili a vďaka nim som, verím, odovzdala ich posolstvá aj poslucháčom…
Slová z úvodu knihy Kataríny Kovačechovej Keď zvonia zvony nad krajinou sú vyznaním jej lásky k práci v rozhlase, čo potvrdzuje aj nasledovnou vetou zo Sládkovičovej Maríny: „Nemožno mi ťa neľúbiť“.
Moderátorkou a redaktorkou Rádia Regina Stred, banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu je Katka (tak ju všetci volajú) už osemnásty rok. Okrem moderovania denného ale aj nočného vysielania nahráva a súčasne aj spracúva publicistické príspevky z celého stredného Slovenska. Najmä z oblasti kultúry a regionálnej histórie. Obľúbené sú jej relácie Portréty a Zvony nad krajinou. Svoje zážitky sa rozhodla spísať do knihy Keď zvonia zvony nad krajinou. V knihe je päťdesiatpäť spomienok (viac ako 350 strán) a je to skutočne bohatá mozaika životných príbehov významných slovenských osobností, s ktorými sa autorka stretla pri mikrofóne, ako aj zaujímavých lokalít a histórie. Z knihy sálajú emócie, človečina, radosť aj smútok… jednoducho, život taký, aký bol a aký je.
Ľubomí Feldek v liste Katke napísal: „Vaša kniha je krásny literárny výkon a zrkadlo vašej duše.“
Je to ako keď si spomínate na svoj život
S Katkou Kovačechovou sme sa porozprávali nielen o knihe, ale aj o tom, aké to je stáť na druhej strane mikrofónu. A, samozrejme, tiež sme pripravili súťaž o knihu.
Kto alebo čo vás podnietilo k napísaniu knihy Keď zvonia zvony nad krajinou?
Dlhšie som sa s tou myšlienkou pohrávala, ale akosi som sa k tomu nevedela dostať. Za tých sedemnásť rokov som totiž s mikrofónom navštívila množstvo zaujímavých miest a stretla sa s množstvom zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. Hovorila som si, že by o nich ľudia mali vedieť. Rozhlasová relácia, na ktorej redaktor pracuje niekedy aj týždne, odznie v rádiu a „odchádza“ do archívu. Hovorí sa, že čo je napísané, zostáva tu navždy. Okamih, kedy som začala tie svoje rozhlasové spomienky dávať do písanej formy, nastal pred tromi rokmi, v čase pandémie. Pomáhalo mi to zvládnuť toto ťažké obdobie a keďže som ich priebežne zverejňovala na Facebooku a videla som, že ľudí to zaujíma, inšpirovalo ma to písať ďalej a ďalej. Že z toho raz bude kniha, som vtedy ešte netušila. No práve na základe facebookových príspevkov ma oslovilo žilinské vydavateľstvo Artis Omnis, že by chceli knihu vydať. A podarilo sa to na sklonku minulého roka.
V knihe je päťdesiatpäť spomienok na ľudí, miesta, stretnutia… Podľa čoho ste ich vyberali?
Išlo to akosi prirodzene. Začala som svojím príchodom do Slovenského rozhlasu a svojimi redaktorskými začiatkami. No a potom sa to už rozbehlo. Je to ako keď si spomínate na svoj život.
Ktoré stretnutie či udalosť vás najviac „zasiahli“? A je vôbec možné z toho množstva príbehov vybrať ten „naj“?
