Quantcast

Mužstvu spod Urpína sa na konci prestupového obdobia podarilo do svojich radov uloviť jednu z najväčších “rýb“. Na radosť bystrických fanúšikov sa avizovaný návrat miláčika domácich tribún stal skutočnosťou. Hráč so skúsenosťami z ruskej ligy, ale aj reprezentácie si opäť obliekol červeno- biely dres. Pri šálke kávy sme sa porozprávali s Martinom Jakubkom.

Obzrite sa smerom dozadu. Aké bolo predošlé pôsobenie v radoch „vojakov“?

Myslím si, že bolo pekné. Spomínam si na posledný zápas, v ktorom som dal gól. Ak sa nemýlim, hrali sme proti Spartaku Trnava. Potom som už, v podstate, odišiel do zahraničia.

Aký je ruský futbal a v čom je odlišný od toho nášho?

V prvom rade, nehovoril by som o hernom štýle. V ruskej lige pôsobí veľa kvalitných hráčov a také podmienky, aké sú tam pre futbal, sú naozaj len v málo krajinách. Možno v Anglicku, Nemecku či Taliansku. Rusko je v tomto smere jedna z top krajín v Európe. Porovnávať ligy, to sa nedá, porovnávali by sme neporovnateľné. Všetko sa odvíja od peňazí a bohužiaľ, v slovenskej lige tých finančných prostriedkov nie je ani zďaleka toľko, ako v Rusku.

Priblížte nám život v Rusku. Boli ste tam spokojný?

Žilo sa tam vynikajúco. Veľmi rýchlo som si tam zvykol, naučil sa ruský jazyk. Mal som všetko, čo som potreboval. Nemám sa na čo sťažovať. Žil som v Moskve, ktorá je nádherným mestom. Spočiatku si bolo treba zvyknúť na ten ruch, ale potom už bolo všetko v poriadku.

Čím Vás táto krajina očarila a čo Vám na nej prekážalo?

Rusko ma fascinovalo tým, aký je to veľký štát. Všetko je tam veľké, megalomanské, no zároveň úžasné. Zážitkom bolo aj cestovanie na zápasy, kedy sme v lietadle strávili desať alebo aj jedenásť hodín. To na Slovensku asi ťažko zažijete. (úsmev) Prekážala mi však špina. Myslím si, že ruské mestá sú dosť špinavé. Chýbala mi taká tá kultúra čistého prostredia.

V čom je odlišný život v Rusku a na Slovensku?

To máme tak, ako s porovnávaním futbalu v týchto dvoch krajinách. Ťažko sa vyberajú prvky, o ktorých by sa dalo povedať, že sú tam alebo tu lepšie. Všade je veľmi veľa pozitívnych aj negatívnych stránok života. V Rusku je veľmi veľa bohatých, ale zároveň veľké množstvo chudobných ľudí. Vždy som žil v Moskve, nikdy nie v nejakom menšom meste. No a metropolu Ruska nemôžeme príliš porovnávať ani s celým Slovenskom, nakoľko má takmer trojnásobok obyvateľov. Povedal by som, že lepšie je tam všetko a horšie je tam tiež všetko. (smiech)

Ak by sme mali dokončiť vetu: Moje pôsobenie v Rusku mi dalo….čo by ste doplnili?

Po futbalovej stránke veľa skúseností, ktoré som nazbieral odohraním zápasov v ťažkej lige a nedajú sa vynahradiť ničím iným. Ani peniazmi, ani trénovaním. A určite som zarobil aj nejaké peniaze.

Čo bolo dôvodom návratu na Slovensko a konkrétne do mužstva pod Urpínom?

Vrátil som sa hlavne kvôli rodine. Vždy, keď som sa vracal domov, tešil som sa na mojich blízkych. Som typ človeka, ktorý dlho nevydrží bez svojich najbližších. Rodina je pre mňa určite dôležitejšia ako sú peniaze. A prečo do Dukly? Ťahala ma sem moja minulosť, to pôsobenie, ktoré som tu zažil. Samozrejme, zavážilo aj dobré fungovanie klubu a vzťahy funkcionárov smerom ku mne. Myslím si, že taký vzťah, ako mám s pánom Kováčikom, mám s málokým, a preto som ani sekundu neuvažoval nad iným mužstvom v rámci Slovenska.

