Quantcast

Zožltnutý list mu spadol rovno na drobný chrbát. Ani si ho nevšimol. Čupel zaujatý objaveným pokladom. Oči mu žiarili a zdalo sa, že svet navôkol pre toto päťročné chlapčiatko neexistuje. Práve totiž roztvoril dva zelené vačky od matky prírody a našiel v nich lesknúce sa gaštany. Voňali ako láska.

„Viem, že vy dvaja sa júbite. Aj tamtí dvaja sa júbia. A ja júbim aj vás aj ich. Takže vás musím s nimi zoznámiť!“ oznámil chlapec gaštanom a pozrel sa na manželský pár v diaľke.

Gaštany ho počúvali a chlapča o tom nepochybovalo. Príroda si s deťmi má vždy čo povedať. Malé ľudské bytosti sú potom spojivom medzi dospelými a tajuplným svetom prírody.

„Malý princ, poď! Už odchádzame!“ zavolala na neho mladá žena a on radostne spozornel.

Jeho obľúbenou rozprávkou bol Malý princ, preto ho tak všetci volali. Náramne sa z toho tešil. Občas maličkým ukazovákom namieril na niektorú z hviezd na oblohe a hrdo oznámil, že práve tam ho čaká jeho ruža.

„Pozji, čo mám pje vás. Tentok tebé a tentok tebé!“ natiahol ruky a obom do dlaní vložil gaštan.

„Ó, ten je ale nádherný! Vyčaroval si ho?“ usmial sa na neho vysoký a štíhly muž s plavými vlasmi, manžel mladej dámy.

„Hej, ale nepjezjadím ti to kúzô. Viem ho jen ja a moia vesmíjna juža!“ odvetilo chlapča a výsmešne vyplazilo jazyk.

„No počkaj, ty kozmonaut! Vytrasiem to z teba!“ muž ho zdvihol do výšky a zatočil sa s ním ako na kolotoči, až chlapcovi lietali nohy.

„No poďme, poďme, chalani! Už nás budú čakať,“ popohnala ich žena, čo na tvár chlapčiatka priviedlo smútok.

Najradšej by s nimi trávil celé dni. Najradšej by v nich našiel mamku a otca, ktorých si nepoznal. Najradšej by s nimi odletel k svojej ruži. Manželia, ktorí už mali po tridsiatke, ho často brávali na prechádzky, do prírody, do cirkusu či do kostola. Poznal ich už pár mesiacov a vzájomne si prirástli k srdcu. Uvažovali nad jeho adopciou. Chýbal však súhlas muža. Aj v tento deň krátko po tom, ako chlapča odprevadili do detského domova, sa kvôli nemu pohádali.

„Dokedy chceš čakať? Kým si ho vezme niekto iný?“ so slzami v očiach vyriekla žena a zabuchla za sebou vchodové dvere ich priestranného bytu.

„Och! Keby to bolo také jednoduché! Ale čo ak už čoskoro medicína príde s niečím novým? Čo ak nám to pomôže k tomu, aby sme si spravili vlastné dieťa?! Vlastné! Potom ich môžeme mať hoci aj päť!“ uvažoval muž nahlas a s rukami v dlaniach sedel na okraji manželskej postele. „Prečo je to také zložité, Bože?!“ krútil hlavou.

Gaštan, ktorý po príchode z parku vyložil na stôl, to všetko počúval. Ak by bol na mieste muža, neváhal by ani sekundu. Stále myslel na chlapča, ktoré ho nežne hladilo v malých dlaniach. Rozhodol sa konať a poprosil svoju matku prírodu o pomoc. Tá cez pootvorené okno priviedla dnu jemný vietor, ktorý v izbe spravil prievan. Gaštan zo stola odfúklo a hlučne dopadol dolu na parkety. Muž si to hneď všimol, lebo mu to narušilo jeho trápenie. Vstal, zdvihol gaštan a chvíľu si ho prezeral.

„Ach!“ povzdychol si, keď si pripomenul prechádzku v parku, úsmev v očiach Malého princa a odmäk v srdci jeho manželky.

Spomienka ho dojala k slzám. Opäť zaboril tvár do dlane, pevne privrel oči a v druhej ruke mocne zovrel gaštan. V myšlienkach sa mu vyjasnilo. Vyšlo v nich slnko. To malé maloprincovské slnko. Vzal telefón a zavolal svojej žene.

„Prepáč mi to vymýšľanie. Vždy veci komplikujem. Veď tvoje šťastie je aj mojím šťastím! Preto spravím všetko pre to, aby sme Malému princovi mohli byť čo najskôr novými rodičmi,“ vyslovil a na druhej strane nastalo ticho, ktoré po chvíli vystriedal radostný a tichý plač.

Dospelý človek má oproti prírode a malým deťom veľkú nevýhodu. Veľa rozmýšľa. Príroda a deti nepochybujú, preto konajú vždy tak, ako im káže srdce. Človek srdce brzdí rozumom. Tak niekedy namiesto činu kvôli pochybám neurobí nič. Vôbec nič.