Quantcast

Bol pri zrode portálu BBonline.sk a dodnes je jeho spolupracovníkom. Pracoval pre tlačovú agentúru SITA. V súčasnosti študuje žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku a nové pracovné skúsenosti sa rozhodol získať na stáži v redakcii českých Hospodárskych novín v Prahe. Mladý fotograf Branislav Račko.

Už počas štúdia na strednej škole si fotil pre tlačovú agentúru. Prečo si sa rozhodol ísť na vysokú školu, aj keď ju k práci fotoreportéra nepotrebuješ?

Račko1V jednej z dvoch slovenských tlačových agentúrach som začal pracovať ešte v lete 2011. Pred tým som fotil v regionálnom médiu a toto bola pre mňa nová skúsenosť. Prvýkrát som sa stretol s popisovaním fotografií a komplexnou prácou fotoreportéra. Vysokú školu síce nepotrebujem, no uvedomujem si jej dôležitosť v prípade, že by sa mi nepodarilo presadiť sa na mediálnom trhu so svojimi fotkami, čo ale pevne verím, že sa nestane. Tiež ma baví písať a v dnešnej dobe je spojenie píšuceho novinára so schopnosťou spraviť dobrú reportáž a doplniť ju kvalitnými fotkami vzácne.

Nebolo pre teba ťažké spojiť dohromady školu aj fotenie?

V agentúre som pred nástupom na univerzitu robil fotoreportéra v Banskobystrickom samosprávnom kraji, čiže to pre mňa začínalo približne niekde v Poltári a končilo na Donovaloch. Toto sa samozrejme s klasickým denným štúdiom skĺbiť nedalo, a tak som po dohode so šéfom našiel za seba náhradu a ja som sa presunul na Liptov. Tam som fotil najviac športy (futbal a ženský basketbal v Ružomberku, vodné športy v Liptovskom Mikuláši) a sem-tam nejaké aktuality, prípadne tlačovky. Koncom prvého ročníka som sa rozhodol, že svoje pracovné znalosti by bolo fajn vylepšiť a zdokonaliť. Po pár dňoch váhania som sa rozhodol pre stáž cez študentský projekt Erasmus. Mnohí študent tento projekt poznajú len v nudnej stereotypnej forme štúdia na niektorej zo zahraničných univerzít. Málokto ale vie, že sa cezeň dá vybaviť aj pracovná príležitosť v obore, ktorý daný študent študuje. Pre mňa to v praxi znamenalo, že sa mi možno podarí dostať sa do niektorej zo zahraničných redakcií. Mal som šťastie, že naša univerzita predĺžila deadline na prihlášky a ja som mohol rozposlať maily so žiadosťou a svojim životopisom viacerým redakciám a vybrať si pre mňa najlukratívnejšiu.

Aké redakcie si oslovil?

Na výber boli krajiny Európskej Únie. Rakúsko a Nemecko som nechcel, pretože neviem po nemecky. Francúzi a ich mrmľavý jazyk sa mi do obľuby nedostal aj napriek siedmym rokom štúdia a úspešnej maturite. Krajiny „Beneluxu“ som tiež nejako extra nechcel, takže som sa rozhodol pokúsiť sa o Anglicko, Poľsko a Česko. Rozposlal som okolo 50 mailov a odpovede začali postupne chodiť. Zarmútilo ma Poľsko, z tade neodpísali ani z jedného média. Z Anglicka sa mi ozvali z pár médií, no všetko boli odpovede, že podobných mailov dostávajú stovky mesačne a šanca je takmer nulová pretože je kríza, alebo podobné projekty príliš nepodporujú. Z Českej republiky sa mi ozvali zo štyroch redakcií. To, v čo som tajne dúfal, sa potvrdilo. Chcel som, aby kladne vyhoveli mojej žiadosti v redakcii niektorého z mienkotvorných novín. Okrem toho, že sa mi ozvali z troch pre mňa nepodstatných internetových portálov, mi prišiel mail aj z Hospodárskych novín. Nebolo teda o čom.

Do redakcie zahraničných novín si prišiel sám ako 20 ročný stážista. Ako si prežíval svoje prvé dni?

Mal som šťastie na ľudí. Lepšieho nadriadeného, ako som mal ja, človek nemôže chcieť. Šéfov som mal dvoch. Pán, s ktorým som komunikoval cez e-maily pred nástupom bol milý, riešil ale hlavne organizačné veci, takže som s ním do kontaktu prichádzal minimálne. Ten, s kým som sa stretával najviac a konzultoval svoju prácu bol šéf vizuálneho oddelenia – Jan Schejbal. Víťaz Czech Press Photo z roku 2002 bol ku mne veľmi férový. Raz za dva týždne sme mali akúsi osobnú schôdzu, na ktorej sme preberali moju prácu v danom období. Vravel mi, čo robím dobre, čo by som naopak mohol zlepšiť, prípadne sme konzultovali témy a ich výber. Prišiel som síce ako stážista s malou dušou, no po týždni som sa cítil ako súčasť redakcie. Ľudia z oddelenia mi ochotne pomáhali riešiť praktické veci, dávali rady, čo kde vybaviť a podobne. Vo všeobecnosti na nich spomínam v tom najlepšom.

