Grécko, Maroko, Bali a Egypt… Do týchto krajín nás zavedie Boris Filan v ďalšej knihe z edície Svet Gombička. Kniha má názov Ako išlo oko na vandrovku. Opäť to nie je len „obyčajný“ cestopis ale doslova cestovateľský zákusok so všetkými možnými chuťami aj príchuťami. A cítiť v ňom aj chuť soli. Morskej soli. Pretože moru sa v knižke venuje osobitne…

Listujem v knihe a rozmýšľam, ako začať rozhovor. Celkom na konci, na obale knihy, čítam: Podarila sa mi šikovná vec. Pobolievalo ma z potápania ľavé ucho. Tak som si doň dával kvapky. Myslel som si, že sú ušné. Až tretí večer som si všimol, že sú to umelé slzy na suché oko. Takže mám teraz v uchu naplakané… (A už viem, ako začať.)

Mne sa raz podarilo kvapnúť si do oka ušné kvapky… Myslím, že mať naplakané v uchu je ten lepší prípad. Ale neviem. Vy áno. Aký je to pocit, mať naplakané v uchu?

Je to príjemnejšie, ako keď si niekto do vášho ucha vyleje dušu. A menej otravné, ako keď má niekto v ušiach finálny produkt zažívacieho traktu.

Keď išlo vajce na vandrovku, vzalo so sebou raka, kačku i moriaka… Vy ste vandrovali s okom… A koho si berie oko Borisa Filana so sebou?

Občas manželku, často fotoaparát Olympus a vždy malý vankúšik pod hlavu… Mne sa páči koniec tej rozprávky o vajci. Ako jeho druhovia putovali, zažívali a užívali. A zrazu si vajce hovorí: „Všetko som už videlo, všetko som už zjedlo a vypilo. Už sa mi nechce putovať.“ A tak išli všetci domov…

Boris Filan – bandeonista. Fotka z občianskeho preukazu

Tu druhú z knižky, ktorú odfotil Štefánik. Krásnu Polynézanku. Z fotiek, na ktorých som ja, mám rád fotografiu zo svojho občianskeho preukazu, kde vyzerám ako bandeonista.

V knihe je množstvo úžasných fotografií z vašich ciest. Dominujú na nich ľudia. Iste sú pre vás dôležití…

Fotiť ľudí je lov, aby ste tam mali aj ich dušu. Banánového deduška alebo hrdosť čističa topánok… to sú hrozienka toho cestovného orechovníka.

Pokiaľ viem, aj jedlo a pitie je pre vás dôležité… kedy a kde vám naposledy tak mimoriadne zachutilo?

Bohužiaľ vždy. Ale napríklad včera som bol v japonskej reštaurácii Sushi Plus a mal som božské maki aj čerstvé sašimi. A od mojej manželky mi chutí všetko, vstúpil do nej duch jej mamičky.

Človek sa vraj nemá vracať tam, kde bol mladý a krásny… Vy ste sa vrátili… Kam? A čo to s vami „urobilo“?

V Chorvátsku som bol tridsať krát. Na Hvare po dva mesiace tri roky po sebe. Bol to môj druhý domov. A už nie je. Na vine bývajú obidvaja.

Hvar… svoj vzťah k Chorvátsku v knihe charakterizujete ako stav rozchodu po veľkej láske… Čo sa stalo?

Vojna zničila všetko, vzťahy, bezstarostnosť, hrdosť. Všetci, Chorváti, Srbi aj Bosniaci sa dopustili taký strašných vecí, že je o nich ťažké aj mlčať.

Boris Filan na Srí Lanke

Prečo ste nechceli na ísť na dovolenku do Grécka a prečo ste napokon išli?

Mne Grécko na pobreží nevyhovuje preto, prečo ho iní milujú. Všetky rozkoše sú priveľmi ľahko dosiahnuteľné. Milujem Atény a obdivujem Grékov. Teraz sa bohatí sviniari pokúšajú dostať ich na kolená. Ale to nedokáže nikto. Banky dávno skrachujú a Gréci budú stále žiariť.

