BLOG | 18.5.2015

Filip Roháček: Vzostupy a pády futbalu banskobystrického

Je smutné, že päťdesiate výročie futbalovej Dukly oslavuje banskobystrický klub pádom až na absolútne dno. Nie že by tým bol len samotný zostup do druhej ligy. Pádom je skôr hmlistá vízia budúcnosti spojená s veľkými dlhmi.

Futbalový klub Dukla som začal výraznejšie vnímať niekedy v roku 1998, pri poslednom veľkom úspechu ešte armádneho klubu, keď si bystrickí futbalisti v pohári UEFA zahrali proti Ajaxu Amsterdam. Hneď potom prišiel pád do druhej ligy, neskôr transformácia na komerčnú spoločnosť, príchod nového majiteľa…

Stadion SNP, StiavnickyPamätám si to doteraz. Bol začiatok roku 2003. Otec domov priniesol od známeho permanentky na futbal. Už aj počas predošlej jesene sme raz či dvakrát spolu na futbal zašli, takže permanentky potešili. Nakoniec sme ich nepotrebovali. Klub krátko na to na celú jar zrušil vstupné. Bolo totiž jasné, že za návratom medzi elitu je dobre našliapnuté.

Tak či onak, chodili sme. Je to zvláštne vysvetľovať tým, ktorí to nikdy nezažili či nemajú vzťah ku športu. Sám som bol skôr športový antitalent, a jasné, ani ten futbal ako hra samotná neprináša vždy zrovna najatraktívnejšie momenty. A je jedno, na akú ligu akurát pozeráte.

Ale ten pocit, keď sa už z okolitých uličiek zbiehate v húfoch s červeno-bielymi šálmi na krku, keď skupinka prichádzajúca z opačnej strany v dobrej nálade skanduje meno najlepšieho hráča klubu, keď si vystojíte radu na lístok a ujde sa vám predposledný bulletin… Keď prídete na svoje pravidelné miesto na tribúne a okolo vás už sedia známi i neznámi, ale zápas čo zápas tí istí. Diškurujete naokolo medzi sebou o futbale, politike, počasí. A samozrejme, hodnotíte rozhodnutia rozhodcov, trénerov. Keď sa zapojíte do prekrikovačiek, keď sa v mexickej vlne radujete z toho, že váš klub nadelil súperovi už šiesty gól… (aj také bolo!)

V tej priateľskej atmosfére čoraz viac napĺňajúceho sa štadióna sa azda ani nedalo nepostúpiť. Prišla nádherná prvá sezóna, so zaplnenými tribúnami, zakončená druhým miestom pri rovnosti bodov s prvou Žilinou. No a najmä následnou koncovkou až v pohári EUFA s Benficou Lisabon. Zostavu som vedel naspamäť, o futbale sme hovorili doma, v škole. Futbalové dresy Dukly si doniesli niektorí do školy v deň zápasu! Áno aj také bolo v Banskej Bystrici dvanásť rokov dozadu, nielen dresy hokejovej reprezentácie išli na dračku…

stiavnickyNechcem v tomto blogu hovoriť o konkrétnych menách hráčov, no pravda je, že mix navrátených odchovancov a naozaj kvalitných hráčov vybavených nielen talentom, ale aj ľudským prístupom, aký sa v tom období stretol v kabíne Dukly, sa už od vtedy nezopakoval.

Aj to, viaceré nie najlepšie manažérske rozhodnutia, aj v športe ekonomicky divoké roky a mnoho ďalších faktorov, sa však pričinili o postupný pád. Krátkodobý reštart prišiel pred vyše šiestimi rokmi, keď vznikla sprvoti sľubne vyzerajúca spolupráca Dukly s Podbrezovou a Dubnicou. Pod Urpín prišiel zaujímavý hráčsky aj trénerský potenciál a vyvrcholením boli bronzové medaily v lige v roku 2010. Projekt spolupráce sa však postupne rozpadol. Navyše v čase najhlbšej ekonomickej krízy. A to sa začalo odrážať v bežnom živote klubu.

