Ars litera a Stredoslovenská galéria včera 24. novembra 2010 privítali na ďalšom zo série autorských čítaní finalistov literárnej súťaže Anasoft litera víťaza posledného ročníka Stanislava Rakúsa. Večer moderoval už tradične Egon Tomajko – bývalý študent pozvaného hosťa.

Stanislav Rakús, ktorý tento rok oslávil 70 rokov, pochádza zo západného Slovenska, väčšinu života prežil na východe našej krajiny. Svojím humorom si získal publikum hneď na začiatku vtipnými príhodami, v ktorých predviedol svoje praktické znalosti z nárečí oboch kútov Slovenska. Humor je mimochodom pre jeho tvorbu príznačný. Jeho prvé prózy Žobráci, Pieseň o studničnej vode vznikli za totality a sú prejavom jeho časovej emigrácie, keďže majú historický charakter. Politickým témam sa cielene vyhýbal, a aj preto používa vo svojich prácach formu personálneho čitateľa. Podľa neho má byť v literatúre prítomné hlavne to nadčasové. Rakús v tvorbe čerpal aj zo svojej dlhoročnej pedagogickej praxe, skúseností v divadle i literárnoteoretickej i literárnopraktickej činnosti. Téma literatúry v jeho posledných knižkách je preňho akousi metaforou o ľuďoch. Z jeho ďalších diel spomeňme Temporálne poznámky, Excentrickú univerzitu, Nenapísaný román, či ocenený Telegram.

Stanislav Rakús na stretnutí nepoprel svoju erudíciu a 40-ročné pôsobenie na Prešovskej univerzite. Kritizoval encyklopedickú formu výučby literatúry na prvých stupňoch vzdelávania. Literatúra je menšinovým javom, aj preto že „hĺbkové emócie sú nevysloviteľné. Literatúra dáva do popredia  veci ľahko vysloviteľné a podstatu vyjadruje mlčaním“.

V rozhovore sa opäť objavila téma „vysokej“ a „nízkej“ literatúry. Sémantický typ čitateľ sleduje príbeh, pýta sa, ako sa skončí, semiotický sa okrem toho zaujíma aj o to, ako je dielo napísané. Semioticky napísané diela je potrebné čítať viackrát. Literatúru posudzujeme na základe individuálneho vkusu, čo je podľa Rakúsa zahalené tajomstvom, a zároveň na základe objektívnych kritérií. „Dobré dielo sa môže, ale nemusí páčiť, ale zlá literatúra sa nesmie páčiť.“ Napriek tomu, akoby sa páčila väčšine.

Stanislav Rakús prirovnal literatúru k tvári, tak ako má každá tvár jedny ústa, jeden nos, dvoje očí, a predsa je jedinečná, tak i literatúra má jeden základ, no diela musia byť samy sebou. Kvalita literatúry je nezávislá od preferovaného štýlu, to, čo je podstatné, je umenie.

Podľa Tomajka je Rakúsova veta ľahko identifikovateľná, je zložitá, nasýtená informáciami a niekedy sa nečíta ľahko. Sám spisovateľ sa považuje za predstaviteľa sochárskeho typu autora, ktorý tvorí veľmi dlho na rozdiel od autora architektonického, ktorý píše ľahko, pretože píše v mysli a dokáže priamo prepísať prežité. Detaily spojené do celku sú v umeleckej literatúre nesmierne dôležité. Je to podobne ako s originálom a kópiou, pre laika sú rovnaké, ale „pre človeka, ktorý je zasvätený je to nekonečný rozdiel.“

Stanislav Rakús nezabudol publiku pripomenúť ani nedávno zosnulého vedca par excellence Františka Miku. Prečítal úryvok zo svojej poslednej knihy Telegram. V budúcnosti by mala vyjsť zbierka jeho publicistických príspevkov pre denník SME, literárnovedecká publikácia interpretácií najmä autorov svetovej literatúry. Zároveň pracuje aj na novom románe. Do diskusie sa aktívne zapájal aj hudobný hosť akordeonista Boris Lenko.

Ďalšie literárno-hudobné soirée je podľa neoficiálnych informácií naplánované na 8. decembra 2010.