Quantcast

„V našej rodine sa tuším všetky ženy rodili v zime, aspoň voľakedy sa začiatok marca, kedy som sa narodila ja, za zimu ešte rátal. Mamu zas priviedla na svet koncom februára stará mama, moja prababička, ktorá bola miestnou pôrodnou babicou…”

Petra Nagyová Džerengová, autorka viacerých úspešných románov – a tiež viceprimátorka Bratislavy, má zimu rada už od detstva. Sníva o tom, že prežije nejaký čas na severnom alebo južnom póle. Dokonca vie postaviť iglu.

Petra sa snaží plniť si svoje sny. Snívala napríklad o tom, že napíše knižku pre deti. A stalo sa. Jej prvá detská knižka Klára a mátohy vyšla vlani. Čitatelia, malí aj veľkí, si ju veľmi obľúbili. A tak, svetlo sveta prednedávnom uzrelo pokračovanie príbehov malej Kláry, v ktorom má svoje miesto aj iglu. Má ho aj v názve. Klára a iglu. A ešte niečo. Petra má štyri deti a zrušila vianočné upratovanie…

Na krste knihy Ide o životPísať detské knižky bol tvoj sen. A splnil sa ti. Čo treba urobiť, aby sa človeku splnila práve takáto túžba?

Sadnúť na zadok a písať. (Smiech.) A to je všeobecne platné pri písaní ako takom. Ak sa už niekto do písania pustí, predpokladá sa, že talent asi má. Ako hovorí klasik, úspech je desať percent talentu a deväťdesiat percent driny. Takže treba len trpezlivosť a vytrvalosť. A čo sa týka detských kníh? Asi nie každý spisovateľ by vedel písať detské knihy. Sama mám štyri deti, ale nemyslím si, že schopnosť písať pre deti je závislá od ich počtu, alebo toho, či človek vôbec deti má. Vnímam to tak, že každý z nás má v sebe malé dieťa, niekto si ho uchová viac, niekto menej… Keď píšem pre deti, cítim sa ako dieťa, vraciam sa späť, pripomínam si moje pocity. To je možno tiež danosť – mať empatiu, vcítiť sa do pocitov iných, obuť si jeho topánky, je všeobecne vlastnosť spisovateľov.

Logicky by dôvodom ale mohla byť skutočnosť, že máš štyri deti…

Moje vlastné deti ani tak neboli impulzom, i keď, iste, keď som písala len pre dospelých, často som čelila ich otázkam, či pre ne napíšem knihu až keď vyrastú. Jednoducho, milujem detské knihy, mnohé z nich zanechali vo mne ešte z môjho detstva taký silný pocit a tak ma ovplyvnili, že som na to dodnes nezabudla. Ľudia si oddávna odovzdávali dôležité veci prostredníctvom príbehov a som presvedčená, že práve prostredníctvom nich môžeme naši deťom odovzdať to, čo považujeme za dôležité, povedať, či vysvetliť vhodne zvoleným príbehom „náš svetonázor“ a že to funguje lepšie ako nejaké mentorovanie či poučovanie. Myslím, že knihy robia človeka lepším, a že z dobrých detí tak vyrastú len dobrí ľudia.

Je náhoda, že Klára z tvojej knižky má meno ako tvoja malá dcérka?

Nie. Keď som sa už konečne odhodlala napísať príbeh pre deti, tak som doň chcela prepašovať nejaké odkazy pre ne. Aby raz, keď tú knihu budú čítať svojim deťom, im vedeli povedať čosi o sebe, alebo si pripomenúť svoju mamu a naše pekné chvíle pri knihách. Tak som napríklad do knihy prepašovala deň narodenín môjho najstaršieho syna, ktorý je rovnaký ako Kláry, či meno hlavnej hrdinky, alebo meno nášho psa z detstva, to bol zas „pododkaz“ pre moju sestru…

V prvej knižke bola Klára predškoláčka. V druhej je už prváčka. Čo ešte sa v jej živote zmenilo?

