(foto vľavo: Ivan Golembiovský)
Krov bolo to prvé, čo mi upútalo pozornosť, keď som vošiel dovnútra. Veď to je úplný Medený hámor! SESC Pompeia je bývalý areál fabriky na plechové sudy a nádrže nachádzajúci sa v širšom centre São Paula. Pochádza z 30. rokov a jeho rekonštrukcia na verejné účely sa začala už v druhej polovici 70. rokov. Bolo nedeľné ráno a do areálu prichádzali skupinky ľudí. Prvá budova hneď pri vstupe už bola skoro z tretiny plná. Knižnica, čitáreň a detský kútik – či skôr detské ihrisko. Všetko pod jednou strechou. A vadilo to niekomu? Nie. Deti sa zabávali a rodičia i starí rodičia si čítali hneď oproti, a keby niekto potreboval, boli k dispozícii slúchadlá. Mobiliár z dreva a na prvý pohľad značne nepohodlný. Architektka Lina Bo Bardi veľa upozorňuje na “prítomnosť tela” a aj takýmto spôsobom chcela odkázať na bývalých robotníkov a ich pracovné podmienky v továrni. Napriek tomu si už nebolo pomaly kam sadnúť. A čo tá vyznačená špirála na zemi? Tá slúži orientačne pre rady, ktoré sa tu tvoria, keď ľudia prídu na obed do jedálne, ktorá sa nachádza v protiľahlej budove. V ďalšej budove sa nachádza kultúrny priestor a v ďalšej galéria spolu s dielňami pre verejnosť, kde sa pravidelne organizujú workshopy s rôznymi technikami a materiálmi na rôzne témy. Nikto by zrejme neveril, že prázdna drevená plocha na konci areálu je vraj v lete plná a slúži ako “pláž na opaľovanie”, nakoľko (na rozdiel od Rio de Janeira) São Paulo nemá taký jednoduchý prístup k oceánu. A tá posledná výšková celobetónová budova, ktorá má každé okno odlišné? Každé poschodie iné ihrisko a na prízemí plaváreň…
Po komentovanej prehliadke opúšťam areál a čoraz viac myslím na bystrický Medený hámor, kde už vidím oveľa viac paralel, ako len v drevenom krove. Akokoľvek neobstojne dnes môže pôsobiť areál Medeného hámra, som absolútne presvedčený, že môže ožiť podobne ako SESC Pompeia, a to už aj po menších zásahoch než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Navyše máme k dispozícii desaťročia skúseností podobných projektov nielen v Brazílii, ale aj v Európe a dokonca aj na Slovensku, od ktorých sa môžeme učiť, inšpirovať a odraziť. Koniec koncov, aj bystrický amfiteáter bol ešte v roku 2013 pre mnohých iba schátraný priestor a zastaraný koncept, ktorý už dnes navštevujú tisícky divákov a diváčok ročne. Som absolútne presvedčený, že keď sa v takomto areáli s históriou, príbehom a potenciálom vytvoria vhodné podmienky, ľudia si k nemu cestu nájdu a miesto si veľmi rýchlo obľúbia.
(foto vľavo: Ivan Golembiovský)
Potenciál Medeného hámra však tkvie ešte kdesi inde, kdesi hlbšie.
Medený hámor je poslednou priamou technickou pamiatkou po banskej histórii nášho mesta. Naša Bystrica nie je Považská ani Hronská, ale “Banská”. V Medenom hámri sa okrem iného finalizovala produkcia medi, ktorá sa ťažila v neďalekej Španej Doline či Starých Horách, a ktorá sa vyvážala doslova do celého sveta. Medený hámor je druhá najstaršia veľkovýroba na Slovensku, ktorá fungovala nepretržite 500 rokov a v určitom období tvorila ževraj až 40% svetovej produkcie medi. Hovorí sa, že Medený hámor bol jedným z prvých miest, kde sa zaviedol 8-hodinový pracovný čas. Vieme si vôbec predstaviť ten význam? Zamýšľame sa niekedy nad tým, vďaka čomu má Banská Bystrica svoje historické centrum a námestie, na ktoré tak radi chodíme? Vieme vôbec pochopiť, čo znamenal Medený hámor pre naše mesto a pre ľudí v ňom? Koľko generácií našich predkov ovplyvnil?
