Je známy fakt, že Slovensko má, nielen v rámci EÚ, ale aj OECD, jeden z najnižších podielov verejných zdrojov na financovanie územných samospráv. Samosprávy na Slovensku sú výrazne poddimenzované a ich združenia nie sú schopné presadiť vyššie podielové zdroje. Skôr naopak, štát ich čoraz viac zaťažuje rôznymi úlohami, bez finančnej kompenzácie. Ako sa tento nedostatok zdrojov prejavuje na rozvoji našich miest – teda konkrétne v Banskej Bystrici?
Nemáme peniaze na dobudovanie dopravného systému. Urbanistický rozvoj mesta je založený na územnom pláne, ktorý je postavený na automobilovej doprave. Mesto prijalo takýto rozvoj mesta, ale absolútne nemá zdroje na dobudovania základnej komunikačnej siete v požadovaných parametroch nárastu prepravnej záťaže. Obyvatelia novovybudovaných územných celkov v okrajových zónach – Suchý vrch, Slnečné stráne, Graniar… sú odkázaní len na osobnú automobilovú dopravu, lebo tie prístupové komunikácie nemajú ani parametre pre zavedenie MHD. Tým sa mesto neúmerne zaťažuje osobnými autami a MHD pritom prevážajú vzduch.
Nemáme peniaze na opravy a rekonštrukcie cestnej infraštruktúry. Samospráva nielen že nemá financie na dobudovanie dopravnej siete, ale nemá dostatok zdrojov ani na opravy a rekonštrukcie jestvujúcich ciest, mostov a chodníkov. Ich stav je zúfalý…a často krát už i havarijný. Dlhodobo zanedbané investície do dopravnej infraštruktúry samospráva len s námahou postupne zvláda a často krát je odkázaná hlavne na vonkajšie zdroje.
Nemáme peniaze na územné plány zón. Mesto absolútne abdikovalo na svoje základné kompetencie a úplne rezignovalo na spracovávanie územných plánov zón, vymedzených územným plánom mesta -lebo šetrí peniaze? Necháva spracovávanie územných plánov zón a zastavovacích štúdií na developerov a potom im to prípadne schvaľuje ako zmeny a doplnky územného plánu. Developeri skupujú voľné, nezastavané pozemky a často krát v rozpore z územným plánom mesta tam riešia výhradne bytovú výstavbu, ktorá je rýchlo návratná. Mesto sa týmto spôsobom riadenia rozvoja vzdalo možností získania atraktívnej investície, lebo všetky rezervné plochy developeri zastavali bytovými a rodinnými domami – Belveder, Pršianska terasa, Kačica… a najnovšie už i ZAaRES. Potom sa nečudujeme, že obyvatelia mesto opúšťajú, lebo tu nie je žiadna zaujímavá investícia, ktorá by prilákala nových ľudí a návštevníkov a vytvorila nové pracovné miesta (teda okrem obchodov).
Nemáme peniaze na záchranu pamiatok. Pamiatky chátrajú, sú v priam v dezolátnom stave a pritom by mohli byť atraktívnou príťažlivosťou pre rozvoj mesta. Najkrikľavejší je stav Medeného hámra, ale ani ostatné významné pamiatky – Kaštieľ Radvanských, fortifikačný systém mesta, či Park Radvanských, alebo Mestský park sú v žalostnom stave. Jediným svetlým zjavom je pamätník obetiam prvej svetovej vojny.
Nemáme peniaze na kultúrne a sociálne projekty, na výstavbu nájomných bytov, na parkovacie domy, na opatrenia voči zmene klímy… atď, atď.
Dopadom je únik obyvateľov… a s tým spojený aj odliv verejných zdrojov a teda čoraz menej financií na rozvojové projekty, ale aj prevádzku a údržbu mesta. Úplne je zanedbaná hlavne oblasť prilákania investorov. Bez ekonomického rozvoja mesta, nemáme šancu zvýšiť zdroje mesta a oživiť jeho rozvoj.
Ten zlý stav finančných zdrojov nie je teda len dôsledok nízkeho podielu financovania samospráv, ale v značnej miere aj výsledkom nekvalitného manažmentu rozvoja mesta. V novom Pograme mesta máme rámec ako je to možné zmeniť
