Jozef Ďuriančik je meno, ktoré by mal poznať každý, koho zaujíma história Banskej Bystrice. Nie je naším rodákom, no vie o nej viac ako my, čo sme sa tu narodili. Žije tu vyše 40 rokov. Vyštudoval históriu a geografiu, pôsobil ako stredoškolský učiteľ a svojich žiakov sa snažil viesť k tomu, aby mali radi svoje mesto a mesto, v ktorom študujú. Je autorom niekoľkých učebníc. V súčasnosti pracuje v Stredoslovenskej galérii a v Informačnom centre ako sprievodca cestovného ruchu a lektor svojich kolegov. V decembri by mala vyjsť jeho kniha o Banskej Bystrici Korene medeného mesta, na ktorú nenašiel sponzorov, takže jej vydanie si financuje sám. Na publikácii sa 12 ilustráciami podieľa aj výtvarník Marián Mikloš.
Ste veľkým znalcom dejín Banskej Bystrice. Kedy ste sa začali zaoberať históriou nášho mesta?
Pôsobil som ako stredoškolský profesor na Obchodnej akadémii. Až keď som toto svoje pôsobenie ukončil, mohol som sa konečne venovať svojej láske, lebo Banskú Bystricu ako mesto milujem. Odvtedy som katedru vymenil za knižnicu. Mal som veľa času a ten čas som náležite využil. Študujem všetky materiály o Banskej Bystrici, ktoré vyšli a vychádzajú, pričom sa spolieham najmä na odbornú literatúru a časopisy. Zisťujem, že čím viac o Banskej Bystrici študujem, tým menej o nej viem, pretože stále vychádzajú nové a nové informácie, ktoré moje poznatky, ktoré som získal predtým, rozširujú, čo ma teší. Tieto informácie si nenechávam pre seba, ale ich odovzdávam prostredníctvom sprievodcovskej činnosti, rozhlasu, regionálnej televízie, prispievam do časopisu Permon. A píšem knihu Korene medeného mesta, ktorá by mala vyjsť pred Vianocami.
Môžete o nej prezradiť niečo viac?
Kniha má tri základné kapitoly, v ktorých predstavujem Banskú Bystricu od jej zrodu, tzn. od udelenia výsad mesta v roku 1255 až po rok 1526. Čerpám teda z dejín obdobia vrcholného a neskorého stredoveku. V prvej kapitole sa zaoberám názvom mesta, tým, ako sa vyvíjal od svojich začiatkov až do súčasnosti, postavením richtára, mestskej rady, rozvojom cechov, remesiel a trhov v meste.
Druhá kapitola predstavuje najvýznamnejších mešťanov, začínajúc Ondrejom, pokračujúc Petrom Karlom, Štefanom Jungom. Po nich prichádza do Banskej Bystrice zahraničný kapitál, čo bolo spôsobené zmenou politicko-ekonomickej orientácie Uhorska z Benátok na Nemecko. Tak sa do mesta dostali Ján Ernst, Veit Mühlstein. Ako poslednú predstavujem najvýznamnejšiu osobnosť, ktorá pôsobila v Banskej Bystrici – Michala Königsbergera. Bol to muž nebývalého bohatstva, ktoré využil na rozmach Banskej Bystrice, čím sa mesto dostalo do povedomia minimálne strednej Európy. Finančné prostriedky venoval na budovanie a rozvoj sakrálnych objektov, ako aj svetských stavieb.
Tretiu kapitolu venujem panovníkom, ktorí vládli v tomto období v Uhorsku – Arpádovcom, Anjouvcom, Luxemburgovcom, Habsburgovcom, Matejovi Korvínovi a Jagelovcom. Ich vládu len stručne charakterizujem, zaujíma ma najmä ich vzťah k strednému Slovensku a hlavne k Banskej Bystrici.
Čo bolo podnetom na napísanie tejto knihy?
Myslím, si, že povedomie Banskobystričanov nie je veľmi vysoké, čo môžem ilustrovať napr. na tom, že v súťaži o Sedem divov Banskobystrického samosprávneho kraja sa pamiatky Banskej Bystrice vôbec neumiestnili, to znamená, že Banskobystričania sa do tejto ankety nezapojili alebo si mysleli, že pamiatky v meste by neobstáli v konkurencii s inými pozoruhodnosťami v našom kraji. To ma veľmi mrzí. Myslím si, že vzťah obyvateľov mesta k Banskej Bystrici by mohol byť lepší a toto je jedna z ciest, ako si vytvoriť tento vzťah, keďže v knihe predstavujem osobnosti a objekty nášho mesta, ktoré dosahujú európsky význam.
Spomínali ste Michala Königsbergera ako možno najvýznamnejšiu osobnosť Banskej Bystrice. Ktorá z našich pamätihodností by si podľa vás zaslúžila prívlastok naj?
Je to Národná kultúrna pamiatka – Mestský hrad a v jeho rámci Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie. Z obdobia neskorej gotiky sa v interiéri farského kostola zachoval unikátny Oltár Sv. Barbory od Majstra Pavla a liata krstiteľnica od Majstra Jodoka. Ďalej kamennosochársky výjav „Kristus na Olivovej hore“ na južnej strane farského kostola. Z tohto obdobia je v exteriérovej časti ešte zachovaná socha sv. Ondreja a časť sochárskej výzdoby z výjavu „ Zvestovanie“. V roku 1500 -1515 pracoval na prestavbe chrámu o. i. aj Anton Pilgram, staviteľ a sochár európskeho významu (pôsobil v Brne, vi Viedni, Bratislave a Banskej Štiavnici).Sedem postáv na exteriéri presbytéria sa pripisuje práve Pilgramovi. Pôvodnú výzdobu chrámu zničil obrovský požiar roku 1761, preto súčasný interiér má barokový charakter.