To už som mal možnosť z pozície fanúšika prejsť na druhú stranu a pôsobiť v klube ako hlásateľ na zápasoch prvého tímu, pomáhať s klubovým PR. Pri klube som zažil aj veľmi pekné obdobia, aj takmer celé obdobie akejsi pomalej smrti, ktoré viditeľne naštrbilo vzťahy a celé genius loci Štiavničiek.

Majiteľovi klubu, dnes prezidentovi futbalového zväzu a inak podnikateľovi Jánovi Kováčikovi síce patrí vďaka za spomenuté úspechy posledných rokov, no určite mu možno mať i za zlé to, kam situtácia v klube dospela. Pramení to najmä z faktu, že sa mu nepodarilo naplniť cieľ, ktorý si verejne sám od začiatku kládol. Nájsť pre bystrický futbal ďalších veľkých sponzorov a partnerov na dlhšie obdobie. Aj keď pokusy boli.

BBO_1974My fanúšikovia musíme byť realisti. Prečo by si nejaké provinčné mesto mali všimnúť šejkovia, alebo len bohatí bratislavskí podnikatelia, urobiť z nášho malého futbalového tímu veľkoklub. Pravda je, že náš región je stále, bez okolkov povedané, hladovou dolinou. Nemáme tu veľa väčších podnikov schopných podporovať šport. Navyše, keď by sme ho chceli mať vo všetkých odvetviach na najvyššej úrovni.

Banská Bystrica bola, je a myslím, že ešte aj dlho bude pre športového fanúšika v rámci Slovenska výnimočným miestom. Historické okolnosti a z toho vyplývajúca snaha množstva ľudí, ktorí často neboli tunajšími rodákmi ale práve kvôli športu sa pre nich Bystrica stala druhým domovom, priniesli spolu unikátny záber vrcholových športov pre jedno tak malé mesto.

No možno to naše srdcia športových fanúšikov rozmaznalo. Pramení to celkovo z nátury Slovákov, špecifickej nátury Bystričanov a možno práve z toho športového ducha v našej krvi. Jasné, buďme hrdí na svoje mesto, na našich športovcov, ale buďme predsa i skromní a uvedomelí si nášho postavenia.

Či futbalová Dukla prežije alebo nie, zo spomienok sa žiť nedá a kompetentní sa musia čím skôr pokúsiť zadefinovať jej ďalšie postavenie. Pretože tí šesťroční chlapci v prípravke potrebujú mať ku komu vzhliadať. Je fajn, keď majú za vzory Ronalda či Messiho, no v mojom detstve sme sa ešte pri futbale v škole prezývali aj menami Zajac či Jakubko. Keď sa raz v Bystrici opäť dočkáme chvíle, že deti budú takto skloňovať mená hráčov nášho klubu, budeme vedieť, že je opäť všetko v poriadku.

Filip Roháček Autor blogu:
Mám svoje zásady i svoj názor. Práve pre ne som zakladal portál BBonline.sk, pre ne som sa v roku 2012 postavil na tribúny protestov Gorila, práve pre ne som externým spolupracovníkom poslankyne Viery Dubačovej v NRSR. Avšak rovnako pre ne som kedysi odišiel z politicky riadeného média, z vysokej školy i z postu hovorcu primátora. Narodil som sa v zasneženom februári 1990 a nevedno prečo, zimu rád nemám. Vidieť ste ma mohli pri moderovaní rôznych podujatí, počuť z rozhlasových vĺn a svojho času aj ako hlásateľa futbalovej Dukly na Štiavničkách. Aktuálne môj život patrí trom mestám. Prahe, kde pracujem pre PR oddelenie TV Prima, Bratislave, kde prichádzam o posledné ilúzie o politike a Banskej Bystrici, kam sa vždy rád vraciam, aj keď najmä za povinnosťami.