Quantcast

V súvislosti s festivalovými dňami Medzinárodného filmového festivalu Bratislava navštívila Banskú Bystricu naša rodáčka Deana Jakubisková-Horváthová. Aj vďaka svojmu temperamentu a názorom môže byť vnímaná kontroverzne, ale jej úspech je nespochybniteľný. Ako producentka a herečka osciluje medzi svetom komercie a umenia, no ako sama priznáva, svet múz je jej nepochybne bližší.

Hneď na tlačovej konferencii sa priznala k svojmu rodisku. „Ja som takisto Bystričanka.“ V našom meste sa narodila, a hoci v ňom žila iba tri roky a doteraz už vystriedala viacero miest pobytu (Zvolen, Stupava, Bratislava, Praha), cíti, že mágia miesta, kde sa človek narodil, naozaj funguje. Pozitívny vzťah má k celému strednému Slovensku najmä vďaka prázdninám, ktoré v našom kraji trávila ako dieťa.

Vznik tunajšej Akadémie umení vníma kladne, keďže podporuje konkurenciu a na Slovensku tak „neexistuje iba jedna“ škola „, ktorá má patent na všetko.“ Myslí si, že mladí ľudi to majú v súčasnosti vo filme „veľmi komplikované, keďže neexistujú parametre, nie sú dané medzníky, nie sú dané hodnotové rebríčky.“ Po revolúcii majú v kultúre „všetci otvorené dvere, každý môže všetko, a tým sa stáva, že aj ten, kto veľa toho nevie, si trúfne na toho, kto vie viacej. A ten, kto vie viacej, sa s tým, kto vie menej, nedohaduje, pretože to nepovažuje za dôležité. A tým sa trochu posúvajú hranice pre tých mladých, pretože ich na jednej strane tlačí komercia,“ ktorá v jej očiach predstavuje „degradáciu diváka“ a „z druhej strany sa vytvára akási pseudoumeleckosť, že tí, ktorí urobia film, ktorý nie je veľmi dobrý, alebo nejaké predstavenie, povedia, že to je umenie, pretože naň nikto nechodí.“

Dnešný film je syntetický, spája rôzne druhy umenia. Nie je založený na tom, aby ho pochopil aj „nosorožec, ktorý príde do kina, ale je založené na vizualite a tá vizualita je, bohužiaľ, veľmi drahá.“ No pre diváka je ako zhluk emotívnosti veľmi dôležitá, „stiahne ho s prúdom vášne niekam, pretože to je ten prvý veľký vnem, ktorý dostáva, ktorý ho uchvacuje.“ V tejto súvislosti Deana Jakubisková-Horváthová praje mladým umelcom, aby sa nemuseli báť toho, že vizualita je drahá, „ale aby trvali na svojich krásnych snoch, aby tie krásne sny vždy vedeli zrealizovať a strhnúť tých, ktorí pochybujú, a aby divákovi priniesli vždy nejaký úžas. Pretože, keď je umenie plné vášne, keď to umenie nie je podvod na diváka a tvárenie sa, tak potom diváka nejaká myšlienka navyše nezabije.“

Pre ňu ako mladú herečku bolo samozrejmosťou vážiť si skúsenejších kolegov, ktorí pre ňu vždy predstavovali profesionálov. Toto sa podľa nej v súčasnosti stráca, „pretože neexistuje nikto, kto by dokázal objektívne zhodnotiť, čo je, samozrejme, škoda“, lebo mladí ľudia sa k tým skutočným hodnotám síce dostanú, ale táto ich cesta je zložitejšia.

Pred viac ako pätnástimi rokmi sa preorientovala z divadla viac na film, ako sama tvrdí „z lásky k svojmu mužovi.“ A tú je z nej cítiť nielen vtedy, keď vyslovuje jeho meno. Jej manžel je v jej očiach práve človekom, „čo dokáže skĺbiť vysoké umenie s tým, že film dokáže chytiť diváka za srdce. Nikdy sa nezaoberal tým, či to divák pochopí, či je to dostatočne „nízkoúrovňové“, ale vždy sa zaoberal tým, aby niečo tomu divákovi povedal a aby mu niečo krásne ukázal.“

Situácia v umeleckom prostredí je v súčasnosti horšia v tom, že „dnes stačí, keď sa na vás niekto nahnevá a pozná niekoho, kto by mohol byť vaším investorom a zamedzí vám investičný tok peňazí, takže to dielo nikdy nevznikne. A väčšinou ten priemer bojuje s tými, by som povedala, geniálnejšími tým, že robia práve toto, pretože tí majú viacej času na to, aby sa kamarátili, ako tí, čo skutočne vytvárajú veľké diela a musia sa tomu venovať vo dne i v noci a ja stále verím, že nakoniec mecenáši, investori do umenia pochopia, že toto má zmysel a toto tu zostane a nebude tu na sezónu, ale na päťdesiat rokov, na sto rokov.“ V tejto súvislosti spomenula napr. značku banky IPB, ktorá sa významne podieľala na financovaní filmu Nejasná správa o konci sveta. Banka-značka dnes už neexistuje, ale naďalej zostáva súčasťou tohto úspešného projektu.