Nádherných a nezabudnuteľných spomienok je skutočne veľmi veľa. Čitateľ v mojej knihe nájde aj prepisy mojich relácií Portréty a Zvony nad krajinou. Sú to relácie, v ktorých predstavujeme osobnosti a obce stredného Slovenska. Práve názvom jednej z nich som sa inšpirovala, keď som hľadala názov svojej knihy. Dlho mala totiž taký jednoduchý pracovný názov Rozhlasové spomienky. Z okolia Banskej Bystrice tam čitateľ nájde obce Tajov, Hrochoť, Hiadeľ, Hornú Mičinú, Baláže, Kalište a ďalšie. Každá z našich dediniek totiž v sebe skrýva zaujímavú históriu. Len ju treba chcieť objaviť. Na niekoľkých rozhlasových reláciách som spolupracovala s Radvančanom, hercom a recitátorom Jurajom Sarvašom, ktorý nás už opustil, ale vďaka nemu som sa veľa dozvedela aj o osobnostiach, ktoré žili v našom meste. Z osobností, ktorých život sa mi podarilo zaznamenať na mikrofón, spomeniem napríklad Katarínu Kolníkovú, Miroslava Cipára, Ľubomíra Feldeka, Milana Križa, Milku Vášáryovú… Ale napríklad aj Karola Juráška, výrobcu tradičných ľudových kožúškov, ktorý sa narodil v rumunskej Bukovine, no žil až do smrti v našom meste.
Je vám ľúto niektorých spomienok, ktoré sa do knihy nedostali?
Áno, samozrejme. Ale už teraz mám spísaný zoznam ľudí a obcí, ktoré ešte musím dať na papier. Mrzelo by ma, keby zostali len v mojej hlave a v rozhlasovom archíve, do ktorého sa bežne človek nedostane.
Máte medzi spomienkami niekoho z rodného Dolného Hričova?
V Dolnom Hričove, v dedinke medzi Žilinou a Bytčou, som strávila detstvo a mladosť. Od roku 1989 žijem v Banskej Bystrici. Dodnes v Dolnom Hričove žijú moji rodičia a ja sa tam veľmi rada vraciam. Narodil sa tam náš významný národovec Peter Víťazoslav Rovnianek, ktorý emigroval do Ameriky a má zaujímavý životný príbeh. Mám v pláne ho spracovať a veľmi mi v tom určite pomôže môj otec, ktorý predvlani vydal rozsiahlu monografiu tejto obce.
A kto je aktuálne vašou ďalšou budúcou spomienkou? Koho ste naposledy „spovedali“?
Len pred pár dňami odzneli v rádiu Portréty s Banskobystričanom, profesorom Milanom Izákom, ktorý pred 45 rokmi ako prvý v Československu úspešne implantoval umelú vnútroočnú šošovku. Pracujem na ďalších Zvonoch nad krajinou. Aktuálne na Horných Vesteniciach v okrese Prievidza. A potom to bude Kamenná Poruba pri Rajci. Stále je koho a čo „objavovať“ na tom našom malom strednom Slovensku.
Portréty s profesorom Milanom Izákom nájdete v rozhlasovom archíve.
Vaša kniha má veľmi pozitívne ohlasy. Po jej vydaní ste sa zrejme, ako jej autorka, ocitli aj na druhej strane mikrofónu. Aký je to pocit?
Veľmi ma to teší. Presne toto som chcela. Aby sa informácie, ktoré som ja za tie roky zozbierala mikrofónom, dostali medzi ľudí. Najmä k tým, ktorých zaujíma naša bohatá a často zabudnutá história. A áno, keď kniha vyšla, skutočne prvýkrát som sa ocitla na opačnej strane mikrofónu. Bola to zaujímavá skúsenosť a veru, občas som si spomenula na ľudí, s ktorými som nahrávala, keď mi povedali, že majú z mikrofónu pred sebou stres. No, zvládla som to.
Ešte jedna otázka. Vyplýva z názvu knihy Keď zvony zvonia nad krajinou. Zvony majú dlhú históriu, zvonári do nich vkladajú srdce a dušu. Zvonia pri rôznych udalostiach, aj na konci rozprávky „zazvoní zvonec“. Čo symbolizuje zvon pre vás?
