„Kámo! Kalamita! Kopa krásnych kaporiek, kapela Skaprašupina a kokosový koňak! Kráľovské Kapverdské!“ zavzdychol kapor Kardinál, keď dokončil svoju odpoveď.
Tesne predtým sa ho malý kapor Kaplán opýtal, či verí na život po Vianociach. Nejeden kapor v Oravskej priehrade si totiž myslí, že keď ho rybári ulovia, skončí ako pochúťka ľudí na Vianoce. Kapor Kardinál mu vysvetlil, že po Vianociach sa ide do kaprieho neba, ktoré má sídlo na Kapverdských ostrovoch. Malého kapríka to očarilo.
„Kokos! Kopia sa mi túžby! Kypí mi z gebule! Kope ma koralová múza. Kopce vášne! Končím život kapra a zakopem to tu. Dokopem sa tam čo najrýchlejšie. Kardinál! To si mi ani nemal hovoriť! Poďme do kráľovstva kaprov! Na Kapverdské!“ vykvapkal zo seba kaprík Kaplán.
„No počkaj! Nejde to len tak, pre nič a za nič! Aj my, ryby, máme svoje poslanie. Takisto ako vtáky, ako vlci, ako slnko, stromy či ľudia. Dokonca aj hviezdy tu nie sú len pre to, aby sa pod nimi milo milovali domýlení milenci z Milána!“ zvýšil hlas Kardinál a jeho štyri fúzy skončili vo vážnej grimase.
„Čó? A ako to potom je? Nikto mi nepovedal, že mám nejaké poslanie.“
„Každý človek má svoju rybu. Táto ho čaká v oceáne alebo v mori, v jazere či v riekach. Ak človek nechodí a nemá vo zvyku prísť do prírody hlasno mlčať s rybami, ryba môže nadviazať kontakt cez slnečné lúče alebo cez hviezdy. Tie sú ako rádiové vlny, prenášajú nielen informácie. Ryba svojmu zverencovi môže radiť a on ju potom počuje v sebe ako jeden z vnútorných hlasov. Chápeš?“ naznačil mu múdry Kardinál.
„Zlaté Kapverdské! Prečo je také ťažké dostať sa k vám! 25 stupňov celoročne. Len tak sa tam vykvasiť tesne pod hladinou mora a odtiaľ počúvať tú malú gitaru cavaquinho, sprevádzanú klarinetom, husľami a spevom domorodcov v kapverdskej kreolštine. Och! Raj! A kto je ten môj človek? Ja ho mám hľadať? To je čo za systém?“ vrátil sa zo zasnenia kaprík Kaplán a nahodil nahnevaný výraz očí.
„Dnes, keď vyjdú hviezdy, skús zavolať tvojmu človekovi. Pozeraj na hviezdy, mysli na neho a čochvíľa započuješ jeho vnútorné hlasy. Potom sa mu posnaž poradiť. Najlepšie bude, ak sa ti podarí priviesť ho kdekoľvek do prírody. Lesy, vtáky, polia či kvety – všetko čaká na to, kedy človek príde a prihovorí sa im. Len keby tí ľudia tušili, ako veľmi ich vnútro potrebuje odpich od civilizácie a dotyk s prírodou. Harmónia, ó, ty harmónia nebeská!“ zanôtil múdry kapor Kardinál a pobral sa hlbšie ku dnu, aby sa tam v blate trocha vyšantil. Na povrchu vody sa po jeho šantení zjavilo pár bubliniek. Akýsi človek si ich všimol a z množstva hlasov v sebe mu na povrch prerazil jediný. Ten mu radil, aby svoje trápenie vypustil zo seba ako nejaké bublinky.
