Som typické mestské dieťa, ktoré vyrastalo na Fortničke. Žiadnych starých rodičov som už nezažil a už vôbec nie prázdniny niekde na dedine. Možno pár zdvorilostných návštev do Medzibrodu, kde bývali moji krstní rodičia, ale to bolo všetko. Údel preto jasný. Rozpálené dvory bez detí. Cez prázdniny tu bolo pusto, všetci takmer do nohy na prázdninách niekde na vidieku. Akú som mal radosť, keď sa niekto vrátil domov a bolo konečne s kým tráviť prázdniny. Kľúč na krku a prázdninové túlačky v Leninovom parku, kde sme často unikali pozornému strážcovi, ktorý nás neraz naháňal hrubou bakuľou. Aj tak sme liezli po stromoch. Obľúbenými boli tuje, ktoré dnes už zavadzali a boli nedávno odstránené. Nasledovali Štiavničky (inak nikdy sme im tak nehovorili), záhrady pri parku a v okolí amfiteátra, výpravy na Urpín, kde sme chodili zbierať lesné jahody, mali svoj bunker a kde som okúsil prvú cigaretu. Bola kórejská. Keď chýbala otcovi v škatuľke, pozval nás všetkých „fajčiarov“ pekne k nám a všetkých nás ponúkol. Nech sa páči, zapáľte si, takto nás privítal. To bolo horšie, akoby sme dostali zaucho. Lozili sme po dvoroch starého mesta, plťkovali v bývalom bazéne tam, kde dnes stojí murgaška…boli to krásne letné dni.
Až som sa presťahoval ako 10 ročný na Fončordu. S plačom som opúšťal kamarátov, prostredie ktoré som dokonale poznal niekde, kde som nikdy nebol. Fončorda? O tom sa vôbec nehovorilo, to bolo pre nás pár viditeľných domov, ktoré vyrástli nad futbalovým štadiónom. Nikdy nás ani len nenapadlo, čo môže byť za nimi. Keď som tam poprvé s rodičmi zavítal, plač sa zopakoval, smútok sa stupňoval. Hľadať nových kamarátov sa mi zdalo ako nerealizovateľný cieľ. Stálo tu pár domov, práve asfaltovali cestu, ktorá dnes konči pri objekte polície. Vyhnanisko, cieľ ľudí, ktorých súdruhovia vysťahovali z rozpadávajúcich sa bytov z centra mesta. V lete prach, v zime blato. Najbližší autobus na Novom Kaliští a obchod pri dnešnom Úsvite.
Fončorda bol taký učupený, dnes by sme povedali, satelit. Stálo tu pár panelákov, výstavba pokračovala na Mládežníckej ulici. Tam, kde dnes stoja bytové domy na Moskovskej, Tulskej, Orenburskej, Internátnej, Novej (vtedy Leninovej) boli polia a gazdovské dvory. Do horičky, tak sme volali pár stromov, ktorých torzo stojí ešte stále na Tulskej ulici, sme chodili, akoby úplne do iného sveta. Pamätám, že sme tam raz aj prespali.
Až sa to stalo…tam, kde dnes na Mládežníckej ulici stojí psychologická poradňa, garáže a Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy bola obrovská kopa sena. 
Nik sa k nej nehlásil, tak patrila nám, teda deťom. To bolo zábavy a radosti. Tam to žilo…dokonca tam za mnou chodili kamaráti z Fortničky. A nielen tam…objavil sa nový, čerstvo objavený fenomén, Malachovské skalky. Tam nám naplno fungovala detská fantázia. Scenérie filmov a náčelník Apačov Winnetou sa presunul práve sem. Rezali sme si nožom zápästia a usilovali sme potvrdiť bratstvo. Aký len som bol hrdý, že chalani prišli a ako sa im páčilo.
Trvalo 10 až 15 rokov, čo začali úpravy okolia panelákov. Všetky haraburdy, zeminou pozakrývané panely, stvrdnutý cement, pokazené miešačky, polámané lopaty a krompáče, rozpadnuté tehly, kadejaké zbytky armatúr a potrubí…to všetko, teda takmer všetko prekryli buldozéry zeminou. Aj dnes viem ukázať, kde zahrabali betónové panely. Neskôr tam strčili malú brezu, ktorá sa roky trápila. V našej lokalite to skutočne vyzeralo, ako na priloženom obrázku. Keď prichádzala návšteva, tak mali na nohách igelitové vrecúška, aby neboli po členky od blata.
(Obrázok je ilustračný, ale takto to naozaj vyzeralo) Bordel len zmenil polohu, našťastie ho nebolo už vidieť. Nastúpili brigády, nadšenci, noví obyvatelia betónových škatúľ, ktoré nazývali vtedajší mocipáni moderným bývaním. Hrable, lopaty, fúriky a zrazu všetko vyzeralo inak. Trvalo to roky rokúce, keď sa naša časť Fončordy podobala na urbanizovanú časť mesta. Potok Udurná dostal reguláciu, bolo postavených 6 mostov a postupne pribúdali detské ihriská. Takmer pred každým domom bolo vybudované kruhové pieskovisko, hojdačka a preliezky.
Tu, v tomto okamihu chcem skončiť. Spomienky zostávajú, realita tiež. Myslím, že sa k miestu, kde som prežil 60 rokov vrátim, pretože to je potrebné.
Pekné leto, priatelia.
