
V Banskej Bystrici je množstvo tvorivých umelcov. Jedným z nich je aj Zuzana Badinská. Čarovná bytosť s čarovnou fantáziou a mimoriadne kreatívna žena plná nápadov, ktorá lásku rozdáva priamo zo svojej umeleckej duše všade tam, kde je vítaná.
„Tvorivá myseľ vraj funguje rovnako ako myseľ vynálezcu. V podstate tvorí niečo, čo ešte reálne neexistuje. Musí si to vedieť predstaviť a ideálne potom aj zrealizovať,“ hovorí Zuzana Badinská.
O tom kde a ako svoju tvorivú myseľ zamestnáva najviac, ale aj o tom, čo ju napĺňa, nám porozprávala s rovnakým nadšením, aké môžeme zažiť, keď jej pod rukami vznikajú nové diela.
Váš ateliér dostal pomenovanie ZUNAart. Prečo Zuna? A kedy ateliér vznikol?
Zuna ma volali už na strednej škole, tak mi to nejako prischlo. A ateliér? V prvý deň roku 2023 uplynie presne 20 rokov od založenia živnosti a môjho prvého ateliéru. Dodnes obdivujem vlastnú odvahu. Mala som 21 rokov, keď som sa rozhodla. Dnes je mnoho kurzov a motivačnej literatúry ako si plniť svoje sny alebo predávať handmade výrobky, ale vtedy nebol ani internet v mobile, ani trhy s ručne robenými výrobkami. Všetko som sa učila za jazdy, takpovediac na kolene. Musela som ustáť veľmi zvláštne pohľady a komentáre, ktoré vôbec neboli podporujúce. Aj otázky, či sa takto chcem živiť.
Dostali ste tvorivosť do vienka? Zdedili ste umelecké sklony?
Maminka vyštudovala odevné návrhárstvo, takže sme mali doma vždy kopec látok. Naučili sme sa so sestrou šiť už ako deti. Staré mamy zas štrikovali a háčkovali. Otec aj starký mali dielne, kde som trávila celé hodiny a hrala sa so súčiastkami, s drevom, aj s inými materiálmi.
Zachovalo sa u vás doma niečo, čo ste v detstve vyrobili?
Nedávno sme na povale našli moje staré bábiky a nábytok, ktorý som vtedy vyrábala z kartónu, vrchnáčikov a drôtu. Tiež oblečenie a doplnky pre bábiky. Sama som bola prekvapená z celkom komplikovaných strihov a detailov. Keď sa dnes na trhoch, pri mnou vyrobených domčekoch pre bábiky, pristavia ženy väčšinou starších ročníkov, zaspomínajú si na svoje detstvo. Všetko si takisto vyrábali samé, aj hračky a domčeky pre svoje deti a vnúčatá. Žiaľ, potreba tvoriť sa v tejto dobe vytráca a s ňou aj zručnosť.
Kto vaše umelecké nadanie najviac podporoval?
Podporovala ma celá rodina a s láskou tolerovali moje začiatky. Bývala som s rodičmi a so staršou sestrou v malom dvojizbovom byte. Všade som mala rozložené sušiaky na bielizeň, pretože som sa venovala batikovaniu aj šitiu šiat. Kuchyňa a kúpeľňa boli pravidelne zafarbené. V tom malom priestore sme sa museli pohybovať priam tanečným krokom, aby sme sa pomestili. Ale naučilo ma to uvažovať, byť samostatnou a tvorivou a musela som sa vynájsť a vedieť objavovať.
Venovali ste sa umeniu aj formou štúdia?
Počas základnej školy som navštevovala Základnú umeleckú školu v Banskej Bystrici. Na strednú školu v Kremnici, konkrétne na odbor Hračky, ma neprijali a na pár rokov som na maľovanie takmer zanevrela. Chodila som síce na umelecké gymnázium, no na odbor divadlo, čo bolo vzhľadom na moju hanblivosť dosť bláznivé rozhodnutie.
Potom moje kroky viedli do Zvolena na Technickú univerzitu. Študovala som Dizajn interiéru a práve počas štúdia som na brigáde v Prahe objavila obchod s maľovanými originálnymi odevmi a batikou. Vtedy som si povedala, že toto chcem robiť aj ja. Ukončila som trojročné bakalárske štúdium, požiadala o dotáciu a založila som si živnosť. Na moje prekvapenie ma rodičia opäť podporili a pomohli mi zariadiť prvú dielňu, aj nájsť účtovníčku. A keďže som nemala auto, chodili oni aj moja sestra so mnou na prvé jarmoky a festivaly.
