Tomáš Fedorko, pôvodom z Bardejova, v súčasnosti študuje filmovú dramaturgiu a scenáristiku na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Minulý rok vyhral 4. ročník súťaže dramatických textov VEJK AP! a uviedol dve svoje monodrámy Shotgun Sthoor a BANE (vyslovuje sa bejn), v ktorých svojským spôsobom spracoval netradičné témy. Hnevá ho pasivita ľudí a usiluje sa robiť veci minimálne na sto percent. Minulý rok sa stal študentom unikátneho vzdelávacieho projektu Sokratov inštitút. O pasivite a aktivite, o štúdiu a o tvorbe, sme sa rozprávali na netradičnom mieste – katolíckom cintoríne v centre Banskej Bystrice.
Vo svojom blogu s názvom Len jeden akord z durovej tóniny píšeš o svojej túžbe po Slovensku, ktoré by bolo lepším miestom pre život. Čo vnímaš ako najväčšie prekážky pri napĺňaní tejto túžby?
Najväčšie prekážky? Kdesi som počul, že Slováci ešte nie sú naučení na to, mať sa dobre, respektíve veľká väčšina ľudí sa v živote uspokojí s málom, nesnažia sa dosiahnuť viac. Takže toto vnímam ako najväčší problém pri tom, aby Slovensko bolo lepšou krajinou. Máme problémy, ktoré sa dajú riešiť ako v každej krajine. Máme aj možnosti a prostriedky, ako tieto problémy riešiť. Ale príliš dlho sme boli zvyknutí, že za nás problémy riešil niekto iný. Myslím, že po dvadsiatich rokoch samostatnosti Slovenska je už načase, aby sa ľudia začali aktívne zaoberať dianím okolo seba.
Nehovorme však len o prekážkach. Čo môže mladý človek urobiť pre to, aby sa z túžby stala realita? Čo pre to robíš ty?
Vidím okolo seba čoraz viac mladých ľudí, ktorí vyslovene len prežívajú zo dna na deň. Neskutočne pasívne trávia svoj čas a sú v stave akejsi otupenosti. Pritom na to, aby sa veci zmenili k lepšiemu, stačí málo – porušiť stereotypy. Odvážne vysloviť svoj názor. Ozvať sa, keď sa mi niečo nepáči. Proste nikdy nebyť na sto percent spokojný s tým, čo vidím okolo seba. Ja síce nie som žiadny občiansky aktivista či nebodaj politik, ale napriek tomu môžem meniť veci okolo seba. Napríklad tak, že tvorbu a činnosť, ktorej sa venujem, robím vždy minimálne na sto percent. A vždy sa snažím urobiť svoju prácu čo najlepšie. Neuspokojiť sa s neúplnou robotou, ťahať sa za kvalitou. Mnohí týmto prístupom naštartovali mňa a teraz sa ja snažím o to isté.
Prečo si si zvolil za miesto svojho štúdia Banskú Bystricu? A prečo práve scenáristiku?
Banská Bystrica preto, lebo do Bratislavy som ísť nechcel. Scenáristika preto, lebo by ma nenapĺňalo, ak by som sa učil stovky stránok skrípt a potom ich len musel odrapotať na skúške. Chcel som tvoriť.
V decembri sa hrali dve tvoje monodrámy Shotgun Shtoor a BANE (bejn). Obe majú veľmi netradičný obsah…
Obidve hry sú strašný úlet. V „Štúrovi“ hrá jeden herec tri postavy, Učiteľa, Ľudovíta Štúra a Jána Kollára. Téma jazyka mi bola vždy blízka a preto som chcel divákom netradičnou a zábavnou formou priblížiť jazykový spor týchto dvoch národných dejateľov. Obidve tieto osobnosti si veľmi vážim, ale na javisku som ich chcel vyobraziť s nadhľadom, odľahčene. Suché fakty nikoho nezaujímajú. Čo sa týka BANE-a, ide o temnejší kúsok, skoro až komixovú vec. Koniec koncov námet som čerpal z komixovej a filmovej predlohy. BANE je terorista a Batmanov protivník, ktorý chce tento svet vyhodiť do vzduchu. Korupcia, nulová morálka, hriech ako taký… to sú jeho dôvody. Postavu som sa rozhodol stvárniť sám a zakaždým som si aspoň na sekundu počas predstavenia povedal: „Kámo, úplne s tebou súhlasím.“ Doba je naozaj ťažká.
Kedy najbližšie a kde si diváci môžu pozrieť tvoje hry?
Bohužiaľ, obidve inscenácie už majú po derniére, ale momentálne pripravujem ďalšiu hru, tentokrát už nie monodrámu, ktorá bude mať premiéru 13. mája v Divadle Akadémie umení v Banskej Bystrici. Budem rád, ak sa na to ľudia prídu pozrieť a budem ešte radšej, keď ma po skončení predstavenia nikto neprefacká. Bude to celkom drzé. Ale také by divadlo malo byť.
Spomínal si potrebu aktívne pristupovať k problémom a zároveň túžbu tvoriť. Ako si predstavuješ svoje ideálne miesto v budúcnosti?
Čoraz viac zisťujem, že je nebezpečné mať vysnívaný ideál, lebo ideál jednoducho neexistuje. Kdekoľvek budem a čokoľvek budem robiť, pôjdem do toho aspoň na tých sto percent.
Si študentom pilotného ročníka Sokratovho inštitútu. Prečo si sa prihlásil?
Chcel som si rozšíriť obzory. Úprimne, väčšinu tém, ktorými sa zaoberáme v inštitúte, poznám len veľmi povrchne, no pritom sú to v dnešnom svete zásadné témy. Často krát som sa hanbil sám pred sebou, že sa k toľkým dôležitým témam prakticky nedokážem vyjadriť. To ma nakoplo.
Ako hodnotíš štúdium po siedmich mesiacoch? Naplnili sa tvoje očakávania?
Tento projekt je na Slovensku unikátom, takže som očakávania radšej odsunul bokom a jednoducho som chodil na workshopy. Zatiaľ môžem povedať, že som sa ešte nestretol s tak inovatívnym, produktívnym, a v niektorých momentoch až osvieteným spôsobom vzdelávania. Sokratov inštitút je bez debaty najkvalitnejšie vzdelávanie, akého sa mi v živote dostalo.
Okrem iného musí každý študent vypracovať vlastný mikroprojekt. Ty si sa pustil do prekladu jednej z prác lektorky Vanessy Andreotti o globálnom vzdelávaní. Prečo si si vybral práve toto?
Odpoviem protiotázkou. Kto má šajnu, čo je to globálne vzdelávanie? Nikto. Keď som sa dopočul o Vanesse, netušil som, akou agendou sa zaoberá a pojem globálne vzdelávanie som počul prvý raz v živote. Zaujímalo ma, čo vlastne taká široká téma môže obnášať. Po prečítaní jej textu, ktorý som mal prekladať, som nebol o nič múdrejší, no po absolvovaní workshopu s ňou som jej práci porozumel lepšie. Vanessa mne aj ostatným ukázala úplne novú cestu vzdelávania.
Do nového ročníka Sokratovho inštitútu sa môžete prihlásiť do 30. apríla na stránke: www.sokratovinstitut.sk.
