Quantcast

Matej Kapusta je 23-ročný chalan, ktorý sa venuje fotografovaniu hasičov a policajtov v našom meste. Hoci sa narodil s rázštepom chrbtice a je odkázaný na invalidný vozík, dokazuje, že aj s touto diagnózou sa dá hodnotne žiť. Venoval sa latinskoamerickým tancom na vozíku a momentálne je jeho najväčšou vášňou práve fotenie. Na jar tohoto roku jeho príbeh odvysielala Televízia Markíza v relácii Modré z neba, kde mu splnila životný sen – stretnúť sa s hasičmi a policajtmi, ktorí zasahovali pri páde dvojičiek v New Yorku a samozrejme si to všetko aj nafotiť.

Žiješ od narodenia v Banskej Bystrici?

Ako sa to vezme. Narodil som sa tu, no od troch rokoch som bol v detskom domove v Bratislave, kde som strávil 9 rokov. Potom si ma zobrali do náhradnej rodiny v Lovinobani, kde som býval spolu s dvomi náhradnými rodičmi, ktorí sa o mňa a dve ďalšie deti z detského domova starali až do mojich 19-tich rokov. Teraz už štvrtý rok žijem s mojou vlastnou mamou, tu v Banskej Bystrici, kde sa cítim najlepšie.

Cítiš sa tu aj nejako znevýhodnený?

Ako kedy. Niekedy to býva problém dostať sa napríklad do autobusu, aj keď majú plošinu. Nie každý vodič ju totiž vie obsluhovať, alebo sa mu nie vždy chce. Často sa stáva, že proste poprosím o pomoc ľudí na zástavke.

Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?

Bolo to také spontánne. Asi dva a pol roka dozadu som si kúpil klasický, kompaktný foťák a odvtedy ma to stále baví. Pred dvoma rokmi mi starká kúpila prvú low-end zrkadlovku, čím som si rozšíril možnosti fotenia.

Čo najradšej fotografuješ?

Najradšej mám reportáže. Mestská polícia a hasiči – to je moja srdcovka!:)

Prezentuješ niekde svoje fotografie?

Zatiaľ som mal jednu “mini” výstavu, ktorú mi zorganizovali mestskí policajti. Na budúci rok sa rysuje ďalšia, kde by som chcel ľuďom ukázať fotky z New Yorku, ale aj niečo z práce hasičov a mestských policajtov.

Ako inak ešte zvykneš tráviť svoj voľný čas?

Občas si zahrám na klavír, počíta sa to? 🙂

Venoval si sa aj latinsko-americkým tancom. Prečo si prestal?

Fú, to bolo strašne dávno. Býval som ešte v Lovinobani. Už sa im nevenujem asi 7 rokov. Musel som to nechať, pretože bolo fyzicky a aj finančne náročné chodiť každý týždeň do Bratislavy a späť. Ale bolo to veľmi pekné obdobie! 🙂

Ako si sa spoznal s mestskými policajtmi?

Bolo to cez Ľuba Piterku, s ktorým som si najskôr písal cez internet a potom to už išlo samo. Často ma zavolá, keď je nejaká akcia v meste, aby som prišiel fotiť. Obdobne to bolo aj s hasičmi. Niektorých som poznal len cez internet, no chodím fotiť aj súťaže a tam sa potom spoznávame osobne. 🙂

Máš nejaký tip, ako s políciou tak dobre vychádzať?

Ja som s mestskými policajtmi nemal nikdy problém! Podľa mňa, ak sa človek správa normálne a dodržuje predpisy, nemá byť prečo konflikt.

Zažil si nejaký ich zásah aj na vlastné oči?

Pri mestských policajtoch sa mi to ešte nestalo, no zatiaľ mám celý život pred sebou, tak dúfam, že sa niečo naskytne! S hasičmi to bolo aj minulý rok, hneď niekoľkokrát. Za všetko môžem spomenúť napríklad požiar v Smrečine.

Máš nejaké osobné krédo?

Jasné: “Ak niekto chce, hľadá spôsob, ak nechce, hľadá dôvod!” Mne to pomáha zdolávať niektoré, zdanlivo neprekonateľné, prekážky!

Čo by si odkázal ľuďom s podobným osudom, ako máš ty?

V žiadnom prípade sa nevzdávať! Nájsť si nejaké koníčky, ktorým sa budú venovať, aby nemysleli len na to zlé! Je treba myslieť pozitívne!