Aké je hlavné zameranie vášho ateliéru? Čo všetko v ňom tvoríte?
Textilu a hodvábu sa už nevenujem. Tvorím ešte šperky, ale už aj s tým pomaly končím. Robím pravidelné tvorivé dielne pre detičky v nemocnici, tvorivé dielne na Univerzite tretieho veku a príležitostne aj na teambuildingových akciách alebo pre verejnosť. Každú dielňu pripravujem tak, aby mali ľudia vzorky a množstvo inšpirácií na ukážku. Navrhujem a tvorím tiež tanečné kostýmy pre svoju skupinu a absolventky kurzov. Tvorím choreografie a rekvizity, aj akvarelové obrázky na objednávku. No a najnovšou mojou láskou je tvorba domčekov pre bábiky v mierke 1:12, čo je na Slovensku, pokiaľ viem, úplná novinka.
Spomínali ste, že jednou z vašich činností sú tvorivé dielne v Škole pri zdravotníckom zariadení v Banskej Bystrici. Ako vznikla spolupráca medzi vami a školou? Našli sa spoločne tie správne spriaznené duše?
Náš prvý kontakt s pani Laukovou, ktorá pôsobí v tejto škole ako zástupkyňa, bol pre tábor Občianskeho združenia PONS (Pomoc Osobám Neschopným Samostatnosti), kde v lete trávia svoj čas mentálne a telesne postihnuté deti. Oslovila ma, aby som pre nich urobila tanečné vystúpenie. Malo taký veľký úspech, že sme na záver tancovali všetci spolu. Robila som už v tom čase kreatívne dielne pre dospelých, aj tábory pre deti vo svojom priestore v meste a pri tej príležitosti sa opýtala, či by som si trúfla urobiť tvorivé dielne aj v nemocnici s detičkami na onkológii. Keďže pôsobím krehko, asi sa obávala ako to emocionálne zvládnem. Ale ja som sa v tejto spolupráci našla a veľmi ma to baví. Môžem prinášať radosť a hravosť práve do tohto priestoru.
Čo dôležité vám ešte do života táto spolupráca priniesla?
Začiatky boli náročné, ale získala som vďaka týmto kurzom obrovskú pokoru pred životom ako takým. A kedykoľvek na niečo vo svojom živote „šomrem“ alebo som s niečím nespokojná, spomeniem si na deti a rodičov, všetky pani učiteľky, vychovávateľky aj doktorov a sestričky a poďakujem za všetko to dobré, čo mnohokrát beriem ako samozrejmosť. Aj dnes sa mi ešte občas stane, že prídem domov s plačom, pretože niektoré osudy a príbehy sú naozaj ťažké. No väčšinou sa sústredím na tvorbu a práve na tú radosť a bezstarostnosť, ktorá pri tvorení automaticky vzniká. Som vďačná za možnosť prispieť formou, ktorú mám rada.
Prečo je práve pre deti a rodiny, ktoré musia tráviť čas v nemocnici, tvorivá činnosť taká dôležitá?
Na iných oddeleniach detičky netrávia toľko času. Na onkológii sa stane, že tam šesťročné dievčatko prežilo polovicu svojho života. V jednej izbe, stále tie isté tváre, to isté prostredie a zdravotné problémy k tomu. Myslím, že počas kovidu sme mali možnosť skúsiť, aké to je na psychiku náročné, keď je človek izolovaný a obmedzený v pohybe. Ja si neviem ani predstaviť ako sa deti, a tiež rodičia cítia, keď sú dlhodobo v takomto režime. A tiež ako to pôsobí na celé ich rodiny. Takže samozrejme to najdôležitejšie je, vyplniť im čas. No takisto je dôležité, aby chodili aj ľudia zvonku, mimo nemocnice, nech majú deti nejakú zmenu.
Čo pre vás tvorba práve s onkologicky chorými pacientmi znamená?
Mne tvorba prináša moc tvoriť, moc niečo vymyslieť a následne to zhmotniť. Uvedomiť a nacítiť si nové možnosti a vlastnú schopnosť a silu a nekonečné možnosti hravým spôsobom. Urobiť niečo, čo predo mnou ešte nikto neurobil tak ako ja. Napríklad aj vyzdravieť.
