Mladá 22- ročná športovkyňa pochádza z Brezna, v meste pod Urpínom študuje a venuje sa športu, ktorý má pre ňu v živote nenahraditeľné miesto. Svojim vzrastom nízka, štíhla, v tvári nevinný pohľad. Avšak, pustiť sa s ňou do bitky by sme neodporúčali ani mužom. Lucia Kováčiková je totiž bronzová medailistka z Majstrovstiev sveta v karate.
Ako ste sa dostali práve k tomuto športu?
Od malička som patrila medzi deti, ktoré boli plné energie. Často som v škole s chalanmi hrávala futbal, naháňačky a aj som sa s nimi bila, o čom svedčia moje tri jazvy na hlave a jedna na pere.(úsmev) Moja sesternica, ktorá mi bola vo veľa veciach vzorom a chcela som sa jej podobať, sa venovala karate v Banskej Bystrici. Tak som po tom zatúžila aj ja. Keď sa môj ocino dozvedel, že karate tréningy bývajú aj na našom sídlisku v Brezne, prihlásil ma na ne a následne sa mi to veľmi zapáčilo.
Pod koho vedením ste pôsobili v rodnom meste?
Prvé dva roky som bola pod prísnym dohľadom pána Telku, ktorý ma naučil nielen základné kroky a postoje, ale aj disciplínu, ktorá je nesmierne dôležitá. Následne ma trénoval Peter Jenča, ktorý ma voviedol do kolotoča súťaží a dal mi základy do zápasu, ktorému sa venujem dodnes. Obidvom som za všetko, čo ma naučili, nesmierne vďačná.
Narodili ste sa v Brezne, ako ste sa dostali do nášho mesta?
Na rôznych súťažiach som spoznala ľudí z Banskej Bystrice, s ktorými som začala chodiť na sústredenia a kempy organizované Jozefom Poliakom. S vidinou možnosti zlepšiť sa a zaradiť medzi skutočnú špičku, som sa rozhodla ísť študovať aj trénovať práve sem.
Boli v Banskej Bystrici dobré podmienky pre vaše napredovanie?
Určite tu boli lepšie podmienky, ako u nás, v Brezne, ale to by sa dalo povedať asi na margo všetkých športov. Čo sa však karate týka, je to náročné. Nejde o obľúbený a divácky zaujímavý šport, takže vždy bolo ťažké nájsť nejakého sponzora. Keby ma nepodporovala moja rodina, nemohla by som karate robiť na takej úrovni, ako robím.
Takže rodičom patrí najväčšia vďaka…
To určite, len vďaka nim sa môžem zúčastňovať mnohých turnajov v zahraničí. Veľakrát v živote si museli niečo odoprieť, aby som ja mohla venovať karate. Sú pre mňa finančnou, ale aj psychickou podporou. Sama dobre viem, že im z tohto športu nikdy nebudem môcť vrátiť všetko, čo mi dali a aj dávajú. Sú však skvelí aj v tom, že im stačí moja radosť z toho, čo robím.
Je tento šport na vzostupe?
Sme jeden z najúspešnejších klubov na Slovensku, o čo sa postarali naši tréneri Jozef Poliak, Roman Švantner a Ján Mayer. Keď slovenské karate prechádzalo krízou, založili Centrum mládeže karate a dostali ho až tam kde je dnes, čiže na vrchol. Súčasné podmienky sú veľmi dobré, až vynikajúce. Začína sa vyučovať už v škôlke, pokračuje sa na základných školách na Uhlisku, Triede SNP a v Sásovej. Následne na športovom gymnáziu a aj Univerzite Mateja Bela.
V akom klube pôsobíte a kto Vás zastrešuje?
Už ôsmy rok pôsobím v klube Centrum mládeže karate, pod vedením Jozefa Poliaka. Zároveň som reprezentantkou Slovenskej republiky, o čo sa stará Slovenský zväz karate.
Karate nepatrí medzi typické ženské športy. Čím Vás tak veľmi zaujalo?
Vždy ma fascinovali filmy ako Drak sa vracia s B. Leem a iné bojové, v ktorých niekto dokonale ovláda svoje telo a myseľ. Ako dieťa som snívala o tom, že budem tiež hrať v takom filme a budem rovnako dobrá ako Jet Li.(úsmev)
Aké boli a aj sú reakcie okolia na to, že ste karatistka?