Nebola pre teba čeština prekážkou?

Račko2Vôbec nie. Do češtiny sa človek, čo vyrastal na filmoch s českým dabingom dostane veľmi rýchlo. Napriek tomu, som telefonáty, či už v redakcii, alebo dohadovanie fotení mimo nej riešil zásadne v slovenčine. Jediné, čo som riešil po česky boli e-maily. Ľudia mi väčšinou rozumeli, no mladšie ročníky majú s porozumením Slovákovi niekedy dosť veľký problém. Čeština mi ale ako taká veľmi prirástla k srdcu, niektoré výrazy na danú situáciu sedia viac ako tie naše. Čo ma ale teší je, že som sa dostal do kontaktu s češtinou z celej republiky. Býval som s chalanom z okolia Ostravy, Prahu spomínať hádam nemusím. Zvukomalebnosti ostatných nárečí som sa priučil počas rockového koncertného turné United Federation Tour, ktoré som absolvoval s troma českými a jednou slovenskou kapelou tiež ako fotograf.

Čo bolo náplňou tvojej práce stážistu?

Prvý týždeň v redakcii testovali, čo zvládnem a dokážem. Väčšinou som počas neho chodil na akcie s druhým fotografom. Potom mi šéf začal dávať čoraz náročnejšie úlohy, čomu som bol rád. Počas prvého týždňa ma taktiež fotoeditorka naučila kompletnú prácu fotoeditora na webe a tiež editovanie fotografií pre noviny. Čiže, keď som potom neskôr fotil reportáž, všetko som si sám popísal, vymyslel titulok, doplnil perex, poslal to na kontrolu, človek z webu mi skontroloval češtinu, prípadné preklepy a zverejnil môj príspevok. Čo sa konkrétne týka mojej práce, bola rozdelená na tri rozdielne časti. Prvou bola klasická práca fotografa na agentúrny spôsob: v pondelok sa robil fotoplán, v ktorom to, čo na mňa pripadlo bolo treba vyfotiť. Tejto časti som vďačný za moju momentálnu geografickú znalosť Prahy. V Pondelok mi skrátka prišla do mailu adresa kde a čo fotím, nikoho nezaujímalo, že som v Prahe nový. Hold, Google Maps a išiel som.

Nemal si problém s orientáciou?

Za tri mesiace som si Prahu prešiel krížom-krážom a problém som mal len raz. Vtedy som si zapol na mobile GPS aj na úkor väčšieho účtu za telefón. Neľutujem to, pretože dnes môžem povedať, že som všetko zvládol a ani raz sa mi nestalo, že by za mňa musel niekto riešiť problém s orientáciou.

A čo ostatné časti tvojej práce?

033Druhá časť spočívala v dlhodobej fotografickej činnosti. Zadaná téma na tri mesiace a následne na konci stáže z toho vznikla, myslím si, obstojná reportáž o živote ľudí v metre. Táto časť ma naučila byť pri fotení trpezlivý. Keď má človek na vyfotenie najlepších povedzme 15-20 fotografií tri mesiace naučí ho to veľa. Nebáť sa fotiť ľudí, aj keď im to možno nie je príjemné. Bolo potrebné zachytiť aj samotárov v nočných spojoch, tak isto aj rannú špičku, či tlačenice. Nebolo to vždy jednoduché. Napriek tomu všetkému mi Pražané prirástli k srdcu a so žiadnym z nich som nemal konflikt, kvôli tomu, že som ho v danej chvíli fotografoval. Posledná časť mojej práce spočívala v akciách, ktoré si vymyslím sám, takže som sa pozrel aj na pražské futbalové derby, alebo koncert skupiny Nickelback.

Čo by si označil za svoju najväčšiu pracovnú skúsenosť?

Voľby do Senátu Parlamentu Českej republiky. Jednoznačne. Vtedy som pochopil, že som dostal dôveru fotiť najdôležitejšiu akciu, ktorú média v Česku pokrývajú. Celý druhý volebný deň som strávil v centrálach KDÚ-ČSL a Strany Zelených. Myslím, že dôveru som nesklamal.

Vedel by si po tejto skúsenosti porovnať rozdiely medzi slovenskými a českými médiami?

Český mediálny trh je o krok pred slovenským. Väčšia je konkurencia aj profesionalita novinárov. Samozrejme, že som zo zahraničia sledoval aj slovenské médiá. Bol som dosť znechutený prístupom denníka SME ku voľbám do orgánov samosprávnych krajov. To, že k nim zaujal istý postoj je bežné, no toto už prekročilo limity. Myslím, že v českom mienkotvornom denníku by sa niečo podobné nestalo.