Na portáli BBonline.sk vám pravidelne predstavujeme knižné novinky vydavateľstva Ikar. Už menej často vám bližšie predstavujeme aj ich autorov, a práve pre tentokrát tomu bude tak.
Pozrieme sa do prostredia, kde „hlupák zmúdrie, múdry osprostie, chorý sa vylieči, zdravý ochorie, bohatý schudobnie a chudobný zbohatne…“ Hovoríme o novej knihe prokurátora a spisovateľa Laca Hannikera. Kniha má názov Mreže a obsahuje osemnásť poviedok. Ani jednu z nich si nevymyslel. Všetky sú skutočné, všetky „prežil“… Porozprávali sme sa s ním.
Hovorí sa, že ľudia sa majú milovať a veci používať… Často je to však naopak. Ľudí používame a veci milujeme. Myslíte, že aj toto môže byť dôvod páchania trestných činov?
Dá sa to ešte vylepšiť. Veci milujeme a ľudí zneužívame. Bohužiaľ, je to tak, ale to predsa nie je jediný príklad zvrátených hodnotových systémov dnešnej doby. Len si všimnite, ako ľahko sa dnes neplnia sľuby, neplatí chlapské slovo, nevracajú dlhy, klame, kradne, podvádza, manipuluje sa, používajú slová, ktoré nepatria do ľudských úst, opúšťajú sa vlastné deti, partneri, rodičia a ideály. A ako ľahko a zjednodušene nachádzame príčinu všetkých týchto a podobných zvráteností v zázračnej formulke, taká je doba. Ako keby doba, plynúci čas okolo nás, v jeho nedoziernych súradniciach mohol za to, ako veľmi sme sa zmenili. Pre našu generáciu, ktorá zažila dobu, kedy peniaze a materiálne bohatstvo neboli primárne, je to o to horšie, lebo sa nedokážeme v tomto marazme aklimatizovať, náš hlas nikto nepočúva, prehlušujú ho vodopády zvoniacich peňazí, za ktorými skáčeme priamo do pekla. A s nami naše srdcia, duša a svedomie. Áno, toto je dôvod, pre ktorý ľudia páchajú trestné činy. Aj také, na ktoré im nikdy nikto nepríde.
No ale aj tak sa hovorí, že ľudia sa nemenia, že sú takí, akí sú…
To kto povedal? Podľa mňa to neplatí ani na slobode, nieto za mrežami. Opak je pravdou. Každý človek sa nejakým spôsobom vyvíja, súc ovplyvňovaný množstvom podnetov zvonku i zvnútra. Nikto sa napríklad nenarodil ako zlý. No koľkí tak aj zomreli? Čistí ako nezotretý peľ v ľaliovom kvete. Nepoznám takého, seba nevynímajúc. O ľuďoch spoza mreží to platí stonásobne. Nikto nevyjde z basy rovnaký, ako do nej vošiel. Hlupák zmúdrie, múdry osprostie, chorý sa vylieči, zdravý ochorie, bohatý schudobnie a chudobný zbohatne. Z citlivého sa stane sadista, zo sadistu masochista, z riaditeľa sluha a zo sluhu pán, z profesora žiak, zo žiaka učiteľ, z farára beštia a z beštie úprimne veriaci katolík. A niekedy, z muža žena a naopak. Z vody oheň a z ohňa voda… Za 38 rokov môjho prokurátorského poslania som nenarazil ani na jedného, ktorého by výkon trestu odňatia slobody nezmenil, a to v podstatnej väčšine prípadov, celkom zásadným a podstatným spôsobom. Ten, čo prekročil bránu a ten, čo z nej vychádza, sú dvaja absolútne odlišní ľudia, tak vo svojej podstate, ako aj najmenších detailoch. Jeden s druhým nemá takmer nič spoločného. Často ani fyzický výzor.
V Mrežiach čitateľa vôbec nešetríte. Žiadne také, že sadnúť si a pri kávičke v pohode čítať. Pri toľkej presile emócií… Neraz som zatvorila knižku s tým, že „dosť“… Sú to všetko skutočné príbehy?
Áno pravdaže, každý z tých príbehov má reálne jadro. Nemalo by žiaden význam, keby som si ich ako dlhoročný prokurátor musel vymýšľať. Pokúšam sa byť autentický tak ďaleko, pokiaľ sa to len dá. Väčšina z postáv, ktoré hrajú v jednotlivých príbehoch hlavné úlohy, ale často aj komparz, sú ľudia z mäsa a kostí a mnohí z nich dodnes žijú, alebo živoria. S niekoľkými sa stretávam. Často sú to aj prví recenzenti mojich knižiek z tohto prostredia. Akurát, na rozdiel od vášho vnímania sily jednotlivých príbehov, sa mnohým z nich zdá, že píšem vatu. Skutočnosť je podľa nich neporovnateľne drsnejšia a krutejšia, než v mojich knižkách. Záleží od uhla pohľadu. K tomu treba prirátať aj moju nutkavú potrebu vyrozprávať tie príbehy tak, aby v nich čitateľ jasne cítil vplyv zákona, no zároveň aj istý stupeň spravodlivosti. Pretože medzi týmito pojmami býva často antagonistický rozdiel. Pri každom konkrétnom prípade mi ako prokurátorovi pochopiteľne záleží na tom, aby bol bezpodmienečne a do detailov dodržaný zákon. Tu niet priestoru na diskusiu. A to ani vtedy, ak je ten zákon zjavne neprimerane tvrdý, alebo naopak, neprimerane mäkký. Rimania hovorievali: Dura lex, sed lex. Tvrdý zákon, ale zákon. Po celý život mi je však jasné, že zákon a spravodlivosť majú od seba príliš ďaleko. To mi však nie je ľahostajné ako človeku a osobitne spisovateľovi. A tak tie zákonné prípady v mojej knižke dotváram tak, aby sa v nich aspoň na chvíľu objavil aj kúsok toho človečenského, tej spravodlivosti, či empatie a aby zlo nie vždy zvíťazilo nad dobrom. V tomto smere sú jednotlivé príbehy trochu dotvorené takou tou dobromyseľnou fabuláciou, aby sa to takpovediac dalo čítať a čitateľ mal z toho dobrý pocit, že spravodlivosť existuje aj v drsných podmienkach výkonu trestu odňatia slobody. Pre mňa človek nestráca svoju ľudskú podstatu len preto, že ho oblečieme do väzenského mundúru.
