Quantcast

Dnes Vám prinášame opäť jemne šokujúcu, ale úsmevnú poviedku s nečakaným zvratom v závere z pera Marcela Páleša. Prajeme vám príjemné čítanie.

Cesta za cieľom je občas minimálne tak pôvabná ako samotný cieľ. Často to zistíme, len keď ho dosiahneme. Vlastne niekedy aj bez jeho dosiahnutia.

„Ak je toto skúška dospelosti, tak mi môžu nabudúce vylízať nohy! Nechali ma samotného v neznámom prostredí – prvý raz bez inštrukcií, bez ochranných krídel – nechali ma nahého ako pravdu. Poprípade ak je toto sen, tak dúfam, že teraz z neho aspoň oduševnene kričím a čochvíľa ma z neho jemne vytrhnú. Vôbec sa mi to nepáči,“ sťažoval si sťažka kráčajúc. Bol sám – sám ako zmätený víťaz jednočlenného závodu bez obecenstva.

Cesta za cieľom je občas bezcieľna a cieľ sa prevŕta na povrch z niektorej zo skrytých hĺbok presne ako zablúdiaci krtko. Niekedy je tých krtkov priveľa, čo nás mätie, inokedy je len jeden jediný.

„To ste mali vidieť tú vlhkú hlbočinu – vyzerala zhubne ako najstrašnejšie čierne diery z mojich nočných môr. Blé! Tento lesík tiež nie je rajom – je taký opustený a so zvláštnym doposiaľ mi neznámym ovzduším. Ak je toto skúška, tak sa cítim akosi absurdne – pripomína mi to blúdiace postavy Franza Kafku. Ani neviem, kam vlastne idem. Hľadám cieľ, no neviem, čo ním je. Sú ním moji známi? Alebo je to nejaké miesto? A možno hľadám nejakú obživu. A možno len a len svoj zánik! Už ma z toho smädí.“

Putovanie je občas naozaj vyčerpávajúce a nadlho akési bezcieľne, ale ono sa to väčšinou vždy prekvapujúco vykryštalizuje. Aj mráz prichádza len ako taký túlajúci sa chladný dych, no keď začne olizovať okná na starej chalupe, vykvitnú tam úchvatné kvetiny.

„Toto hľadanie toho, čo je cieľom, je skutočne unavujúce. Určite by bolo unavujúce aj hľadanie samotného cieľa, ale vtedy by som aspoň vedel, za čím kráčam. Smäd sa mi zväčšil. Musím nájsť vodu, lebo inak čoskoro nájdem už len svoj zánik. Pôjdem rovno až k tým dvom kopcom v diaľave. Vlastne práve som našiel svoj malý cieľ – je ním hľadanie vody,“ potešil sa a pridal rezkejšie do kroku.

Tá cesta avšak nebýva len taká jednoliata. Občas je dlho–predlho všednou, ale skôr či neskôr nadíde nejaký malý či veľký zvrat.

„Našťastie je tu úžina. Uf! Tieto dva obrovské kopčiská by som asi nikdy nezdolal! Veď ešte poriadne ani neviem, čo je život – nikdy som sa s takými obludami nestretol. Táto cestička medzi nimi je ako vyšitá pre také drobné a neskúsené stvorenie, akým som ja. A pozrite! Tam leží obrovská kvapka! A tam ďalšia a ďalšia! Vynárajú sa ako snežienky. To je nádhera! Cítim sa ako víťaz. Ďakujem, môj Bože, ďakujem,“ poskočil a bežal zahasiť smäd.

Veriť, že svoj cieľ nájdeme, je podstatnejšie ako to, že sa ho vyberieme hľadať. A netreba zabudnúť, že cesta za ním prináša mnoho prekvapení a neraz je pôvabnejšia ako samotný cieľ. To však obvykle zisťujeme až po tom, ako ten cieľ dosiahneme.

Neďaleko kvapky, z ktorej sa napil, ležal dlhý vlas, po ktorom sa k nemu spúšťala jedna z jeho mnohých sestier. Zvítali sa vrúcnym objatím. Čochvíľa sa vyšplhali do húštiny vlasov k ostatným. Odtiaľ mu brat ukázal celú jeho cestu. Bol to pohľad nevídaný. Pred ním sa rozprestieralo krásne nahé ženské telo s bujným poprsím, ktoré práve odpočívalo po náruživom milovaní. Na povrch prerážali kvapky potu. Dva veľké kopce pod vlasmi sa jemne dvíhali a opäť klesali. Malý lesík za rovinkou pod kopcami rozváňal vlhkosťou vášne a hlbočina pod ním zaslúžene oddychovala. Malé stvorenie si povzdychlo a zatúžilo zliezť túto krajinu druhý raz.

Vlastne, sem–tam ani netušíme, aká je naša cesta za cieľom nádherná.