Ozaj, aká bola masáž na Bali?

Takmer dokonalá, iba ten povinný suspenzor ma rezal vpredu aj vzadu.

Akú hlúposť, bláznovstvo ste vyviedli na svojich posledných cestách?

Stačí, že som sa nechal nahovoriť na plavbu jachtou po Jadrane. Alebo v hotelovom komplexe v Soma Bay som zaplatil veľa peňazí za vodnú procedúru, počas ktorej ma desaťkrát takmer utopili prudkými prúdmi morskej vody. Alebo keď som si kúpil zájazd do Kláštora sv. Kataríny a deväťdesiat percent času sme strávili v nákupnom centre s alabastrom a šperkmi.

O mori ste snívali odjakživa. A dávno už viete aj to, o čom sníva more. Text pesničky Janka Lehotského Veľký sen mora to dokazuje… Sny o mori sa vám splnili, aj ten o Červenom mori. Sever vás neláka?

Všade písali, že ľadovce sa už roztápajú, tak čo tam? Ale teraz, keď sa zistilo, že to bol ekologický podvod a ľadovce, naopak, pribúdajú, tak sa vyberiem do Grónska. Chcem podať ruku veľrybe.

Jeden môj kamarát hovorí: Zdá sa vám, že svet je gombička? No tak ho skúste prišiť… Gombičku si prišiť viete… a čo svet?

Načo, veď nám ho prišili už v kolíske. Páči sa mi, ako človek vojde do cestovky a chce, aby mu poradili kam by mal ísť. Postavia na pult glóbus a postupne idú prstom okolo sveta a… Afrika, teplo a nebezpečne. Ázia, vlhko a choroby. Amerika, koho to zaujíma? Austrália, ďaleko. V Európe som už všade bol. „Prosím vás, dáky iný glóbus nemáte?“

Kam zavediete čitateľov vo svojej ďalšej knihe?

Rusko, plavba po Volge, návšteva mesta Vasjuky pri oslave jubilea šachového turnaja, ktorý organizoval Ostap Bender. Knižka sa bude volať Vodka, duša, kaviár…

Mohlo oko vzniknúť náhodou? Nie, muselo sa vyvinúť z niečoho, čo sa oku iba podobalo. Načo by komu bolo polooko? Nuž, vidí polovičku zvieraťa, ktoré ho chce zožrať, tak ujde. Je na tom lepšie ako zviera, ktoré má iba štvrťoko alebo 49-percentné oko. To zožrané zviera už nikdy nebude mať mláďa, lebo je mŕtve. A na zemi je najdôležitejšie nebyť mŕtvy. Živému sa pritrafí veľa zaujímavých vecí…

Súťaž o knihu Ako išlo oko na vandrovku

Ďalšia kniha cestovateľských príbehov Borisa Filana z edície Svet gombička. Autor tento krát ponúka čitateľovi nevšedné zážitky z jeho cesty po Grécku, Maroku, Bali a Egypte. S jemu vlastným neopakovateľným štýlom opisuje zážitky, zaujímavosti, históriu a osudy ľudí v spomínaných krajinách. Čitateľ si môže prečítať zaujímavé autorove postrehy o neznámych kultúrach i neobyčajne podaných „obyčajných“ veciach odpozorovaných zo života. Popritom sú v knihe osobitné kapitoly venované jednej téme – moru. A dokonca sa môžeme dozvedieť aj to, prečo ho my Slováci nemáme…

Odpovedzte nám do stredy 13. júna 12.00 h na našu otázku: Koľkokrát bol Boris Filan v Chorvátsku, a spomínaná kniha môže byť vaša.

Súťaž je ukončená. Víťazom sa stal Ivan Pajtáš.