Viem, idem na tenký ľad a je mi to jedno…Spomienka živá, akoby to bolo dnes. Pred 30 rokmi sme dovolenkovali v talianskom Bibione. Čerstvé jablká a v lete vo výklade, to bol prvý šok. Nanuk na pláži za 50 korún, to bol jeden z ďalších. Nasledovali ďalšie, pretože zoznamovanie s novým, nevyskúšaným svetom len začínal. Únavný výlet do Benátok a strapec šmejdov hneď pri aute, keď sme zaparkovali. Pamätáte, ponúkali prázdne krabice od kamier VHS a mnoho iných lákadiel. To, že krabice sú prázdne ste zistili až niekedy neskôr, pretože pozrieť pri predaji bolo nemožné.
Predajca sa okamžite vyparil a odporúčal nám to isté, pretože polícia…Kto nezažil, neuverí, ale tak to bolo. Nuž a výmeny peňazí, tak tu mnohí Slováci zaplakali, ale to patrilo k tej dobe, nedalo sa nič robiť. Svet nás lákal, boli sme neuveriteľne hladní a nedočkaví. Chceli sme čím skôr patriť tam, kde sa žilo lepšie. Užili sme si dovolenku, striedali sme apartmán s ďalšími krajanmi. Nevedeli sme nič o tom, čím žije Slovensko, nebol internet, nemali sme televíziu….jednoducho informačná prázdnota. Keď sme odchádzali, nič nenasvedčovalo tomu, že k niečomu sa chýli. Prvé správy boli ako zo stredoveku. Na Slovensku bola vyhlásená akási zvrchovanosť, po Slovensku pália vatry, spievajú, tancujú, odvážnejší tie vatry aj preskakujú…Jasné, že sme sa pýtali, aj prinesené noviny sme prelistovali. Doplnené informácie nám nepomohli a keď tak premýšľam, nerozumiem tomu dodnes. Tenký ľad sa láme a mnohí, čo vtedy pili kofolu a chodili do škôlky mi nadávajú, čo som to za Slováka, že mi nie je hanba….
