Quantcast

Ak sa príde na finále Slovenského pohára, na súboj úradujúceho majstra s obhajcom pohára, pozrieť 2653 divákov, je to hanba Banskej Bystrice a dôkazom totálnej apatie ľudí voči slovenskému futbalu. Alebo jednoducho iba dôkazom apatie.

Tribúny počas finále Slovenského pohár zívali prázdnotou. Foto: Branislav Račko

Zvykli sme si, že súčasné návštevy na ligových zápasoch Dukly atakujú niekdajšie neslávne divácke rekordy Interu Bratislava. Bystričania si odvykli chodiť na futbal a zašlo to do takého extrému, že ich nepriláka ani finálový súboj najväčších gigantov slovenského futbalu – Slovana Bratislava a MŠK Žilina. Asi jediných celkov v lige, ktoré predvádzajú, na naše pomery, atraktívny futbal.

Problémom je, že Bystričania už nechodia nikde. Tretí najlepší hokejový tím Slovenska mal v  základnej časti priemernú návštevu  2085 divákov. Jediným pozitívom je, že Zimný štadión má ešte menšiu kapacitu ako v minulosti, preto aj malý počet fanúšikov vytvára dojem plného hľadiska. Pamätníci môžu len so slzou v oku spomínať ako ťažko sa zháňali v 90. rokoch lístky na derby so Zvolenom, kedy sa ľudia tlačili ešte aj pri mantineloch. Teraz sa súboj dávnych rivalov vypredal iba vo štvrťfinále. A keď sa ešte raz vrátime k futbalu, človek nemusí byť ani veľkým pamätníkom, aby si spomenul na zaplnené Štiavničky v sezóne 2003/2004, kedy sa Banská Bystrica hrdila najvyššou návštevnosťou zo všetkých klubov – v priemere 5612 ľudí na zápas.

Kde zmizli všetci ľudia? V hudobných kluboch na koncertoch nie sú. V jedinom kine v meste, ak nejdete na kasový trhák, sa vám poľahky stane, že divákov spočítate na prstoch rúk. Záujem o divadlá nevzrástol, na každom predstavení stretnete tie isté tváre. Presun športových nadšencov ku kultúre sa zjavne nekoná.

Dá sa polemizovať. O slabej infraštruktúre štadiónov, o nekultúrnom prostredí, o vulgarizmoch. V tomto smere sa oproti minulým rokom zmenilo len málo. No v minulosti negatíva neprevážili a nezabránili tomu, aby sa štadióny zaplnili. Čo sa radikálne zmenilo, je prístup k televíznym prenosom zo zahraničných líg. Sledovať umenie hráčov, ktorých ročné platy sú vyššie ako rozpočty našich TOP klubov, a to všetko z neprekonateľného pohodlia domova. Ale je toto skutočne to pravé? Je už pre nás komfort a pohodlie najvyššou hodnotou?

Je to skutočne lepší zážitok ako sa osobne stretnúť  so starými známymi?  Dať s nimi pivo, dozvedieť sa čo  je nové v ich životoch? Na štadióne prejaviť  kúsok emócie, uvedomiť si, že nie som žijúca mŕtvola zacyklená v každodennom stereotype, alebo robot, ktorý bude do smrti slúžiť systému. Byť na moment ten najlepší tréner a stratég sveta, najlepší rozhodca. Nasať atmosféru zvláštnej spolupatričnosti, ktorú zdieľa celý štadión.

Pri účasti tisícky fanúšikov belasých a troch stoviek Žilinčanov, si v nedeľu, o 13:30, v krásnom slnečnom počasí, našlo na Štiavničky cestu cca 1300 domácich. Tí zažili strhujúci športový zápas. Snáď mal aj zvyšok Bystričanov porovnateľný zážitok, už je jedno z akej oblasti, hlavne vypadnime aspoň v čase voľna zo stereotypu a žime.