Quantcast

Transfagarasan RumunskoJe Banskobystričan. Aj keď sa narodil v Hnúšti. V tom istom roku ako on sa „narodila“ aj jeho… motorka. Prešli spolu už pekný kus sveta.

Michal Valtr a Čezeta 175, teda presne ČZ-175/487, sa jednoducho museli stretnúť. Pretože Michala baví cestovanie a objavovanie nových miest a zážitkov a zároveň má rád staré veci. Také retro, ako je aj jeho motorka. Minulý rok prešiel na nej veľkú časť Balkánu. Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Srbsko, Rumunsko a cez Maďarsko späť domov, na Slovensko. Spolu tritisícpäťsto kilometrov za jedenásť dní. Tento rok si to namieril do ďalekého Mongolska. Desaťtisíc kilometrov na motorke a ďalších desaťtisíc vlakom zdolal za štyridsať dní.

Momentálne je Michal v Turecku. Tentoraz na klasickej rodinnej dovolenke, s najbližšími. Tohto roku je to už jeho štvrté more. Inak Michal cestuje sám. Ale ako vraví, nikdy sa necíti sám, lebo všade žijú dobrí ľudia….

Povedzte nám niečo o svojej motorke.

Jazdím na motorke ČZ 175 model 487, vyrobená v roku 1987. V tom istom roku som sa ja narodil. Asi aj preto som si vybral práve túto motorku. Nie je moja prvá, ale vždy sa mi páčili staré motorky, hlavne československej výroby. Jazdím od trinástich rokov, ale k dobrodružnému cestovaniu som začal inklinovať až neskôr.

Kaukaz GruzínskoTakže cestovanie nebolo vaším detským snom.

Túžba cestovať sa vo mne zrodila nejako postupne, vekom. Dôvod je aj ten, že nemám rád stereotyp. Práve naopak, mám rád adrenalín a dobrodružstvo. A tak som sa vybral do krajín, kde som dobrodružstva zažil neúrekom. A navyše ešte na starej motorke. To jednoducho nikdy nie je isté, čo bude zajtra.

Ktorú krajinu ste navštívili ako prvú?

Na túto otázku sa odpovedá dosť ťažko, pretože mojím cieľom nikdy nie je len jedna krajina alebo jedno konkrétne miesto. Ale mojou prvou cestou na motorke bola vlaňajšia cesta po Balkáne. Prešiel som osem krajín, cieľmi boli hlavne Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko a Rumunsko. Na motorke som bol už v devätnástich krajinách a celkovo som ich navštívil dvadsaťjeden.

Plánujete si svoje cesty dlhšie vopred, alebo sa spontánne rozhodujete, kam pôjdete?

Cesty plánujem veľmi povrchne, väčšinou improvizujem, ale na ceste do Mongolska bolo dosť veľa veci, ktoré sa proste nemohli zanedbať.

Išlo vám na vašich cestách niekedy „o život“?

O život úplné nie, ale boli chvíle, kedy mi nebolo všetko jedno. Napríklad pri niektorých dopravných situáciách. V Rumunsku ma pohrýzol pes. V opustených stepiach Kazachstanu som mal problémy s motorkou. Hrozilo mi aj pár pádov z motorky, hlavne na piesku.

kaukaz ,,

A stratili ste sa už niekedy?

Samozrejme, aj to sa stáva. Stratil som v Kazachstane aj v Rusku. Ale nikdy to netrvalo dlho, stačí sa niekoho opýtať. Ak je teda niekto nablízku.

Spomenuli ste psa. Zvyknú vás často prenasledovať?

Najmä v Rumunsku a Turecku boli psy veľmi nepríjemné. Nemilú skúsenosť mám aj z Ruska, tam pes chodil okolo môjho stanu celú noc a agresívne brechal. V týchto krajinách je veľmi veľa túlavých psov. Vybiehali z bočných ulíc a dvorov a dosť dlho ma prenasledovali.

S ľuďmi máte zrejme lepšie skúsenosti. V ktorej krajine ste stretli najpríjemnejších ľudí?

Tak to neviem povedať, pretože som sa stretol iba s úžasnými ľuďmi. Niektorí mi neskutočne pomohli, pozvali ma do svojich domácností, na jedlo. Stávalo sa, že mi podávali rôzne veci alebo jedlo priamo z auta. Dobrí ľudia žijú všade, myslím, že keby som stretol hoci aj zlodeja, tak mňa by neokradol.

A kde boli najkrajšie ženy?

Ženy? Určite v Mongolsku a Rusku. Nikdy som si dáko extra nevšímal ázijské dievčatá, ale v Mongolsku som si začal.

ČečenskoPrečo cestujete sám a na starej motorke?

Tak takéto a podobné otázky počúvam často. Ale ja sa nikdy necítim sám. Stačí sa niekde zastaviť a ľudia sa hneď so mnou dajú do reči. Treba to vyskúšať a zakúsiť ten pocit, ktorý inak nezažijete.

Beriete stopárov či stopárky?

V mojom prípade to nie je možné, nakoľko druhé miesto vzadu za mnou obsadzuje batožina. Ale nemal by som problém vziať stopára. Niekedy cestujem stopom aj ja a viem oceniť, keď niekto zastaví. Na svojej motorke ale často vozím kamarátov alebo známych, keď potrebujú niekam odviezť.

Čo sa týka batožiny, na motorku toho veľa nenaložíte…

S balením je vždy problém, lebo výsledná batožina musí byť kompromisom medzi dôležitosťou, váhou a objemom. V prvom rade je to všetko potrebné na opravu rôznych možných porúch motorky, náhradné diely, náradie… oblečenia a osobných vecí len poskromne. V cudzích krajinách je tiež problém s olejom, ktorý musím do nádrže prilievať k benzínu, takže na cestu do Mongolska som viezol aj dvadsať litrov oleja. Niektorých vecí som sa po ceste aj zbavoval, kvôli odľahčeniu.

UlanbátarNezabudli ste na nič dôležité?

Nechýbalo mi nič. Baleniu som venoval veľkú pozornosť.

Vôbec nič vám nechýbalo na tej dlhej ceste?

Asi len rodina.

Kde prespávate? Nebojíte sa nocovať sám niekde v pustatine?

Spal som na najrôznejších miestach, aké si viete predstaviť. Mnohokrát som však spal aj u ľudí, ktorých som spoznal po ceste a pozvali ma k sebe domov. Štyri plus štyri noci som spal vo vlaku, cestoval som Transsibírskou magistrálou. Za ubytovanie som platil asi len dva razy. Najdesivejšie noci boli asi v stepi, kde bolo mnoho hmyzu a hadov, ruský pes, ktorého som už spomínal a zle sa spalo aj v zlom a chladnom ruskom počasí.

Nosievate si z ciest suveníry?

Samozrejme, nosím. Väčšinou sú to veci, ktoré vystihujú danú krajinu, drobnosti na pamiatku. Z Ruska matriošku a, samozrejme, vodku, z Mongolska model jurta, sušený jogurt… No hlavne si nosievam domov veľa zážitkov, fotografií. Ľudia radi počúvajú, ako sa žije v iných krajinách.

Máte svoju krajinu snov, ktorú by ste chceli vidieť a prejsť na motorke?

Samozrejme! No skôr je to rebríček krajín, ktoré ma lákajú. Nie je ale podmienkou, že by som ich chcel navštíviť práve na motorke. A sny sa musia plniť…


Viac zážitkov a fotografií z ciest Michala Valtra nájdete na facebooku…