Quantcast

Piaty a predposledný deň na Envirofilme v Banskej Bystrici nie je o nič menej zaujímavý a pestrý ako tie predchádzajúce.

Začína sa už tradične prehliadkou súťažných filmov v Kinosále Múzea SNP od 9.00. h. V tom istom čase sa v Divadle v Záhrade (Beniczkého dom) začne beseda o národných parkoch USA s hovorcom Správy národných parkov USA Davidom Barnom. Súčasťou besedy je film Najlepšia americká idea a prezentácia fotografií slovenského cestovateľa Milana Okruhlicu.

Hosťom ďalšej besedy (Múzeum SNP o 10.50 h) je úspešný slovenský dokumentarista Tomáš Hulík. Uvedie svoj dokument Cesty Slovenskom (súťažný film Envirofilmu).

Popoludňajšiu prehliadku súťažných filmov obohatí rozprávanie o národných parkoch Slovenska, Českej republiky a USA. Hostia: Marián Jasík (SR), Ladislav Miko EK Brusel (ČR), David Barna (USA). Moderuje Rastislav Rybanič.

Vyvrcholením zajtrajšieho dňa a festivalu vôbec bude slávnostný ceremoniál odovzdávania cien na Radnici v Banskej Bystrici.

To však ešte nebude koniec! V Divadle v Záhrade sa večer od 19.00 h môžete vydať na Malinovú cestu severom. Spoločnosť vám bude robiť fotograf Tomáš Gríger, jeho fotografie, jeho rozprávanie a jeho Malina… Kto je Malina? Príďte, dozviete sa!

V kolekcii filmov o národných parkoch uvidíte aj film Silva Gabreta (ČR). Priblížime vám ho prostredníctvom rozhovoru s jeho autormi.

Silva Gabreta alebo… Šumava

Šumava… Miesto, kde sa slávna história spája s panenskou prírodou. Svoje stopy tu zanechali Kelti a po nich aj ďalší zlatokopovia, ktorí sa nechali zlákať leskom drahého kovu, ale aj panovníci českých zemí, ktorí si tu vystavali hrady. Život ľudí v horských a podhorských oblastiach Šumavy je pretkaný rôznymi príbehmi… Samozrejme, svoj príbeh má aj šumavská príroda. Šumava je domovom najrozsiahlejších fragmentov prirodzených a prírode blízkych horských lesov na území Českej republiky. V posledných desaťročiach tu v dôsledku veterných kalamít a gradácie lykožrúta smrekového prebieha veľmi dramatická zmena… Dokumentárny film Silva Gabreta (tak Šumavu nazývali Rimania) ilustruje, ako fungujú prírodné procesy pri samovoľnej obnove lesa a dokazuje, že napriek dramatickej fáze rozpadu sa o budúcnosť šumavských smrečín netreba báť. O zážitkoch pri nakrúcaní hovoria autori dokumentu Ivan Stříteský a Ladislav Miko.

Šumava je prírodný fenomén. Čo nového z oblasti Šumavy prináša divákom váš film?

Ivan Stříteský: Pre každého diváka môže byť nové niečo iné. Historický názov Šumavy, prítomnosť troch typov jedinečných pôvodných stanovíšť, veľkosť ich rozlohy v rámci Európy, fungovanie prírodných procesov pri samovoľnej obnove lesa, exkurzia do kolobehu  živín a vody, porovnanie charakteru lesa bez porastu a suchého stojaceho lesa, úloha človeka v krajine… Čo som nikdy nevidel, až pri nakrúcaní dokumentu o Šumave, boli pôdne roztoče, milimetrové a menšie. Sú to zvieratá úžasných tvarov, ktoré žijú v kvetináči v obývačke, na záhrade, na poli, v lese… všade v pôde. O živote týchto zvierat vieme oveľa menej, ako si ich význam zasluhuje. Svojím spôsobom života napríklad významne ovplyvňujú úrodnosť pôdy alebo jej schopnosť zadržiavať vodu. Dokument je šlabikárom, ktorý ukazuje, čo môžeme pri návšteve lesa, nielen na Šumave, vidieť. No a zostalo aj trochu času na pripomenutie krás horského smrekového lesa a jeho obyvateľov.

Ladislav Miko: Našou snahou bolo ukázať to, čo ľudia vidia na Šumave v inom svetle, v súvislostiach ukazujúcich ako aj v strednej Európe môže fungovať ekosystém horského lesa bez zásahov človeka, bez jeho, aj keď dobre myslenej, pomoci. A to všetko napriek tomu, že na prvý pohľad veľkoplošne podlieha vetru a hmyzu. Náš bližší pohľad ukazuje, že ide o štádium vývoja, ktoré pre les nie je neprekonateľnou ,,neznámou”, ale skôr príležitosťou k obnove. Miest, ktoré túto schopnosť ešte stále majú, je v strednej Európe veľmi málo a práve preto by príroda v nich mala dostať šancu, nech už sa bude poberať hocijakou cestou.