V situácii, keď sa človek cíti bezmocný, vnímam ako veľmi je dôležité, prežívať túto skúsenosť vlastných schopností, učenia sa a ponorenia sa do zmysluplnej činnosti. Ale toto je len moje vnímanie tvorby ako arteterapie.
V spolupráci s Univerzitou tretieho veku v Banskej Bystrici vznikol tvorivý program „Tvorím, teda som“. Môžete čitateľom o ňom prezradiť viac? Pre koho je program určený?
Program Tvorím, teda som sme začali od septembra tohto roku ako ročné štúdium. Univerzita má vlastné podmienky za akých prijíma prihlášky. Je nevyhnutný vek nad 40 rokov a ukončené stredoškolské vzdelanie. Tento program je určený hlavne pre ženy, ktoré chcú vyskúšať viacero techník a rôzne materiály. Na každom stretnutí sa venujeme inej technike. Maľujeme na sklo, farbíme hodváb, aranžujeme vence, vyrábame mydlá a tvorili sme aj vianočné ozdoby na stromček. Vďaka základom makramé sme vytvorili snehové vločky, stromčeky a anjelov na vianočný stromček. Za tú hodinku a pol sa nedostaneme do veľkej hĺbky, ale keďže za tie roky poznám množstvo techník, program je veľmi pestrý. A keď niektorú dámu technika zaujme, má možnosť, venovať sa jej samostatne.
Plánujete v programe pokračovať aj v ďalších ročníkoch? Máte nejaké nové nápady?
Je to prvý ročník, takže hľadáme najlepšiu formu a dolaďujeme aj témy aj spôsob fungovania.
Okrem tohto programu sme otvorili cvičenie Zdravý chrbát a Tanec ženy. Moje nové študentky sú naozaj úžasné a úprimne ich obdivujem. Veľkú časť tvoria dámy v dôchodkovom veku, ktoré sú mimoriadne aktívne. Majú množstvo záujmov, plánov a aktivít pohybových aj tvorivých a vzdelávajú sa. Možno to je to podobné, čo sa mi páči aj na práci s deťmi. Deti ešte neriešia a dámy už neriešia „zbytočnosti“. Je to rýdza radosť z prítomnosti a z maličkostí.
Je priam nemožné, obísť vaše neskutočne krásne domčeky pre bábiky. Sú majstrovským dielom s dokonalými detailmi a snom mnohých detí, ale aj dospelých. Cítite to rovnako?
Áno. Domčeky sú momentálne mojim najnovším projektom. Už sa im venujem niekoľko rokov. Opäť sa pri ich tvorbe spája množstvo techník a zručností. Keď sa ma pýtajú na vek, pre koho sú domčeky určené, zvyknem odpovedať, že pokojne aj do 100 rokov. Veď každý máme svoje vnútorné dieťa v sebe.
Mám rada ženy, ktoré sa neberú vážne a je im jedno, čo si pomyslí okolie, keď si dovolia urobiť si radosť kúpou takéhoto domčeka. V zahraničí si bežne domčeky a luxusné bábiky kupujú práve dospelé ženy.
Ako dlho trvá výroba domčeka spolu so všetkým príslušenstvom?
Takto jednoducho to povedať neviem. Neviem zrátať čistý čas na jeden domček. Tvorba u mňa trvá už niekoľko rokov. Stále sa učím, zdokonaľujem a hlavne vymýšľam nové spôsoby, osvojujem si nové techniky. Takže teraz mám napríklad rozpracovaný domček už od leta a je to proces, kedy objavujem, skúšam, mením, vylepšujem. Mal byť hotový do Vianoc, ale ako sa mení a vyvíja môj vkus a posúvajú sa moje schopnosti, tak som sa rozhodla prerobiť aj to, čo som už mala hotové. Premaľujem a pretapetujem ho celý.
Takže asi najdlhšie trvá proces prípravy na výrobu.
Je to tak. S každým ďalším prototypom niečo vylepšujem a zdokonaľujem. Napríklad drevený nábytoček. Okrem toho, že ho celý musím rozkresliť a navrhnúť, musí mať správne rozmery, aby proporčne pasoval k ostatným kúskom a pôsobil reálne. Keď ho rozkreslím a dám vyrezať laserom z preglejky, väčšinou ešte chvíľu trvá, kým vychytám muchy. Potom ho treba zlepiť, naniesť dve až tri vrstvy farby, prešmirgľovať. Ak je to napríklad postieľka, vyrobím matrac, ušijem vankúše, prípadne prikrývku, perinku a podobne… A to je len jeden kus nábytku.
