Keď 28-ročný Emil Belluš, mladý architekt zo Slovenskej Ľupče, vyhral v roku 1926 architektonickú súťaž na výstavbu nového kultúrneho stánku v Banskej Bystrici, málokto tušil, že vytvára nielen modernú dominantu mesta, ale aj trvalý symbol novej republiky, sebavedomia a kultúrneho rozvoja. Národný dom vznikol ako reakcia na požiar mestského divadla, ktoré sa nachádzalo vo dvore historickej Radnice mesta ako ambiciózna vízia – nielen architektonická, ale aj spoločenská. Dnes, po takmer sto rokoch od položenia základného kameňa (19.6.1927), je situácia iná. Stavba iba spomína na svoju zašlú slávu, život sa z nej vytratil a namiesto toho, aby bol Národný dom miestom stretnutí a života, stal sa predmetom právnych sporov, trestných oznámení a najmä symbolom zlyhania verejnej správy.
Architektúra, ktorá predbehla dobu
Bellušov návrh vznikol v čase, keď slovenské mestá ešte len hľadali svoju modernú identitu. Národný dom bol jeho prvým veľkým dielom – a hneď sa stal manifestom novej architektúry. Stavba, ktorá sa otvorila v roku 1929, nesie znaky funkcionalizmu, dôslednú logiku dispozície, dôraz na detail, svetlo a priestor.
Ako spomína významný bystrický architekt Jozef Frtús, člen spoločnosti Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol posledným študentom Emila Belluša a dlhé roky sa venoval výskumu jeho diela:
„Pri pohľade na architektúru tejto stavby si musíme uvedomiť historický kontext s dobou v ktorej vznikla. V našom prípade je to veľmi jednoduché a priam učebnicové. Stačí pozrieť sa na dve výrazné budovy v jej priamom okolí. Boli postavené v takmer rovnakom čase a aké sú odlišné. Národná banka pripomína klasickú taliansku palácovú architektúru, YMCA s jej eklektickou architektúrou napodobňuje a preberá rôzne historické slohy hmotovým členením a plastickým zdobením jej fasád. Belluš vytvoril budovu s inými – novými kompozičnými i tvaroslovnými princípmi.“
A vďaka tejto stavbe, bola tak dotvorená novovznikajúca Národná ulica – dnes jedna z najhodnotnejších urbanistických zón v meste, ktorá sa mohla realizovať aj vďaka búraniu budovy Kammerhoffu a následnej výstavby nového sídla Lesného riaditeľstva na námestí. Ako uvádza Jozef Frtús, Belluš mal „prsty“ aj v ukončení samotnej ulice a to konkrétne v tom ako vyzeral most cez Hron.
„Ešte ako vysokoškolák vyprojektoval oblúkový most cez Hron na konci Národnej ulice (1924), ktorý si pamätajú starší Bystričania. Ten však ustupujúci partizáni počas vojny vyhodili do vzduchu. Jeho pôvodný vzhľad zostal iba na starých fotografiách.“
Frtús pripomína aj iné Bellušove zásahy v meste – napríklad budovu dnešnej Slovenskej sporiteľne, či regulačný plán centra z roku 1940, ktorý určil vývoj Bystrice na ďalšie obdobie.
Od moderny k …?
Žiaľ, za posledné roky sa z tohto symbolu stal príklad pasivity, ktorú zachraňuje len činnosť Štátnej opery. V roku 2007 mesto odovzdalo budovu do prenájmu súkromnej spoločnosti, s cieľom obnovy a prevádzky hotela. Tento plán sa však nikdy úplne nenaplnil – a v marci 2025 bola hotelová časť zatvorená.
Dnes, keď už padlo aj trestné oznámenie a začína sa právny spor, ohlasuje mesto zámer prevziať budovu späť do správy. Znie to dobre – ale čo bude ďalej?
- Kto ju obnoví a z akých zdrojov?
- Má mesto pripravený projekt, odborný tím, finančné krytie?
- A má vôbec jasnú predstavu, čo s ňou chce?
A tak sme sa aj s kolegami Ivana Figuli, Diana Javorčíková, David Kapusta, Hana Kasová, Pavol Katreniak, Milan Lichý, Ľuboš Vrbický, Tomáš Sobota a inými, pýtali, prečo sa reaktívne riešenia – teda riešenia až po vypuknutí krízy – v Bystrici stávajú normou, namiesto systematickej a včasnej správy mestského majetku a kontroly plnenia uzavretých zmlúv, o čom sme informovali aj na našich profiloch a sociálnych sieťach. Aj primátor priznal, že mesto dobehlo zlé rozhodnutie z minulosti. Len treba dodať, že za tým rozhodnutím v roku 2007 stáli aj ľudia, na ktorých sa dnes sám spolieha.
Čo teraz? Zastať, pomenovať, konať
Ak má mať Národný dom budúcnosť, musí to byť budúcnosť postavená na vízii. Nielen na technických opatreniach. Nestačí udržiavať fasádu a zaplatiť účty za kúrenie. Treba určiť, akú funkciu bude budova plniť – a ako ju vieme zmysluplne a udržateľne naplniť.
Zároveň by malo mesto otvoriť verejnú diskusiu: s odborníkmi, architektmi, pamiatkarmi, občanmi. Nestačí „spravovať“ kultúrne dedičstvo. Treba ho žiť, napĺňať obsahom, prepojiť s kultúrnou infraštruktúrou a rozvojom centra. A treba si priznať, že mestská samospráva potrebuje strategický plán pre svoje kultúrne budovy.
Výročie ako záväzok
Dnes by sme mali stáť pred Národným domom s otázkou: Čo by na to povedal Belluš? Možno by nás nekarhal, ale určite by sa čudoval, ako málo vážne berieme dedičstvo, ktoré nám zanechal.
Belluš veril v silu architektúry, ktorá slúži spoločnosti. My by sme mali veriť v spoločnosť, ktorá si vie vážiť architektúru, odkaz predkov a doby.
zdroj: bbsoo.sk, archinfo.sk, register-architektury.sk, Jozef Frtús