Ako producentka sa Deana Jakubisková-Horváthová podieľa nielen na filmoch svojho manžela, ale je v kontakte najmä so strednou a mladou generáciou režisérov. Spomeňme napr. jej participáciu na sfilmovaní Erbenovej Kytice, čo bol nesmierne odvážny počin, keďže sa na filmové plátno prenášala poézia.

Zo svojej producentskej činnosti si najviac cení prácu na zatiaľ poslednom filme Báthory. „Som rada, že sa podarilo ukázať, že v strednej Európe sme schopní vytvoriť takýto veľkofilm, ktorý je konkurencieschopný čomukoľvek na svete a akejkoľvek kinematografii, aj tej hollywoodskej.“ Teší ju hlavne to, že film ocenili najmä diváci. Aj keď „viete, to nie je o percentách sledovanosti, o počte divákov, je to o tom, že zrazu viete, že ste urobili niečo, čo má zmysel, čo prinieslo duševnú katarziu naozaj miliónom ľudí a to je fantastický pocit.“

Za svoj herecký vrchol osobne považuje postavu Verony z Nejasnej správy o konci sveta. Aj keď pre niektorých je to Želmíra v Sedím na konári a je mi dobre.

Čo sa týka úlohy Darvulie v Báthory: „je to postava, ktorá mňa osobne fascinovala ľudsky. Práca nej bola veľmi ťažká a to z toho dôvodu, že bolo potrebné, aby zostala v polohe realistického človeka a nepôsobila ako nejaká čarodejnica z rozprávky.“ Preto sa Jakubisková-Horváthová stretávala s ľudovými liečiteľmi, terapeutmi, rozprávala sa s nimi a pozorovala ich pri práci. „Energia sa nepredáva veľkým rozmachom, ale vnútorným energetickým tlakom, čo vizuálne pôsobí veľmi subtílne a jednoducho a to bol pre mňa veľký zážitok.“

Podľa nej majú filmové festivaly veľký význam a verí, že sa aj tento bude rozvíjať. „Je dôležité, aby mladí ľudia chodili do kina.“ Pre nich je dôležitá vyváženosť študentských filmov, prvotín, až dokumentu oproti tým multiplexovým, veľkovýpravným filmom. Je to „symbióza, ktorá ich dovedie k vlastnému názoru, vlastnému pocitu a vlastnej ceste.“

Na otázku, či majú slovenskí filmoví umelci dostatok príležitostí, odpovedala porovnaním Slovenska s Prahou a Českou republikou, kde sa viac investuje aj do mladého filmu a mladého dokumentu.  V tomto smere majú slovenskí sponzori veľké rezervy. Je to uzavretý kruh, čím viac sa v regióne investuje do umenia, architektonického, výtvarného, divadelného a pod., tým viac sa to samotným investorom aj vráti. Veď heslo chlieb a hry platí dodnes. Myslí si však, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa tento stav zmení, čo je škoda, pretože na Slovensku, v slovenskom umení tak vzniká prázdny priestor.

Podľa nej je veľká chyba aj v politikoch. „Pretože tí nevytvárajú kultúrnu politiku v tom zmysle, že nevytvárajú priestor pre to, aby vznikali platformy pre podporu kultúry, pretože politici si myslia, že kultúra je to najposlednejšie, čo je potrebné, takisto ako školstvo nie je potrebné, nie je potrebné zdravotníctvo, ale to sú tri najdôležitejšie odvetvia, lebo vzdelaný, kultúrny a zdravý národ im zase bude lepšie pracovať, takže je to taká krátkozrakosť. Čím menej bude takejto potravy, tým viac bude na nás zarábať kultúra iných krajín. Keď vy investujete do kultúry a ľudia ju budú užívať, tak budú za ňu platiť, ale tým padom, že investujete do domácich subjektov, tak vám tie peniaze zostávajú v tom kolobehu domáceho rozpočtu.“ V opačnom prípade, nebudú mať podmienky na rozvoj ani mladí, nádejní umelci, takže úroveň kultúry „pôjde dole. Sú za to zodpovední politici, pretože toto je kultúrna politika štátu a nie stavať automobilky.“

Deana Jakubisková-Horváthová spolu s manželom momentálne pracuje na projekte s tematikou Veľkomoravskej ríše pod pracovným názvom Slovanská epopej alebo tisíc rokov samoty. Banskej Bystrici praje, „aby sa tu medzi týmito krásnymi horami a v tomto prenádhernom prostredí vytvorila akási Mekka, ktorá sa bude naďalej rozvíjať, blažiť divákov, či už v divadle alebo na filme.“