Samotné domčeky zatiaľ nevyrábam, len ich zariaďujem a vyrábam do nich nábytok a doplnky. Som v podstate ako interiérový dizajnér, len v mierke 1:12. Takže sa smejem, že sa moje štúdium interiérového dizajnu po dvadsiatich rokoch konečne dočkalo využitia.
Ručná práca, a zvlášť takéhoto druhu, by mala byť finančne ohodnotená.
Kompletný domček je samozrejme cenovo drahší. Ako o niečo lacnejšiu alternatívu som teraz vymyslela kufríky, kde je jedna izba. Toto má úspech hlavne u detí. Môžu si do kufríka zbaliť všetok nábytok a vziať si ho so sebou kamkoľvek.
Keďže sa jedná o ručnú prácu, treba rátať s tým, že si zaobchádzanie vyžaduje cit. Takáto hračka však prirodzene prebúdza v deťoch aj iný cit, a to cit pre krásu a estetické vnímanie.
Pripravujete do budúcnosti niečo špeciálne pre kreatívnych nadšencov?
Mám obvykle viac nápadov ako času na ich realizáciu. Ale mám vymyslenú novú koncepciu, kde by som urobila domčeky, respektíve len samostatný nábytok ako DIY (Do It Yourself – Urob to sám) sady pre kreatívne dušičky. Deti samé, alebo s pomocou rodičov, či starých rodičov, by si mohli podľa video návodu zlepiť a namaľovať jednotlivé kúsky nábytku, ktorý som navrhla. Niečo vedia použiť z domčekov, ktoré už majú. Iné si vedia vyrobiť z domácich zdrojov. Takto by sa mohli všetci zahrať na dizajnérov a napríklad zrenovovať starší domček pre bábiky. Dáva mi veľký zmysel pridať k domčekom tento tvorivý rozmer a možnosť prispieť a realizovať sa.
Kreatívna duša, tvorivé nápady a tanec. Už sme sa pozhovárali asi o všetkom, ale vašu záľubu v tanci vynechať nemožno.
Relaxačno-tanečné štúdio ALISHABA som v centre mesta prevádzkovala dlhých 17 rokov. Prebiehali tu pohybové kurzy, kurzy sebarozvoja, rôzne víkendové workshopy spojené s pohybom a kreativitou. Založila som tanečnú skupinu absolventiek, s ktorou sme chodili vystupovať na festivaly doma aj v zahraničí. Niekoľko ročníkov sme pripravovali celovečernú show pod názvom TANEC BOHÝŇ. Podarilo sa ju zrealizovať za podpory mesta Banská Bystrica v Robotníckom dome.
Príprava trvala takmer celý rok. Choreografia, kostýmy a celá organizácia vznikala čisto svojpomocne a výťažok zo vstupného sme venovali Škole pri zdravotníckom zariadení v Banskej Bystrici. Bol to naozaj nádherný projekt pre všetky strany. Na pódiu vystupovali ženy od 14 do 70 rokov, ktoré majú bežné povolania a nie sú profesionálne tanečníčky. Mali sme vypredané a naozaj krásnu spätnú väzbu od divákov.
Dočkáme sa ďalšieho ročníka tejto krásnej show?
Kvôli dvom rokom kovidových opatrení som musela štúdio zavrieť. Fungujeme len v obmedzenom počte a na prípravu tak veľkého projektu nemám časové ani priestorové možnosti. Nuž a robiť niečo polovičato nechcem. Ale viem, že vesmír je „potvora“ a niečo na mňa zas vymyslí. Hneď potom sa vrhnem do víru a do tvorby nových projektov. Bez toho si už svoj každodenný život ani neviem predstaviť.
Umenie je prejavom kreatívnej schopnosti duše, osobné vyjadrenie umelca, inšpirácia schopná interpretácie. Snúbi sa s krásou a dobrom, ktoré sa šíri ďalej a vytvára silu jedinečného pocitu. Zostáva nám si len zaželať, aby tých kreatívnych pocitov bolo stále viac.