S hokejom začal v rodnom Prešove, najkrajšie roky korunované ziskom dvoch titulov zažil v metropole východného Slovenska. Má za sebou bohatú hráčsku kariéru doma, i v zahraničí. V reprezentácii pôsobil nielen ako hráč, ale aj v pozícii trénera juniorských výberov. Z kormidelníka dorastu HC Košice sa v roku 2008 stal hlavný kouč “baranov“, ktorým sa pod jeho vedením podarilo dostať medzi slovenskú hokejovú špičku. Porozprávali sme sa s trénerom HC´05 Banská Bystrica, Milanom Stašom.
Povedzte nám o svojich hokejových začiatkoch…
Hokej mi priniesol sám život. Moji bratia boli športovci, hrávali futbal. Mňa však stále lákal hokej, predsa len, je to dynamickejšia hra. Ako žiak som začal hrávať v Prešove, kde som si prešiel dorastom a následne sa dostal k mužom. Po veľmi dobrej sezóne, kedy som bol najlepším strelcom a vyhrali sme národnú ligu, ma kontaktovali funkcionári Košíc, kam som po sezóne 1979/1980 prestúpil.
Na pôsobenie v ktorom klube spomínate najradšej?
Určite na to v Košiciach. Tam som prežil najväčšiu časť svojej hokejovej kariéry. Získali sme dva krásne federálne majstrovské tituly a práve k tomuto klubu sa mi viaže najviac pekných spomienok.
Aké najkrajšie momenty ste zažili počas aktívnej kariéry?
Získanie už spomínaných federálnych titulov a keď som sa dozvedel, že som sa ocitol v nominácii na Majstrovstvá sveta do Moskvy v roku 1986. Hoci nakoniec nevyšli podľa našich predstáv, zažil som tú atmosféru a bola to pre mňa veľká skúsenosť. Predsa len, ide o jedno z najväčších podujatí v tomto športe a ja som rád, že som sa na ňom mohol zúčastniť.
Bol moskovský neúspech najsmutnejším okamihom v kariére?
Určite, pokladám to za veľký neúspech, bolo to fiasko. Tak veľmi, ako som sa na tie majstrovstvá a všetko, čo v reprezentácii zažijem tešil, tak som po ich skončení smútil. Rok predtým sa totiž získal titul Majstra sveta, my sme pohoreli. Hoci dnes by sa piate alebo šieste miesto bralo všetkými desiatimi, v tom čase to bolo iné.
Čo bolo dôvodom ukončenia hráčskej kariéry?
Keď som mal 38 rokov, dostal som ponuku trénovať košickú juniorku. Bol som hráčom, ktorý už mohol ukončiť aktívnu kariéru. Povedal som si, že prišla vhodná chvíľa, dobrá ponuka zostať pri hokeji a bol som si vedomý, že zdravie predsa nebude slúžiť naveky. Rozhodol som sa, dá sa povedať, zo dňa na deň.
Aký najväčší trénerský úspech ste doteraz dosiahli?
Jednoznačne dvakrát druhé miesto po základnej časti v extralige. Raz s Košicami, druhýkrát tu, v Banskej Bystrici. Za úspech však považujem aj tohtoročné tretie miesto, pretože vzhľadom na tradíciu klubu, finančné možnosti a zázemie, aké je v tomto meste pre hokej vytvorené, nie je na zahodenie a dúfam, že naplnilo aj očakávania fanúšikov. Jednoducho, sila nášho kolektívu je taká, že tretie miesto je maximum, čo sme mohli momentálne dosiahnuť.
Čím Vás v roku 2008 zaujala ponuka zo strany HC´05?
Túto ponuku som dostal už skôr, dva roky aj rok predtým, ako som ju prijal. V tom čase som však mal podpísanú zmluvu so zväzom, pracoval som pri juniorských reprezentáciách Slovenska. Chcel som sa zachovať seriózne a neodstúpiť od zmluvy, čo sa mi aj podarilo. S odstupom času si myslím, že som urobil dobre. Keď som prišiel do Banskej Bystrice, mužstvo akurát postúpilo do extraligy, ale zmluvu by som bol podpísal, aj keby som sa mal stať trénerom prvoligového klubu. Som však rád, že sa im podarilo postúpiť a teraz môžeme hrať extraligu.
Podmienky pre hokej v Banskej Bystrici však nie sú práve ideálne…
Musím byť kritický, určite takými nie sú. Hlavne hokejové zázemie, zimný štadión, je dosť schátralý. Dávam klobúk dole pred ľuďmi ako sú pán Koval, Plavucha a ďalší, ktorí robia veľmi veľa okolo hokeja v tomto meste. Je obdivuhodné, že v takýchto podmienkach dokážu udržať klub v slovenskej hokejovej špičke.
Prejdime k mužstvu. Čo je jeho silnou stránkou a čo slabinou?
Neviem, či to mám prezradiť súperom. (úsmev) Za silnú stránku pokladám dobré korčuľovanie, vysokú efektivitu streľby, máme ju najlepšiu v extralige. Slabou stránkou sú však presilové hry, ktoré sa odvíjajú od individuálnych činností a hokejových daností jednotlivcov. Najmä v obrane nám chýba top obranca, akým je napríklad u našich susedov Laco Čierny. Samozrejme, občas na mužstvo doľahla slabšia chvíľa, tú však mali aj naši súperi. Celkovo môžem povedať, že som na naše pomery spokojný.
Minulú sezónu mužstvo podľahlo v štvrťfinále Nitre. Na čo si treba dať pozor teraz?
Hlavné je, aby každý hráč odviedol svoju prácu na 100%. Počnúc brankárom, cez obrancov, až po posledného útočníka. Hokej je tímová hra a každé jedno zaváhanie môže rozhodnúť. Všetko musí smerovať k tomu, aby sme dosiahli úspech, čiže v našom prípade postup do semifinále.
Pravdepodobne natrafíte na HKm Zvolen…
Je to odveký rival, vzájomné zápasy majú vždy výrazný náboj. Je to vyhecované, hektické. Či už medzi divákmi, alebo aj hráčmi. Väčšinou, až na pár výnimiek, sa jednalo o vyrovnané zápasy, v ktorých rozhodovali maličkosti. Ak na tohto súpera narazíme, dúfam, že to zvládneme.
Ktorí hráči HC´05 by si podľa Vás zaslúžili reprezentačnú pozvánku?
Nominácia nie je v mojej kompetencii, mohol by som akurát tak odporučiť niektorých hráčov. Pozvánku by si určite zaslúžil dlhú dobu najlepší strelec ligy, Roman Tománek, ktorý aj bol na jednom zraze. Ďalej Michal Hudec patriaci k najproduktívnejším hráčom nášho mužstva i celej extraligy, ale aj Juraj Cebák, najproduktívnejší obranca.
Aké úspechy sa Vám podarilo získať s “baranmi“?
Už spomínané druhé i tretie miesto po základnej časti. Za úspech však považujem aj to, že v Banskej Bystrici vyrástlo veľa hráčov, o ktorých dovtedy nikto nevedel. Dá sa povedať, že sme z Bulíka, Frühaufa, Petríka, Tománka a Bira urobili reprezentantov. Taktiež sa snažíme do tímu zapracovať mladých hráčov ako je Sýkora a ďalší, ktorí dostávajú príležitosti, dokážu sa ich chopiť a napredujú. Veľkým úspechom by bolo, ak by sme sa prebojovali do semifinále, alebo dokonca získali medailu.
