Na Katedre telesnej výchovy a športu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vyučujú športovcov absolútni majstri. Doslovným dôkazom tohto slovného spojenia je vrcholový športovec, tréner, odborný asistent a pedagóg PhDr. Mgr. Miroslav Slížik, Ph.D..
So svojím odhodlaním, profesionálnym prístupom a nekonečným apetítom pre karate, posunul Miroslav Slížik svoje hranice až na Majstrovstvá Európy v kategórii Kata Masters 35+. Tento úspech počas 29-ročnej kariéry však nebol jeho prvým. Vo svojej mladosti sa v roku 1995 dostal do reprezentácie Slovenskej republiky a aktívne pretekal až do roku 2010. V tom čase prišlo do cesty nádejného športovca zranenie, a to prerušilo všetky ďalšie plány v ceste vrcholového športu. Počas tejto športovej kariéry sa Miroslav Slížik stal niekoľkonásobným majstrom Slovenska, dvakrát sa umiestnil na 9. mieste na Majstrovstvách Európy kata muži EKF, 9. miesto získal aj na Akademických majstrovstvách sveta a 6. miesto obsadil v celkovom rankingu svetového pohára v kata muži. Od roku 2008 pôsobil ako asistent reprezentačného trénera Slovenskej republiky v kata a neskôr aj ako hlavný tréner reprezentácie. Počas svojho pôsobenia participoval na viacerých medailových úspechoch slovenských pretekárov na Majstrovstvách Európy a svetových šampionátoch.
Svoje zlato a titul Majstra Európy si Miroslav Slížik vybojoval v nedeľu 18. septembra, na 18. Majstrovstvách Európy v karate EGKF v Rakúskom Steyri. Z univerzitného tatami, na ktorom vyučuje svoje predmety (úpolové športy a sebaobrana, teória a didaktika karate, základná gymnastika a kurzy sebaobrany) si po 6. rokoch od poslednej súťaže odskúšal kvalitu tatami v Rakúsku. Na tomto podujatí sa zúčastnilo 19 krajín Európy a spolu vo všetkých kategóriách štartovalo 756 pretekárov.
Po 6. rokoch ste sa zúčastnili súťaže. Boli to Majstrovstvá Európy, teda veľmi významné podujatie, kde sa od vás očakával naozaj kvalitný výkon. Aké ste mali pocity z tohto podujatia?
Mal som rešpekt pred touto súťažou a to aj keď som štartoval v kategórii Masters lebo túto kategóriu „mladých veteránov“ sledujem a viem, že sa tam stretávajú dobrí borci, ktorých nebude ľahké poraziť. Tiež sa musím priznať, že moje sebavedomie nebolo vysoké, keď som sa po tak dlhom čase vrátil na súťažné tatami. Ale bral som to ako super príležitosť urobiť konečne popri trénerských povinnostiach niečo pre seba tým, že budem musieť seriózne trénovať keď mi to práca dovolila aj dvojfázovo.
Ako by ste sám ohodnotil svoj výkon?
Vo všeobecnosti nerád hodnotím svoj výkon a aj ako tréner sa snažím byť dosť precízny a prísny, čo som aj na seba. Priznám sa, že som ešte video zo svojich zápasov ani nevidel. Chcem si to pozrieť v pokoji a racionálne vyhodnotiť, čo treba zlepšiť. Určite sa tam toho nájde dosť. No som veľmi rád, že sa mi podarilo svojim výkonom presvedčiť rozhodcov, divákov ale aj mojich súperov, ktorí mi to po súťaži dali úprimne najavo.
Čo považujete za najväčší úspech vo svojej športovej kariére?
Za svoj najväčší úspech asi považujem bronzovú priečku zo svetového pohára Dutch Open 2009. Bola to prvá medaila v histórii zo svetového pohára v kategórii kata muži pre Slovensko.
Je obvyklé, že sa športovci popri svojom zamestnaní vzdajú vlastného športu, zahodia všetky ambície a stratia chuť investovať svoj čas do tréningov. Často krát sa z vrcholových športovcov stanú rekreační, a všetka tá súťaživosť a snaha dostať sa na vrcholové preteky a dosiahnuť svoj strop v športovej kariére sa po čase vytratí. U Vás to však je úplným opakom. Čo by ste odkázali nie len mladým športovcom, ale aj športovcom, ktorí sa kvôli veku, alebo práci boja pokračovať v profesionálnom prístupe k vlastnému športu?
Toto je veľmi ťažká otázka, lebo každý si musí vedieť určiť vlastné priority a nastaviť ciele, ktorých naplnenie dáva pre jeho život ozajstný význam. Čo sa týka môjho vzťahu k vrcholovému športu, až neskôr som pochopil, čo je naozaj pre mňa dôležité a prečo sa to oplatí robiť. Pochopil som, že zmyslom toho všetkého nie sú výsledky a výkony, ale cesta, ktorá nás k nim môže, ale aj samozrejme nemusí priviesť. Vďaka vrcholovému športu môžeme nájsť samých seba a spoznať naše pravé „ja“. Pkrem toho som vďaka športu získal veľa priateľov, spoznal veľa úžasných ľudí z celého sveta, naučil sa niekoľko cudzích jazykov. Vďaka športu a „športovým“ priateľom sa môžete kdekoľvek na svete cítiť ako doma.
