Holubov sa za chvíľu zbehla celá hŕba. Ivo Sivý im vďačne hádzal odlomky starého chleba, ktorý vylovil z vaku. Občas poživeň hodil zámerne vľavo, nech sa tam nahrnú a on medzitým nenápadne položil odrobiny vpravo. To pre tých, ktorých ostatné holuby odsúvali na okraj. Pre tých slabších. Autobusová stanica sa cez zvedavé ľudské oči pozerala na chlapca a na spolok holubov vôkol neho. Ivovi pri sledovaní týchto tvorov prichodilo na um uvažovať nad priateľmi.
Kým nemal osemnásť, jeho život mal bezstarostný ráz. Nič nemusel, dokonca ani každý deň chodiť do školy. Všetko sa dalo uhrať. Keď však skončil a ocitol sa bez peňazí, bez rodičov a bez budúcnosti, spoznal inú tvár každodennosti. Býval kade-tade u kamarátov, s ktorými sa popletal ulicami – pri pijatike, zázračnej tráve, s potulnými psami a štebotajúcimi vrabcami. Zabíjali tak dni, odkrajovali zo života. Neraz si čas obohatili nejakou lúpežou, aby si spestrili svoj blahobyt. Nevyšlo to však vždy a Ivo sa dostal do finančných ťažkostí. Keď už rozmýšľal nad slučkou, prišla ponuka od jeho strýka. Chcel ho vziať do Švajčiarska a vybaviť mu tam prácu na farme. Ivo váhal. Nechcelo sa mu do práce. S kamarátmi pri ničnerobení mu bolo dobre. Zrazu by musel pracovať a vzdať sa popíjania, vysedávania v parku či občasných záťahoch. Hrozilo mu však väzenie, preto sa premohol a odišiel do cudziny.
Zmena je život a život je o zmenách. Keď prichodil domov, kamaráti mali hody. Platil im, hostil ich, bolo čo fetovať, piť, bolo čo natlačiť do malých dierkovaných kotlíkov z alobalu, bolo sveta žiť. Vždy sa tešil na dovolenku, keď zavíta domov a pre kamarátov sa stane malým bohom – chlebodarcom. Po roku ale dostal na farme nového spolubývajúceho. Takého človeka ešte nepoznal a najprv bola domácnosť nemá. Protivil sa mu jeho zdravý štýl bytia. Pracovitý, usilovný, šetrný a rozumný. Videl život v iných farbách, cenil si svoje zdravie, cenil si voľný čas a nič nenechal len tak ležať. Vzal Iva na výlety a rozprával mu o tajomstvách života. A takto sa v ňom čosi pohlo. Po rokoch plytkého života sa začal meniť. Keď najbližšie prišiel domov, už korunu nepustil. Kamarátom zaplatil jedno kolo a čakal na ich pozvanie. Vyčítali mu, že oni nezamestnaní či pracujúci v továrňach nemajú ho za čo pozvať. Nech platí on. Nech na kamarátoch nešetrí! Chlebodarca! Vyhovoril sa na chorobu a vytratil sa preč.
Autobusová stanica šumela jeseňou. Slnko zvádzalo tvár do úsmevu. Ivo Sivý prestal hádzať holubom odlomky chleba a čakal na to, čo urobia. Postupne sa začali vytrácať a zostal len jeden. Vytrvalec, kamarát. Ivo si uvedomil, že s priateľmi je to niekedy podobné ako s holubmi. Čím viac dávaš, tým viac ich máš pri sebe. Zjavia sa odvšadiaľ. Keď nedávaš, je ich pomenej. A tých ozajstných, ktorí sú s tebou v dobrom aj v zlom, ktorí ťa obohatia a nič od teba neočakávajú, niekedy nieto ani jedného. Na podaní rúk a pohľade do očí s priateľom je krásne to, že dlane sú prázdne a plní sa len srdce. Priateľstvom.