Prvé uvedenie mojej knihy do života bolo začiatkom decembra 2024 v banskobystrickom Národnom dome, o ktorom v knihe tiež píšem. „Krstnými rodičmi“ boli herci zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského Svetlana Hank Sarvašová a Marek Rozkoš a mikrofón v ruke ako moderátorka držala moja dlhoročná rozhlasová kolegyňa a priateľka Gabika Tomajková. Veľké prekvapenie prišlo na záver, keď ma prišiel pozdraviť so zvonkohrou zberateľ zvoncov Mikuláš Gigac zo Šumiaca. Tiež je súčasťou knihy. Dostala som od neho nádherný spiežovec. A keď je reč o zvonoch a zvoncoch, budem parafrázovať geniálneho hudobného skladateľa Svetozára Stračinu, ktorý odpočíva na banskobystrickom cintoríne. Zvon je tu s nami, ľuďmi, už mnohé, mnohé roky. Nie je to dielo Boha. Je to dielo človeka. Ale vždy, keď sa ozve jeho hlas, núti pokľaknúť každého. Bohatého aj chudobného… Mikuláš Gigac ho doplnil: Zvon je ako človek. Každý zvon má srdiečko. No ani jeden nevydáva rovnaký zvuk.
Ukážka z knihy
Spomienka dvadsiata: Mikuláš Gigac
Mikloš mi ukázal svoje prvé zvonce, ktoré ako chlapec dostal od svojho starého otca a ktoré sa stali základom jeho zbierky. Hneď pridal komentár: „Nikdy ich nepredám, lebo si ctím svojich predkov. Aj dnes, keď pasiem ovce pod našou Kráľovou hoľou, rozmýšľam, ako tu moji rodičia a prastarí rodičia žili. Starý otec mi aj spieval piesne, ktoré si chlapi spievali, keď bojovali v prvej svetovej vojne. Všetky som si ich zapamätal a na papier zaznamenal. Možno raz uzrú svetlo sveta.“
Do dreveničky, kde Mikloš Gigac opatruje zvonce a spiežovce, prišla pani Katka, jeho manželka, a pozvala nás na halušky. Pri jedení sme si spomenuli na chlapov, ktorí zo Šumiaca každé ráno odchádzali do hory. Niekedy ostali aj na dlhšie, ale ich ženy im typické šumiacke halušky prinášali do hory s batohmi na pleciach. Mikloš mi k tomu porozprával povesť.
„Keď kráľ Matej Korvín bol na Kráľovej holi a zišiel dolu do Šumiac, tam práve bača s valachmi jedli halušky. Kráľ sa spýtal, kto tie halušky varil, a bača odpovedal, že on. Kráľ sa najedol a bačovi povedal: ‚Ty teraz pôjdeš so mnou a na mojom hrade mi budeš každý deň variť tieto vaše halušky.‘ Potom sa kráľ baču spýtal: ‚Koľko fúrikov ti treba, aby si Kráľovu hoľu zaviezol za Hron k Jelšave?‘ Bača sa zamyslel a vraví: ‚Čo mi za to dáte?‘ Kráľ mu sľúbil dukát, no bača mu povedal: ‚Keď mi dáte dva, tak vám to poviem.‘ Kráľ súhlasil a bača teda pokračoval: ‚Stačí na to jeden fúrik. Len musí byť taký veľký, že keď my chlapi ho do rúk chytíme, tak tú hoľu naň položíme.‘ Neviem, či bača dostal tie dva dukáty od kráľa Mateja, ale takáto povesť sa u nás zachovala. A tých povestí je tu veľa. Veľa z nich mám zapísaných.“
Súťaž
Knihu Kataríny Kovačechovej Keď zvonia zvony nad krajinou (Artis Omnis, 2024) nájdete v každom dobrom kníhkupectve (napríklad aj v banskobystrickom Artforum). No máte šancu ju aj vyhrať v súťaži, ktorú sme pre vás pripravili v spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. Do súťaže sa môžete zapojiť do piatka 31. januára 2025 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Knihu venujeme dvom vyžrebovaným výhercom alebo výherkyniam.