Klára a igluV jej živote sa zmenilo mnoho vecí. Najväčšia zmena je asi tá, že z nemocnice sa vráti domov jej nevlastná mama s bábätkom. Malá sestrička preplače celé noci, obaja jej rodičia sa krútia okolo nej a Kláru si veľmi nevšímajú. A tak si postaví s najlepším kamarátom Lukášom iglu, snehový domček, a hrajú sa na eskimácku rodinku, dokonca si urobia aj svadbu. A ešte je tu psík Bobík, ktorý všade robí mláčky a hryzie topánky a Klárinu nevlastnú mamu to dosť rozčuľuje. Jedného dňa sa Bobík stratí… Ale nerada prezrádzam dopredu. Isté však je, že ak to mám zhrnúť, je to o realite života dnešných detí, ktoré často musia riešiť vzťahy k novým rodičom, súrodencom, starým rodičom, ale je to opísané ľahkým a humorným spôsobom a s nádejou, že všetko sa dá zvládnuť, ak má človek pri sebe niekoho, kto ho má rád.

Klára má psíka Bobíka… Máte aj vy doma nejaké zvieratko?

Keď som dopísala Kláru a mátohy, tak do našej rodiny pribudol psík, po ktorom moja staršia dcéra Lóra veľmi túžila. Povedala mi: dožičila si to hrdinke z knihy a vlastnej dcére nie? A tak sa zvieracia rodinka u nás, to jest jeden zajac, jeden škrečok, rozrástla aj o psíka. No a najnovšie máme aj korytnačku, tú si zaželala Klára na meniny. Volá sa Félix, ako tá, ktorú som mala v detstve ja. (Úsmev.)

Deti si stavajú zo snehu, teda okrem snehuliakov, bunkre. Klára s kamarátom Lukášom si stavajú iglu. Čo si si ako dieťa stavala zo snehu ty?

Práve to iglu. (Úsmev.) Zažívali sme na sídlisku ešte tuhé zimy a presne takú zažíva Klára v knihe. Dokonca si pred blokom vyrobia klzisko, ako aj my, deti z nášho sídliska. Iglu nás naučil stavať kamarátkin otec. A minulú zimu, keď sme strávili dva týždne na horách, som také iglu postavila aj ja, za pomoci mojich detí a priateľky. A, samozrejme, snehuliakov, snežné tunely a kadečo iné.

Má iglu ako také nejaké zvláštne postavenie v tvojom živote? Tuším si chcela cestovať do Antarktídy…

Áno, ja mám od detstva zimu veľmi rada. Milujem knihy o dobývaní všetkých zimných krajín, ostrovov či pólov. (Smiech.) A Klára v knihe má vlastne moju túžbu. Verím, že sa mi raz splní. Chcela by som navštíviť severný alebo južný pól, alebo stráviť nejaký čas hore na severe. Čítala by som, písala, kúrila… Možno, ak by túto túžbu dešifroval nejaký psychológ, povedal by, že potrebujem samotu, lebo okolo mňa je veľmi živo a rušno. Ale ja som po tom túžila už v detstve, tak kto vie? Možno to jednoducho potrebujem, byť chvíľu sama so sebou, a preto chodím tak rada ráno behať. To je totiž jediná chvíľa počas dňa, keď som úplne sama so sebou. Nepočúvam ani žiadnu hudbu, nič také, len svoje myšlienky a vnútro…

Rodina v igluNie je tajnosťou, že si sa „dala na politiku“. Čo ti táto funkcia dala a čo zobrala?

Nuž, ako sa hovorí, z odriekaného krajca najväčší kus? Keď som nedávno čítala na Bibliotéke z mojej ostatnej knihy pre dospelých Ide o život, tak som sa musela smiať. Ide o výber fejtónov, mojich pravidelných pondelkových stĺpčekov, ktoré som voľakedy takmer štyri roky písala do Pravdy a našla som tam fejtón Ženy v politike. Končil tým, že ďakujem, neprosím. A skončila som ako viceprimátorka. A moje skúsenosti? To by bolo na veľmi dlhú debatu. Na jednej strane cítim obmedzenia systému, na strane druhej… neviem, ale ľudstvo asi zatiaľ nevymyslelo lepší systém ako demokraciu. V každom prípade, je na škodu vecí, že v politike nie je viac žien. Som presvedčená, že keby ich bolo viac, riešili by sa dôležitejšie veci, nevysedávalo by sa na zastupiteľstvách do noci. Možno je to dané tým, že my, ženy, držíme rodinu pokope, vieme robiť kompromisy, netrváme nutne na našej pravde a sme viac empatické. Pravda je však taká, že žien nebýva v politike veľa a tým pádom aj tých málo sa na škodu veci niekedy prispôsobí mužskému videniu a správaniu, pretože si myslia, že by ich chlapi inak neakceptovali.

