Holubov sa za chvíľu zbehla celá hŕba. Ivo Sivý im vďačne hádzal odlomky starého chleba, ktorý vylovil z vaku. Občas poživeň hodil zámerne vľavo, nech sa tam nahrnú a on medzitým nenápadne položil odrobiny vpravo. To pre tých, ktorých ostatné holuby odsúvali na okraj. Pre tých slabších. Autobusová stanica sa cez zvedavé ľudské oči pozerala na chlapca a na spolok holubov vôkol neho. Ivovi pri sledovaní týchto tvorov prichodilo na um uvažovať nad priateľmi.

ilustrácia: Jaroslav Slabej (JSart)

Kým nemal osemnásť, jeho život mal bezstarostný ráz. Nič nemusel, dokonca ani každý deň chodiť do školy. Všetko sa dalo uhrať. Keď však skončil a ocitol sa bez peňazí, bez rodičov a bez budúcnosti, spoznal inú tvár každodennosti. Býval kade-tade u kamarátov, s ktorými sa popletal ulicami – pri pijatike, zázračnej tráve, s potulnými psami a štebotajúcimi vrabcami. Zabíjali tak dni, odkrajovali zo života. Neraz si čas obohatili nejakou lúpežou, aby si spestrili svoj blahobyt. Nevyšlo to však vždy a Ivo sa dostal do finančných ťažkostí. Keď už rozmýšľal nad slučkou, prišla ponuka od jeho strýka. Chcel ho vziať do Švajčiarska a vybaviť mu tam prácu na farme. Ivo váhal. Nechcelo sa mu do práce. S kamarátmi pri ničnerobení mu bolo dobre. Zrazu by musel pracovať a vzdať sa popíjania, vysedávania v parku či občasných záťahoch. Hrozilo mu však väzenie, preto sa premohol a odišiel do cudziny.

Zmena je život a život je o zmenách. Keď prichodil domov, kamaráti mali hody. Platil im, hostil ich, bolo čo fetovať, piť, bolo čo natlačiť do malých dierkovaných kotlíkov z alobalu, bolo sveta žiť. Vždy sa tešil na dovolenku, keď zavíta domov a pre kamarátov sa stane malým bohom – chlebodarcom. Po roku ale dostal na farme nového spolubývajúceho. Takého človeka ešte nepoznal a najprv bola domácnosť nemá. Protivil sa mu jeho zdravý štýl bytia. Pracovitý, usilovný, šetrný a rozumný. Videl život v iných farbách, cenil si svoje zdravie, cenil si voľný čas a nič nenechal len tak ležať. Vzal Iva na výlety a rozprával mu o tajomstvách života. A takto sa v ňom čosi pohlo. Po rokoch plytkého života sa začal meniť. Keď najbližšie prišiel domov, už korunu nepustil. Kamarátom zaplatil jedno kolo a  čakal na ich pozvanie. Vyčítali mu, že oni nezamestnaní či pracujúci v továrňach nemajú ho za čo pozvať. Nech platí on. Nech na kamarátoch nešetrí! Chlebodarca! Vyhovoril sa na chorobu a vytratil sa preč.

Autobusová stanica šumela jeseňou. Slnko zvádzalo tvár do úsmevu. Ivo Sivý prestal hádzať holubom odlomky chleba a čakal na to, čo urobia. Postupne sa začali vytrácať a zostal len jeden. Vytrvalec, kamarát. Ivo si uvedomil, že s priateľmi je to niekedy podobné ako s holubmi. Čím viac dávaš, tým viac ich máš pri sebe. Zjavia sa odvšadiaľ. Keď nedávaš, je ich pomenej. A tých ozajstných, ktorí sú s tebou v dobrom aj v zlom, ktorí ťa obohatia a nič od teba neočakávajú, niekedy nieto ani jedného. Na podaní rúk a pohľade do očí s priateľom je krásne to, že dlane sú prázdne a plní sa len srdce. Priateľstvom.