Toto je potenciál, ktorý by nám nezávidelo len São Paulo, ktoré v čase najväčších úspechov Medeného hámra ešte nebolo ani zamýšľané. Toto je potenciál, ktorý sa netýka len častokrát neuchopiteľnej zodpovednosti voči našim predkom, ale ktorý sa týka nás a našej identity. Toto je príbeh, ktorý je potrebný artikulovať a priblížiť nám a našim deťom. Toto je hrdosť a pozitívny vzťah k nášmu mestu, ktorý sa sám ponúka. Toto je príležitosť znovu oživiť v Banskej Bystrici jednu kľúčovú dominantu a pritiahnuť ľudí z celého Slovenska aj sveta, naštartovať cestovný ruch a zdržať ľudí, ktorí prechádzajú Bystricou, aj na niekoľko dní. Toto je šanca naplniť bystrické penzióny, hotely a reštaurácie. Veď Medený hámor sa nachádza v pešej dostupnosti od centra mesta a v priamom susedstve od novovznikajúcej časti mesta na území bývalej Slovenky. Toto je potenciál, ktorý sa nevznáša „len“ v rovine kultúrno-duchovnej, ale môže nášmu mestu pomôcť aj spoločensky a ekonomicky. Som o tom presvedčený.
(foto vľavo: Ivan Golembiovský)
Ako na to? Nie jednoducho, ale určite ani nereálne.
Myslím si to aj po ročnej snahe o pochopenie pozadia a kontextu tohto miesta. Stretol som pána historika a poslanca Vladimíra Sklenku, ktorý záchrane Medeného hámra venoval už obrovské množstvo času i energie, stretol som pani docentku Kráľovú, ktorá vie o Medenom hámri neuveriteľne veľa a na každý zdanlivý problém navrhne hneď 5 riešení, stretol som mnoho nadšených ľudí cez pracovnú skupinu pre Medený hámor, s ktorou sme iniciovali viacero stretnutí, stretol som pána doktora Sitára, ktorý spolu s ďalšími založili a udržujú jedinečné banské múzeum v Španej Doline, stretol som architektku Natáliu Michalovú a o.z. Čierne diery, s ktorými sa nám podarilo v júni vydať prvú Mapu technických pamiatok Banskej Bystrice a stretol som mnoho ďalších nadšencov, ktorých si veľmi vážim a ktorým sa ospravedlňujem, že ich tu všetkých nemenujem. Potrebná je spolupráca nás nadšencov a odborníkov spolu s úradmi i politickou reprezentáciou. Či riešiť financovanie pomocou investorov, dotácií, grantových schém, to sú všetko alternatívy. Kľúčová je teraz vôľa, nadšenie, spolupráca a zapojanie verejnosti. Som presvedčený, že areál Medeného hámra by malo odkúpiť mesto, čím skôr by sa mal zabezpečiť havarijný stav a potom aj architektonické a archeologické výskumy. Následne, ako to už v ideálnom prípade býva, mala by sa uskutočniť súťaž na najlepšie riešenie areálu a postupná, citlivá a zmysluplná rekonštrukcia pod vedením kompetentnej skupiny ľudí, s relevantnými právomocami rozhodovať o celom procese. Som presvedčený, že v prípade dobrého plánovania sa takáto investícia vráti všetkým.
Predstavujem si teda:
Je nedeľa doobeda a vchádzam do Medeného hámra. Práve prichádzajú autobusy nemeckých i japonských turistov. Pri informačnom centre v bývalej budove laboratórií už čakajú stredoškolské deti na exkurziu. To ponúka mapy, brožúrky, aplikácie, tipy a dôvody, prečo navštíviť aj napr. Španiu Dolinu, Kremnicu, Banskú Štiavnicu, alebo prečo sa vybrať na Barborskú cestu. V najstaršej budove hiartov sa nachádza interaktívna expozícia v slovenskom, nemeckom, maďarskom i anglickom jazyku, ktorá predstavuje jednak históriu ťažby medi, ale aj medenú históriu mesta v kontexte regiónu a sveta, kde si môžu návštevníci sami vyskúšať časť výrobného procesu medi a odniesť si so sebou vyrobený suvenír. V bývalej budove dielní je reštaurácia, kaviareň, čitáreň, knižnica aj digitalizovaný archív a priestor pre výskumnú činnosť. V bývalej budove elektrolýzy sa práve chystá nejaká konferencia a vonku v areáli je možné obzrieť si exteriérovú expozíciu banských strojov alebo čiastočne sprevádzkovaný pôvodný vodný náhon za budovou dielní. Toto už nie je São Paulo, toto je Banská Bystrica.
(nižšie vizualizácia diplomovej práce Natálie Michalovej)