Koľko času ste strávili filmovaním zmien, ktoré sa dejú v šumavských lesoch?

Ivan Stříteský:  Dokument sme nakrúcali od zimy 2010 do zimy 2011. Na Šumave sme prežili asi 78 dní. Z toho približne polovicu sme venovali obhliadkam a čakaniu na slnko, mraky, hmlu, sneženie, dážď, inverziu… Samotné natáčacie dni predstavovali najskôr cestu autom a potom rôzne dlhé putovanie peši, s filmárskou záťažou.Opakované výstupy nad Plešné jazero, na Plechý (najvyššia hora českej časti Šumavy, 1 378 m), Trojmezí či na Sedlo sa stali nezabudnuteľnými. Mali sme výborných sprievodcov z radov pracovníkov Národného parku Šumava. Naše cesty k cieľu v drvivej väčšine viedli v pravý čas. Tým cieľom mohla byť vyhliadka, strom, kvet, živočích alebo les v hľadanom štádiu obnovy.

Ladislav Miko: Musím priznať, že spočiatku som si myslel, že môj podiel na dokumente skončí napísaním námetu, scenára a nakrútení úvodnej sekvencie. Je to jednak zásluha Ivana, že ma prehovoril, aby som s ním pracoval aj ďalej, a jednak zásluha Šumavy samotnej. Cestovať na nakrúcanie cez víkendy a voľné dni, aj počas dovolenky na Šumavu z Bruselu nebolo jednoduché, ale strávili sme spolu úžasný rok prácou, na ktorú sa nezabúda.

Aké zvieratá, živočíchy, sa vám pri filmovaní „priplietli“ do cesty – kamery?

Ivan Stříteský: Pri filmovaní zvierat veľkých nad jeden centimeter náhoda nehrala príliš veľkú úlohu. To skôr šťastie a čas venovaný nakrúcaniu. Sprievodcovia nás totiž priviedli na  správne miesto v správnom období. Na kvintúcu lúku v čase liahnutia motýľov a chrobákov, do prezimovacej obory jeleňov vo februári a k hniezdnej dutine ďatlíka v období kŕmenia mláďat. Samostatnou kapitolou bolo nakrúcanie zvierat menších ako jeden milimeter. Príprava záberu začala odberom vzorky pôdy na Šumave. Pôda aj so živočíchmi potom putovala do Českých Budějovíc alebo do Prahy, kde sme sa obrnili trpezlivosťou a urobili obrázky spod mikroskopu. Nečakaným a zrejme už neopakovateľným zážitkom bolo stretnutie s tisíckami ani nie centimetrovými chvostoskokmi – larvenkami obrovskými, ktoré putovali naprieč lesom, cez cesty, kaluže, konáre a ďalšie prekážky. To bol záber, ktorý nám do rozprávania o pôdnej faune ponúkol ,,najvyšší”… Príjemné bolo stretnutie nad Čiernym jazerom s červenkou, ako je známe, riadne zvedavou. Vydržala okolo nás poletovať najmenej desať minút. Nemohla sa dočkať, kým vybalíme desiatu, s oprávnenou nádejou, že niečo po nej zostane.

Ladislav Miko: Chcel som divákom ukázať práve plejádu drobných živočíchov, ktoré v prírode na prvý pohľad nevidíme, ale bez ktorých by vôbec nemohla fungovať. Mali sme štastie, ako už povedal Ivan, aj na situácie, ktoré nastávajú iba občas. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na vzácne stretnutia so šumavskými ,,ikonami”, bystruškou Menetriesovou, ktorá tu zostala po ľadových dobách, slatinnými druhmi motýľov, či všade prítomného, i keď inde veľmi vzácneho, ďubníka trojprstého. Spomínam si aj na podvečery, kedy bolo proti zapadajúcemu slnku okolo kamery a nás všetkých krásne vidieť ohromné roje komárov a muchničiek, využívajúcich fakt, že počas nakrúcania záberu sa nemôžeme brániť…

Sú na Šumave ešte tetrovy? A sú aj vo vašom filme?

Ivan Stříteský: Áno, tetrovy na Šumave stále sú. Väčšinou človek narazí na tetrova, ktorý stratil plachosť. Ten potom naháňa aj starch. Sú chvíle, kedy neviete, či tetrov uteká pred návštevníkom lesa alebo naopak. My sme však mali sprievodcu, ktorý nás doviedol na miesto, kde sme behom polhodiny videli troch tokajúcich tetrovov. Nádhera!

Ladislav Miko: Keď si v takej chvíli uvedomíte, že sa pozeráte na poslednú životaschopnú populáciu tetrova v celej krajine, zmocní sa vás veľmi intenzívny pocit. Potreba odovzdať informáciu ďalej a sprostredkovať vedomie, že chrániť tieto miesta, má hlboký zmysel…

____________________________________________________________________________________

FESTIVAL ENVIROFILM 2012 ukončí zajtra prehliadka ocenených filmov v Kinosále Múzea SNP v Banskej Bystrici (od 9.00 h).