Natália Ďurníková | 27.10.2010

Parkour – utópia pána Héberta

„Parkour tu bol odjakživa.“ Priznám sa, že sa trochu pobavene uškŕňam pri tomto výroku, ale potom… Prekážky – v hmotnej, či inej podobe – sú prirodzenou súčasťou nášho sveta, ich prekonávanie sa tiahne celým naším životom. A pre niektorých sa stalo vášňou.

Parkour bol definovaný v 80-tych rokoch minulého storočia Francúzom Davidom Belleom. Vychádza z tzv. „méthode naturelle“ – prirodzenej metódy tréningu – Georgea Héberta, ktorej cieľom je spájať fyzický rozvoj s morálnymi hodnotami a altruistickými cieľmi. „Être fort pour être utile“ – buď silný, aby si bol užitočný. Parkour je založený na rýchlosti, efektivite a bezpečnosti pohybu pri prekonávaní prekážky. V prípade, že efektivita ustupuje efektnosti, napríklad využívaním akrobatických prvkov, hovoríme o freerune.

Jedným z prvých miest na Slovensku, kde sa začali organizovať hromadné parkourové tréningy, bola práve Banská Bystrica. Pri ich zrode stáli kamaráti – duševné siamske dvojčatá Maroš Forgáč a Michal Holécy, ktorí objavili krásu parkouru asi pred štyrmi rokmi. Mladí, vtedy sedemnásťroční traceuri – tak znie pomenovanie tých, ktorí sa tejto aktivite venujú – sa o dva roky neskôr rozhodli pracne skúsenosťou získané metódy tréningu posunúť ďalej.

Skupina zhruba 15 chlapcov a chlapov vo veku 15-23 rokov sa stretáva každú nedeľu o 10,00 navrchu schodiska pred Pamätníkom SNP. Tréningy prebiehajú aj v zime, jedinou prekážkou je mimoriadne nepriaznivé počasie, ale aj počas dažďa ich môžete nájsť trebárs na autobusovej stanici. Už keď prichádzam, vidím malé hlúčiky, ktoré trénujú výskoky a zoskoky na nižšom múriku, pokúšajú sa prekráčať po stene pamätníka na čo najvyššie miesto.

Maroš študuje momentálne v zahraničí, takže tréningy teraz vedie iba Michal. Už úvodný rituál zdravenia prepojí celú skupinu: Apfel, Dávid, Dingo, Filip, Herky, Ivo, Jano, Kubík, Martin, Michal (2x), Rainy a Tibor. Nasleduje úvodná zahrievacia fáza priamo na schodoch. Beh, preskoky, lezenie po štyroch dolu i hore, komu sa to zdá nudné, kráča iba po rukách.

Samotné jadro tréningu sa sústredí aj na činnosti, ktoré sú dôležité, i keď menej atraktívne, a preto sa robia lepšie spolu – posilňovanie, vytrvalostné cvičenia. Počas tréningu vystriedame niekoľko miest, tzv. spotov. Každé z nich prináša nové možnosti prístupu a nové prekážky. To, ako ju kto prekoná, závisí na ňom samom. Parkour je založený aj na schopnosti každého jednotlivca odhadnúť svoje vlastné aktuálne limity. Aj v tom spočíva zodpovednosť, ktorá je nevyhnutným dôsledkom slobody. Je potrebné počúvať signály svojho tela, ktoré samo povie, čo ešte zvláda a čo zatiaľ nie.

Ten, kto prichádza prvýkrát, najprv absolvuje rozhovor s Michalom. Po ňom sa môže ihneď pripojiť k ostatným, miernejšia je iba záťaž, ktorej je vystavený. Ak chce, môže len pozorovať. Na parkour nie je potrebná žiadna špeciálna výstroj, stačí len pohodlné športové oblečenie a pevná obuv. A finančnú hotovosť môžete hodiť do prasiatka, tréningy sú zadarmo. Veľmi často sa opakuje, že parkour môže robiť každý. Zrejmou prekážkou sú určite zdravotné obmedzenia, ale inak stačí len – chcieť. „Être et durer“ – byť a vytrvať.

Parkour sa rozšíril najmä vďaka videám traceurov na internete, pri ktorých sledovaní treba vždy myslieť na to, že za dych vyrážajúcimi, riskantne pôsobiacimi kúskami je vždy dlhodobý tréning, ktorý umožňuje traceurom získať istotu. Nacvičovanie jednotlivých techník predpokladá postupnosť. Začína sa s menej náročnými prekážkami, ktorých prekonávanie je potrebné dlhý čas precizovať, až zautomatizovať.

Hoci sa v parkoure konajú aj majstrovstvá, vo filozofii jej zakladateľov, ktorú prebrala aj banskobystrická skupina, sa súťaživosť nepripúšťa. „Každý je dobrý v niečom inom.“ To, čo sa prekonáva, posúva, sú hranice vlastných možností. Chlapci v tom vidia budúcnosť, ktorá by nemala podporovať bezohľadné súperenie, ale zdôrazniť tím a význam každého jednotlivca v ňom. Možno aj preto priebeh tréningu neurčuje striktne len tréner, ale dáva priestor aj ostatným, aby spolurozhodovali a navzájom si radili.

Keď hovoria o parkoure, je to horlivé rozprávanie a v očiach im pri ňom žiaria malé iskričky. Niektorí z nich predtým v športe nevynikali, no parkour im pomohol získať sebavedomie. Dozvedám sa o jeho blahodarných účinkoch, o prepojenosti prekonávania fyzických a duševných limitov, ktoré sa prenáša aj do bežného života. Možno ho napr. odporúčať aj ako metódu redukcie hmotnosti, no podľa toho, čo som videla, to veru nebude celkom zadarmo.

Ak si pozriete videá banskobystrických traceurov, všimnete si v nich objekty a priestory príznačné pre naše mesto, možno spoznáte dom, popri ktorom prechádzate, keď idete do obchodu, stenu, ktorú vidíte z okna. Ten parkour je tak – bystrický.

Aby sa traceuri ďalej rozvíjali, organizuje sa tzv. jam, počas ktorého prichádzajú do iného mesta s neznámymi prekážkami, alebo naopak privítajú u seba nových ľudí, trebárs i skúsené osobnosti, ktoré ich oboznámia so svojimi metódami tréningu. V lete budúceho roka by sa na takejto akcii v Banskej Bystrici mal objaviť známy rakúsky traceur Cionn. Jej príprava je v súčasnosti vo fáze hľadania a nachádzania sponzorov. Banskobystričania – najmä tí starší Michal a Rainy – sa svojimi prekladmi spolupodieľajú aj na šírení myšlienok parkouru na slovenskom portáli www.parkour.sk.

Títo chlapci nepotrebujú drahé fitnes-prístroje, na posilňovanie im stačia schody, preliezky. Svoju telocvičňu si nachádzajú sami. Objekty vo svojom okolí skúmajú inou optikou, inak ich uchopujú. Sú hrdí na svoju obratnosť, šikovnosť, silu. To, čo však na nich uchvacuje možno viac, je priateľstvo a ich ideály, ktoré na mňa v dnešnej dobe pôsobia ako utópia – až neskutočne.

Fotografie ilustrujú atmosféru bežného tréningu, videá zachytávajú zakladateľov skupinového parkourového tréningu v našom meste. Viac o parkoure sa dozviete na www.parkour.sk, http://vimeo.com/5037001, http://sk.wikipedia.org/wiki/Parkour Ďalšie informácie získate aj v rozhovore s trénerom skupiny Michalom Holécym.

Fotogaléria