Vedeli by ste si však vôbec predstaviť pôsobenie v inom slovenskom klube?

Po odchode z Dukly už určite nie, pretože sa ku mne ľudia správali tak, ako sa správali. Myslím si, že toto hovorí za všetko.

S akými očakávaniami ste sa sem vrátili?

Prišiel som si hlavne robiť svoju robotu. Teda, hrať futbal a užívať si ho. Povedal by som, že keď už futbalista nie je pod tlakom, že musí za každú cenu toto, alebo tamto, tak je to všetko o inom. Viac menej, prišiel som si zahrať futbal. (úsmev)

Aké to bolo vybehnúť na Štiavničky opäť ako hráč?

Bol to pekný pocit, opäť sa môcť po piatich rokoch ukázať pred banskobystrickými fanúšikmi. Jediné, čo ma trochu mrzelo, bola divácka návštevnosť, ktorá bola podľa mňa dosť slabá. Keď som odchádzal z Banskej Bystrice, na futbal chodilo viac ľudí. Určite máme všetci čo robiť, aby sme tých ľudí prilákali naspäť.

Na Váš prvý presný zásah ste fanúšikov nechali čakať dosť dlho…

Presne tak, prišiel dosť neskoro, až v piatom kole. Každý čakal, že príde skôr, ale taký je futbal. Aj v predchádzajúcich zápasoch som mal niekoľko šancí, ale nedal som, až potom mi to tam padlo. Určite som však z toho nerobil tragédiu. Proste, niekedy góly padajú, inokedy nie. Som však rád, že som ho už konečne dal.

Vrátili ste sa do rodnej krajiny. Neplánujete opätovný návrat aj do reprezentácie?

Myslím si, že o reprezentácii nemá zmysel hovoriť. Novinári vytiahli nejaké veci z ruských internetových stránok… Jednoducho, ja už ani nemám chuť vyjadrovať sa k tomu.

Čo pre Vás znamenalo byť súčasťou národného tímu?

Veľmi veľa. Pretože, ak si raz oblečiete dres s dvojkrížom na hrudi, tak to vami zachveje. Ale musíte cítiť, že Vás tam niekto potrebuje, že sa na Vás v ťažkých chvíľach niekto spolieha. Práve túto odozvu z druhej strany som už necítil, najmä v tých posledných zápasoch. A práve toto ma trochu mrzí. Je pravdou, že som chcel na Majstrovstvách sveta hrať viac, ale… Už to radšej nechajme tak, nerozoberajme to.

Aké miesto vo vašom živote patrí Banskej Bystrici?

Určite veľmi veľké, pretože si myslím, že tie dva roky, počas ktorých som tu predtým pôsobil, boli v mojom futbalovom živote a kariére dvoma najúspešnejšími. Na to človek nikdy nezabudne. Asi práve to je dôvodom, prečo sa sem tak rád vraciam. Neviem, či je to pravda alebo nie, no myslím si, že ma tu futbaloví fanúšikovia majú radi a keď si pozerám fotky z predošlého pôsobenie, až mi naskakujú zimomriavky. Nie v mojom živote, ale v mojom srdci má Banská Bystrica veľké miesto.

Máte aj konkrétne miesta, ktoré sa Vám najviac páčia?

Štiavničky. (úsmev) Potom plaváreň, kúpalisko, ale aj námestie…Mne sa páči celá, nie iba niektorá jej časť. Vo všeobecnosti si myslím, že Banská Bystrica je najkrajším mestom na Slovensku.

Spomenuli sme minulosť, aj prítomnosť. A čo budúcnosť?

Niekedy mi hlavou preskočia nejaké tie myšlienky, ale konkrétne vízie alebo zameranie nemám. Uvidíme, čo bude a aké to bude… Mám 31 rokov a ešte by som chcel hrať nejaké dva- tri roky, podľa toho, ako mi to dovolí zdravie. Čo bude potom, to sa uvidí.

Skúsili by ste ešte zahraničný angažmán?

Tak to by už musela byť veľmi zaujímavá ponuka. V zahraničí som bol dosť dlho a ak mám pravdu povedať, už ma nebaví cestovať a stále to isté dookola. Takže, skôr nie, ako áno.