Dá sa vôbec presne rozlíšiť, kedy sa končí nevina a začína sa, obrazne povedané, hriech?
Neviem, možno že áno, ale je to prísne individuálne. Záleží to od toho, ako koho život nastaví. Poznal som desiatky, možno stovky páchateľov, pre ktorých bolo spáchanie trestného činu, vraždu nevynímajúc, rovnaké, ako zabiť muchu na stene. Bez akýchkoľvek zábran, pocitu zodpovednosti, bez výčitiek, bez svedomia. No poznal som aj takých, pre ktorých bolo obvinenie, či dokonca rozsudok jasným spúšťacím mechanizmom na spáchanie samovraždy. Nedokázali sa vyrovnať a žiť s pocitom viny. Jedným z nich bol aj môj dobrý priateľ, ktorý bol pred mnohými rokmi spolu so skupinou ďalších obvinený v známej kauze bratislavských zlatníkov. Dokonca jeden deň a jednu noc prežil v cele predbežného zadržania. Jeho osud som sa pokúsil v skratke popísať v poviedke Hanba. Takže, čitateľ Mreží ho teraz už ľahko spozná. 
Absurdnosť jeho samovraždy vyniká v spojitosti s rozsudkom, ktorým boli všetci páchatelia tejto skupiny spod obžaloby právoplatne oslobodení. Ale vám zjavne nejde len o odlíšenie pojmov nevina a hriech len v trestno-právnom zmysle. Samozrejme, že tieto kategórie sú dôležité aj pre tých, ktorí ajatínový pach väzenských chodieb nikdy nezavoňali. Ak si odmyslíme dedičný hriech, tak do každého z nás život naočkuje všelijaké vírusy, za ktoré sa prinajmenšom hanbíme sami pred sebou. Tvrdím, že najstrašnejšie tresty nám navrhuje prokurátor srdce a ukladá sudca svedomie za činy či myšlienky, na ktoré nám nikdy žiadny policajt nepríde, prokurátor nás neobžaluje a sudca v talári neodsúdi. Tieto tresty musíme vykonať na slobode a pokúsiť sa pri nich nezblázniť a nestratiť vlastnú tvár. Ale opakujem, tieto nastavenia sú prísne individuálne, nikto nehádžeme oštep do tej istej výseče. Zažil som prípad babičky, ktorá sa obesila na kravskej reťazi, po tom, čo ju syn s nevestou pripravil o všetko materiálne a v konečnom dôsledku jej zabránil stretávať s vnučkou. Na stolčeku, z ktorého skočila, nechala vzácny rodinný klenot, prsteň s diamantom, jediné, čo jej zostalo, a papierik s nápisom „pre Henrietku“. Rodičia vnučky ho strelili v bazáre a kúpili si zaň do modernej vily tzv. suchú saunu. Keď som s tými rodičmi hovoril, nezabudli mi pripomenúť, že babku nechali spopolniť a popol vysypali do miestneho potoka, pretože hrob a všetko, čo s ním súvisí, sú príliš drahé a oni ani nemajú čas chodiť na dušičky do diery, kde sa narodili. Na takéto zločiny nie je žiadny zákon a bez vlastného svedomia vás nikto za takéto čosi neodsúdi…
Hemingway povedal: Na písaní nič nie je. Všetko, čo musíte urobiť, je sadnúť si za písací stroj a vykrvácať… Nakoľko ste vykrvácali pri písaní Mreží?
Takmer úplne. Neviem písať bez krvácania. Iný klasik hovorí, že nemá význam začať písať knihu, ak vás neovládne pocit, že zomriete, alebo ťažko ochoriete, ak ju nenapíšete. Trochu mi pomáhala profesionálna znalosť prostredia i problematiky, ale pri nájazdoch do hlbín väzňovej duše krv zo mňa striekala na všetky strany. Niektorí spisovatelia nahrádzajú tieto krvné straty adekvátnym množstvom červeného moku. Ja sa musím uspokojiť s vedomím, že som, teda zatiaľ, nezomrel…
Súťaž o knihu Mreže
Už tradične vám ponúkame možnosť súťažiť a vyhrať. Odpovedzte nám do utorka 18. decembra 12.00 h na súťažnú otázku: Aké je povolanie spisovateľa Laca Hannikera? Ak budete mať šťastie, knižka Mreže od vydavateľstva Ikar bude možno práve vaša!
Súťaž je ukončená. Víťazkou sa stala Oľga Bučková.