Tešíš sa na Vianoce?

Jasné, milujem Vianoce a všetko, čo k tomu patrí. Teda, okrem upratovania. Celý víkend sme piekli medovníčky, teraz ich zdobíme, tak ako aj dom. Časť darčekov mám už nakúpených, dom vyzdobený. Už sa ich neviem dočkať. Posledné roky chodievame na chatu, ale keďže trvám na tradíciách, všetko cestuje s nami, počnúc Bibliou, vyšívaným obrusom, vianočnými kravatami a bielymi košeľami, kapustnicou i halászlé… A kopec darčekov, plus naše zvieratá. Pomerne pestrá spoločnosť.

Keď si rozhláskujeme slovo iglu, môžeme na každé písmeno vytvoriť slovo. Napríklad ihličie, guľovačka, láska, upratovanie. Čo tieto slová v tebe evokujú?

Takmer všetky Vianoce. A to je pre mňa najkrajší čas v roku. Pravidelne chodievame pred štedrou večerou na prechádzku, čakáme na prvú hviezdu a potom vyzimení do chaty ku kozubu. Priznám sa, že keď prvýkrát manžel navrhol opustiť domov a ísť do hôr, nepáčilo sa mi to. Ale teraz si už iné Vianoce ani neviem predstaviť. A dá sa to aj bez televízie. A ešte to upratovanie… nuž, odkedy som vo funkcii, vianočné upratovanie som zrušila. (Smiech.) Upracem čo sa dá, za pomoci detí, s oknami mi pomôže jedna pani. Pre pár chuchvalcov prachu sa svet nezrúti. A láska? Láska buď je, alebo nie je. A keď nie je, človeku je smutno. A nejde len o manželskú lásku ale aj súrodeneckú či rodičovskú… Ako hovorí v knižke dedko Kláre: Láska neexistuje, existujú iba jej dôkazy. To znamená, že ak máš niekoho rád, staráš sa, aby mu bolo dobre… Tých dôkazov, že som ľúbená, mám našťastie, okolo seba dosť.

V knihe Klára a iglu som sa dočítala, že vanilkové buchty liečia všetky smútky. Naozaj?

Nuž, babka Valika to rieši v knihe vanilkovými buchtami, to sú jej dôkazy lásky, lebo nevie inak povedať, že jej záleží na Kláre i na dedkovi, že by chcela, aby to všetko bolo fajn a v poriadku a dedko vyzdravel. Pre iného môže byť dôkaz lásky aj čaj, navarený s láskou, alebo nákup potravín, keď ležíme v chorobe doma. Dôležité je mať okolo seba okruh ľudí, o ktorých vieme, že nás vždy podržia. A, samozrejme, nezabúdať na dôkazy lásky aj recipročne. Ľudia si niekedy pokazia vzťahy nevšímavosťou a očakávaním. Občas treba vyjsť dopredu a urobiť to, čo očakávame od druhých. A zistíme, že ten druhý čakal len na niečo také… Želám všetkým krásne Vianoce!

Súťaž o knihu Klára a iglu

Ak ste čítali knižku Klára a mátohy, tak viete, že Klára sa bojí mátoh spod postele. V novej knihe Klára a iglu sa dozviete, že Klára je už prváčka a mátoh sa nebojí. Má predsa psíka Bobíka. A aj malú sestričku Emku, o ktorú by sa rada starala. Emka zmenila život celej rodiny a Klára sa občas cíti sama. Keď sa Bobík zrazu stratí, zrúti sa jej svet. A navyše je jej milovaný dedko v nemocnici. Našťastie existujú vanilkové buchty, tie liečia všetky smútky. Bobík sa nájde a najkrajším vianočným darčekom je dedko, ktorého pustili z nemocnice…

Knižku, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovart, zakúpite v každom dobrom kamennom i internetovom kníhkupectve. Na portáli BBonline.sk ale môžete o túto publikáciu aj súťažiť a ešte do Vianoc ju aj vyhrať! Stačí do nedele 15. decembra 22.00 h odpovedať na otázku: Ako sa volá Klárina malá sestrička?

Súťaž je ukončená. Výherkyňou sa stala Katarína Zacharová.