Ty? Taká maličká, chudučká, nevinná? Takto znejú prvé otázky ľudí dodnes. No na druhej strane sa stretávam aj s reakciami typu: tak pri tebe si budem musieť dávať pozor! (smiech) Celkovo pozitívnych a rešpektujúcich ohlasov je veľmi máličko.
Na ktorý turnaj či ocenenie nikdy nezabudnete?
Určite na prvé Majstrovstvá SR seniorov, keď som sa ešte ako ostaršená 19- ročná juniorka ( hranica na vstúpenia do kategórii seniorov je 21 rokov) dostala do finále v kategórii open, bez rozdielu váhy, s terajšou našou najúspešnejšou karatistkou, Evou Tulejovou. Na ceste do finále som porazila dovtedy jednu z najúspešnejších karatistiek Milicu Ilčíkovú, medailistku z ME, čo bolo pre mňa vtedy veľmi cenné. Práve týmito zápasmi som sa dostala do povedomia sveta karate u nás a odštartovala svoju reprezentačnú kariéru.
Najväčší úspech ste však dosiahli len nedávno v Portugalsku…
Presne tak, získala som svoju prvú medailu z Majstrovstiev sveta, bronzovú. Bezprostredne po zápase som nevedela, či plačem od šťastia alebo smútku, že mi len o chlp ušlo finále. Ale už si naplno užívam svoj úspech a som nesmierne šťastná, že sa mi to podarilo. (úsmev)
Je zaujímavé, že ste nechodili na športové gymnázium…
Nešla som tam preto, lebo som si už v tom čase uvedomila, že živiť sa týmto športom na Slovensku nedá. Ale celkovo, spoliehať sa na šport je veľmi riskantné. Stačí jedno zranenie a človek by bol už odpísaný, a tak som myslela aj na zadné dvierka. Úspešne som ukončila bilingválne francúzske gymnázium Jozefa Gregora Tajovského.
Na akej vysokej škole študujete? Vychádzajú Vám v ústrety?
Som v treťom, čiže bakalárskom ročníku na Univerzite Mateja Bela. Študujem slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s francúzskym jazykom. Hoci mojim snom bola medicína, momentálne ma napĺňa toto, hoci je to ťažké. A či mi vychádzajú profesori v ústrety? Ako ktorí. (úsmev) Niektorí sú ústretoví, snažia sa pomôcť a uľahčiť štúdium, no iní zasa dávajú najavo to, že vymeškávam ich hodiny.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Veľa času nemám, ale ak je možnosť, v prvom rade cestujem domov do Brezna za svojou rodinou. No a samozrejme, venujem sa všetkým možným športom. Keď mám čas, v zime s rodinou chodíme lyžovať, korčuľovať, občas sa aj guľovať. V lete mám rada plávanie, kolieskové korčule, turistiku a lezenie. Okrem športu zbožňujem hudbu a tanec.
Pracujete s malými deťmi, povedzte nám o tom viac…
Už siedmy rok sa venujem aj trénovaniu detičiek v materskej aj základnej škole. Milujem deti, veľmi ma baví práca s nimi a zároveň ma to nesmierne napĺňa. Je úžasné, keď po istom čase vidím, že tie deti pokračujú v tom, k čomu som ich sama priviedla. Dala som im základy a oni na to nadviazali.
Čo by ste chceli v karate dosiahnuť?
Chcela by som sa o tri roky dostať na ďalšie Majstrovstvá sveta, ktoré budú v Južnej Afrike a tam získať zlato. Celkovo zažiť také obdobie, aby som bola na Slovensku vo svojej váhovej kategórii skutočná a neotrasiteľná jednotka. Dostať sa do svetového povedomia tým, že budem pravidelne získavať medaily z MS alebo ME. Keby to tak trvalo aspoň nejaké dva roky. Viem, sú to veľmi odvážne slová. Ale snívať je dovolené a ja urobím všetko pre to, aby som si svoje sny naplnila.
Po čom túžite vo vašom súkromnom živote?
Úspešne ukončiť školu, spraviť si doktorát a nájsť uplatnenie plné výziev, ktoré ma bude napĺňať. Vzdelávať sa aj čo sa týka trénerskej oblasti v karate. V prvom rade by som však chcela nájsť uspokojenie v osobnom živote, aby v mojej rodine bolo veľa lásky, slúžilo zdravie a našlo sa aj nejaké šťastie. V budúcnosti určite mať dobrého manžela, veľa krásnych a zdravých detí, taktiež veľa psíkov a žiť v domčeku pod horou. (úsmev)
