V krajine, kde sa čoraz častejšie spochybňuje zmysel demokracie, sloboda médií či samotná pravda, sa skupina ľudí rozhodla konať. Nie krikom ale prácou. Nie veľkolepou manifestáciou ale tichou, poctivou brigádou.
Platforma Nie v našom meste vytvorila toto leto výzvu, ktorá má možno jednoduchý názov, ale hlboký význam: Zachráňme pamäť, aby sme zachránili budúcnosť.
Miesta, ktoré rozprávajú
Slovensko je posiate pamätníkmi. Niektoré stoja hrdo na námestiach, iné na kraji lesných ciest, takmer zarastené trávou. Pamätníky hrdinom Slovenského národného povstania, popraveným partizánom, židovským či rómskym obetiam vojny. Sú to miesta, ktoré ticho pripomínajú, že sloboda tu nebola vždy, a že za ňu niekto zaplatil životom. Ale v krajine, kde sa systematicky podkopáva dôvera v historickú pravdu, aj tieto pamätníky chátrajú. A s nimi aj naša spoločná pamäť.
„Obnovovať ich neznamená len natierať kameň. Znamená to obnoviť vzťah k tomu, čo nás ako spoločnosť drží pokope,“ hovorí jedna z organizátoriek výzvy.
Prvá kvapka zmeny
Prvou lastovičkou letnej iniciatívy sa stali seniorky z turistického oddielu AkSen Banská Bystrica. V hustom daždi, s pršiplášťami a vetrom, ktorý obracal dáždniky naruby, vyrazili na pamätník SNP na Bulloch pri Donovaloch. Pokosili trávu, vyčistili nápis, vysadili kvety. Nie preto, že im to niekto prikázal. Ale preto, že im na tom záleží.
Vrátili sa tam ešte aj minulý týždeň, aby vyčistili aj okolie ruiny domu, kde v roku 1945 nemecké komando SS zavraždilo 18 ľudí. Príbeh týchto obetí nie je len historickou poznámkou pod čiarou. Má tvár šesťročného dievčatka Ruženky, ktorá v ten deň stála na verande so židovským kamarátom, ktorého ukrývali jej rodičia. Videla to, čo by žiadne dieťa nikdy vidieť nemalo…
Príbeh Ruženky a hrozba zabudnutia
Príbeh pamätníka na Bulloch je pretkaný hlbokou bolesťou a varovaním. Janka Futáková nám priblížila udalosť z chladného januára 1945: „Šesťročné dievčatko Ruženka stála na verande horskej dedinky Bully so židovským kamarátom, ktorého jej rodičia skrývali. Počuli krik a streľbu od neďalekého domu. Zvedavo nazerali a stali sa svedkami hrôzy. Komando SS zabilo osemnásť ľudí. Ruženka dodnes nemôže zabudnúť na ten nepredstaviteľne krutý zážitok…“
Anonymita fašistických vojakov trvala, kým sa rakúsky spisovateľ Martin Pollack nezačal zaujímať o osobnosť svojho biologického otca. Zistil, že jeho otec bol jedným z vrahov, ktorí zabíjali povstalcov v okolí Banskej Bystrice a Ružomberka. O týchto udalostiach napísal knihu Smrť v bunkri. Podľa knihy bol nakrútený dokumentárny film Pohľad do priepasti.
Kniha a film zanechávajú silné odkazy: nesmieme zabudnúť na besnenie fašizmu, aby sa história už nikdy neopakovala. Aj tieto príbehy sú dôkazom, že minulosť nie je len minulosťou. Má dôsledky, ktoré žijeme aj dnes.
Obnovou k rozhovoru
„Nechceme len natierať nápisy zlatou farbou,“ hovoria organizátori výzvy Zachráňme pamäť, aby sme zachránili budúcnosť. „Chceme byť pri tom, keď sa miestni ľudia zastavia a spýtajú sa: čo robíte, prečo to robíte? Lebo tu začína rozhovor. Tu vzniká dôvera.“
Obnova pamätníkov je tak aktom spomienky aj občianskej odvahy. Možno presne takej, akú mali tí, ktorých mená sú vytesané do kameňa. A možno presne takej, akú dnes potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým. Tieto malé činy nie sú len o úprave kameňov. Sú o pripomienke, že sloboda a pravda nie sú samozrejmosťou.
Iniciatíva pokračuje počas celého leta. Ak poznáte pamätné miesto, ktoré by si zaslúžilo upratať a obnoviť, alebo ak chcete len pomôcť, ozvite sa občianskej platforme Nie v našom meste. Pretože demokracia sa nezačína na veľkých tribúnach. Začína sa v malých dedinách, pri burine a zlatých písmenkách.