Aké sú pre vás stále aktuálne záhady Banskej Bystrice?
Tie záhady sú ovplyvnené tým, že Banská Bystrica dvakrát vyhorela – v roku 1500 a v roku 1761, keď oheň zničil aj archív. Tam, kde nemáme písomné podklady, nastupuje fabulácia. Ako príklad takéhoto tajomstva môžem uviesť ryhy na pätke stĺpov farského kostola, o ktorých sa hovorilo, že si na nich ostrili šable Turci, ale táto legenda sa nezakladá na pravde, lebo Turci v Bystrici nikdy neboli.
Ďalšia legenda sa viaže k postave kľačiaceho muža, ktorá sa nachádzala vedľa hlavného portálu, ktorý je teraz vchodom do farského kostola. Hovorí sa, že znázorňovala majstra, ktorý pôsobil pri výzdobe kostola a tým, že sa zamuroval chrbtom k oltáru, dal najavo svoju nespokojnosť s tým, ako ho mestská rada vyplatila. Ale s Banskou Bystricou sa spája veľmi veľa takýchto príbehov.
Vo svojom výskume ste sa zaoberali aj rodinou maliara Dominika Skuteckého.
Keď som ako pracovník galérie začal pôsobiť vo Vile Dominika Skuteckého, o Skuteckom som toho veľa nevedel, a tak som si o ňom preštudoval všetku dostupnú literatúru. Tento muž, ktorý prežil najplodnejšie roky svojho života práve tu, dostal Banskú Bystricu do povedomia Európy. Z výtvarníkov pôsobiacich v našom meste bol určite najvýznamnejšou postavou. Je to umelec, ktorého diela sú priamo spojené s mestom. Mnohí návštevníci prišli do Vily Dominika Skuteckého práve kvôli jeho obrazu Trh v Banskej Bystrici. Keďže mal hebrejský pôvod, jeho štyri deti boli zasiahnuté holokaustom, z toho dve žili na Slovensku. Architekt Alexander zahynul spolu s rodinou a dcéra Karola-maliarka s manželom Ferdinandom Karvašom. Holokaust prežila manželka Dominika Skuteckého Cecília a jeho vnuk dramatik, spisovateľ a esejista Peter Karvaš.
Veľmi dobre poznáte zlaté časy Banskej Bystrice, poznáte i tie smutnejšie obdobia. V akých časoch sa podľa vás nachádzame teraz? Ako vnímate Banskú Bystricu v súčasnosti?
Banská Bystrica ťažila po roku 1948 z toho, že mala ako centrum Slovenského národného povstania výsostné postavenie, čo sa prejavilo aj rastom obyvateľstva. Nastal tu boom hospodársky, či aj kultúrny, to neviem, pretože si nie som celkom istý, či tí, čo sa prisťahovali do Banskej Bystrice, ju považujú za svoje mesto tak ako ja. Banská Bystrica by potrebovala, aby si ľudia v nej žijúci, našli vzťah k tomuto mestu, lebo ak tento vzťah nenájdu, mesto sa nebude rozvíjať, lebo mu bude chýbať duch a ten duch môžu mestu dať len obyvatelia, aby s ním žili, aby im na ňom záležalo, aby mesto neťažilo len z čias SNP. Je mi smutno z toho, že v meste staviame hotely (aj tie treba), ale najcennejšia viac ako 500- ročná technická pamiatka „Medený hámor“ pripomínajúca „zlatý vek“ mesta pred našimi očami zaniká. Východisko vidím vo vytvorení Geomontánneho parku, (má ho aj Banská Štiavnica), v ktorom by sa obnovila banícka minulosť Banskej Bystrice a jej okolia.
Ako vnímajú Banskú Bystricu jej návštevníci, s ktorými ste ako sprievodca v kontakte?
Keď sprevádzam zahraničných alebo slovenských návštevníkov, tak sú mestom nadšení. Lebo vidia mestskú pamiatkovú rezerváciu, ktorá je udržiavaná. Mestom však nie sú nadšení Bystričania. Dívajú sa naň inými očami, cez prizmu bývania, stravovania, dopravných pomerov, ekologických podmienok. Návštevníci vidia Banskú Bystricu z vonkajšej stránky, nie cez tú vnútornú stránku ako jej obyvatelia.
Predsa len, Informačné centrum v Banskej Bystrici organizuje na Svetový deň sprievodcov prehliadky, raz mesačne monotematické Potulky mestom. Nemáte pocit, že sa ten záujem o históriu mesta zvyšuje?
Na prvú prehliadku počas Svetového dňa sprievodcov si pamätám veľmi dobre, bola veľká zima a prišlo viac sprievodcov ako návštevníkov, dnes chodí na prehliadky okolo 30-50 ľudí. Dňa 12. decembra pôjdeme po stopách Veita Mühlsteina do novootvorenej radnice, ktorá kedysi patrila jemu, v tom dome sa narodil aj jeho syn. Predpokladám, že tam príde podstatne viac ľudí.
Aké sú vaše plány? Zameriate sa opäť na kratšie príspevky alebo bude mať vaša kniha aj pokračovanie?
Chcel by som aj so svojím kolegom Mariánom Miklošom pokračovať, pretože v tejto publikácii chýba obdobie, keď boli v Banskej Bystrici Thurzovci a práve to by som chcel priblížiť v ďalšej knihe. Už to mám rozpísané.
