Kde-tu sa na sklenej tabuli vynímal odtlačok prstov. Každú prestávku niektorí žiaci trávili voľný čas nalepení na okne. Odtiaľ najčastejšie sledovali hyperaktívne veveričky pobehujúce na stromoch. Slnko teraz naťahovalo svoje lúče dovnútra triedy, akoby chcelo spojiť svoje ruky s tými, ktoré svietili odtlačené na oknách.
„Viem, že sa už tešíte na koniec vyučovania. Ani sa Vám nečudujem. Piatky sú aj pre mňa sviatky. Navyše vonku je tak nádherne. No ešte pár minút vydržte. Dnes si povieme niečo o hodnotách. Chcem, aby ste cez víkend mali nad čím uvažovať,“ naznačil im mladý učiteľ a slovo hodnoty napísal veľkými písmenami na tabuľu.
Rozhodol sa, že nahliadne do žiakov už hneď v úvode hodiny. Vybral si preto prvú pomôcku.
„Jožko, podaj mi dlaň,“ vyzval strapatého tučnejšieho chlapca v prvej lavici a ten tak vykonal.
„Pozrieš si, čo ti do nej vložím a opíšeš ostatným, čo vidíš.“
Chlapec prikývol. Sklonil zrak k dlani, začudoval sa a hneď odpovedal.
„Vidím malé semienko z jablka,“ vyhlásil Jožko.
„Dobre. Teraz mi skús povedať, čo všetko sa ti v mysli spája s týmto semienkom,“ navrhol mu.
„Hmm, tak ja neviem… že z neho bude strom a zo stromu fajné jablká?“ spýtavo odpovedal Jožko.
„Áno, máš pravdu. Skús teraz podať toto semienko komukoľvek z triedy.“
Chlapec vstal, porozmýšľal a vzápätí si to zamieril k najobletovanejšej dievčine na škole. S kyslým výrazom v tvári semienko prevzala.
„Pepa, opíš svoje pocity ty,“ oslovil ju usmievavý učiteľ.
„Nó, je to také obyčajné semienko. Je mi nechutné ho viac držať, lebo ho držal Jožo a ten má vždy od niečoho zamastené ruky,“ odvrkla vyfintená blondínka a semienko položila na lavicu.
„V poriadku. Dám ti teda druhý predmet, ktorý som si pripravil,“ učiteľ zalovil vo vrecku a vytiahol z neho zelený papier s hodnotou sto euro. Mladá slečna okamžite spozornela a dlaň jej vyletela ako sup po svojej koristi.
„Skús mi teraz opísať, čo sa ti spája s týmto predmetom. Akú hodnotu v ňom vidíš v porovnaní s tým semienkom,“ nasmeroval ju.
Dievčina s prefarbenými zlatistými vlasmi nahodila široký úsmev. Oči jej zažiarili a takmer sa v nich zjavila kalkulačka.
„Toto je už iná reč. Vidím vzácnu vec, s ktorou sa dá všeličo. Kebyže je už moja, mohla by som si kúpiť novú kabelku a minisukňu, išla by som do kaderníctva, potom s kamoškami na pizzu, objednala by som si novú kozmetiku a ešte by mi ostalo aj na víkendovú diskotéku. Za takýto peniaz kúpite aj za vrece tých sprostých semienok,“ zakončila Pepa.
„Dobre, Pepa. To bol tvoj pohľad. Človek často cez slová poodkryje svoje vnútro. Slová sa stávajú plátnom, do ktorého vmaľujeme odraz svojho srdca. Skúsme teraz ďalšieho z vás.“
Učiteľ chvíľu blúdil po tvárach prítomných. Niektorí z nich mali oči nalepené na bankovke, ktorú držal v ruke. Napokon sa vybral k poslednej lavici.
„Terka, skús svoje pocity opísať ty, prosím,“ vyzval ju a do jednej dlane jej vložil semienko, do druhej zelený peniaz.
Vedel, že toto dievča ho nesklame. Skromná, pokorná a múdra Tereza bola najšikovnejšou z triedy.
„Za tento peniaz sa dá nakúpiť mnoho jedla, ale práve vďaka peniazom ľudia prestávajú byť ľudskými,“ zhodnotila Terka prvý predmet a odložila ho bokom na lavicu ako niečo infikované.
Dlaň, v ktorej jej ostalo drobné semienko, podoprela druhou dlaňou a chvíľu rozmýšľala. Zdalo sa, že v rukách drží poklad sveta, taká bola nadšená a sústredená. Žiaci v triede zvedavo stíchli a pozorovali ju. Potom sa nadýchla a prehovorila.
„Vidím najkrajšiu vec, aká sa mi dnes dostala do rúk. Síce som cez prestávku z okna zahliadla vydarené veveričky, ale tie boli ďaleko. Tento poklad môžem držať a pozorovať. Skrýva sa v ňom celá božská veľkoleposť prírody. Veď čo už je len vzácnejšie a obdivuhodnejšie ako toto malé semienko? Predstavuje život a podobá sa tomu ľudskému. Vyrastie predsa v obrovský strom, ktorý môže splodiť chutné ovocie. A na tom ovocí si pochutia ľudia či zvieratá. V tomto semienku je ukrytá príroda. Nič, čo vytvoril človek, nie je vzácnejšie ako takýto dar prírody. Ďakujem zaň Bohu, pán učiteľ,“ zakončila a usmiala sa na spokojného učiteľa.
