Quantcast

Bolo to obdobie, kedy sme na Slovensku hľadali spôsob, ako čo najrýchlejšie prebrať skúsenosti krajín, ktoré už boli súčasťou EÚ, ktoré mali za sebou aj tvorbu rozvojových programov, ktoré boli podmienkou na čerpanie financií spoločenstva. Samozrejme, boli sme v začiatkoch, tak sme mali chuť a odhodlanie sa čo najviac poučiť. Keď prišla na jar v roku 2000  pozvánka na pracovnú cestu do Severného Írska, veľmi sme sa potešili. Túto krajinu sme u nás na Slovensku vnímali ako politicky nestabilnú, plnú pre nás neznámych pomerov, popravde mali sme rešpekt a mierne obavy. V Belfaste nás privítal útulný hotel a začala séria stretnutí nielen v samotnom meste, ale aj na vidieku. Prednášky striedali prednášky, menili sa ľudia a inštitúcie, bolo to náročné. Nová problematika, ktorú sme dovtedy na Slovensku nepoznali vytvárala kopec otázok a vyvolávala pochybnosti.

Vedeli sme a to sme si uvedomovali každý deň, že krajina bola roky skúšaná. Nepokoje, ktoré začali v ´60 rokoch a skončili až Belfastskou Veľkopiatočnou dohodou v roku 1998 boli spôsobené politicko-etnickými a náboženskými rozpormi. Lojalisti, väčšinou protestanti sa považovali za Britov a Írski nacionalisti, katolíci sa považovali za Írov a chceli opustiť Britániu a pripojiť sa k Írsku.  Nepokoje, sa postupne stupňovali a mali charakter občianskej vojny. Za celé obdobie prišlo o život 3 500 ľudí, len bombových útokov bolo 16 000 a čo bolo desivé, väčšina tragédií sa odohrala v meste, kde sme sa nachádzali. Čo bolo potom, keď sa krajina ako-tak upokojila? Nezamestnanosť, alkoholizmus, ľudia bez domova, násilie, rozvodovosť, chudoba a zrútený normálny život. Živá ilustrácia –  celú noc nad centrom lietal vrtuľník, ktorý osvetľoval časť mesta. Druhým zážitkom bol fakt, ktorý nám spôsobil husiu kožu –  každá krčma končila prevádzku o 22 hodine a prišla to skontrolovať armáda na obrnenom vozidle. A tretia, moja skúsenosť – uzatvorená časť centra s podozrením, že v objekte je bomba. Múry, ktoré v meste oddeľovali znepriatelené komunity, na tie sme si zvykli, tie patrili k mestu ako k Bystrici Hron a Urpín. V tomto meste a v tejto krajine sme len 2 roky po prímerí čerpali skúsenosti ako byť úspešnou krajinou a pripravovať sa na vstup do spoločenstva a na čerpanie fondov.

To, že hlavným procesným znakom pri tvorbe koncepčných a strategických programov je partnerstvo, to nás už v dnešnej dobe nedokáže prekvapiť. Že všetky autority, ktoré v území pôsobia sú súčasťou komunity, ktorá rokuje, argumentuje, pripomienkuje, zvažuje… a ktorá konsenzuálne rozhoduje, to je jasné dnes už aj maturantom. Vtedy, poviem pravdu, som si to nedokázal predstaviť. Teda vtedy pred 20 rokmi sa takto nikto u nás nesprával. Štátna byrokracia rozhodla a bolo vymaľované. Samosprávy tie sa správali podobne, veď napokon nebolo veľmi o čom rozhodovať, financií nebolo.

Celý čas mi práve toto vŕtalo v hlave. Ak je to také jednoduché a prirodzené, ako referovali miestni, nech mi vysvetlia a odpovedajú na jedinú otázku. Bolo to niekde na vidieku, motali sme sa po úzkych cestách zelenou krajinou, kde nebolo nič zaujímavé. Smerovali sme do komunitného centra, kde nás už čakali domáci obyvatelia. Pekne spoločne za stolom, v pokoji a v očakávaní. Začala diskusia, ja som už nevydržal. Moja otázka znela – “Ako ste dokázali malý zázrak, ako sa vám podarilo spojiť za jeden stôl dve znepriatelené komunity, ktoré sa len pred pár rokmi nedokázali ani len rozprávať, nie to spoločne hľadať riešenia a programy?” Odpoveď prišla v okamžiku – “Uvedomili sme si, že len spoločne to môžeme dokázať, že len vzájomným počúvaním, rešpektovaním a trpezlivosťou urobíme základný krok k tomu, aby sme dostali financie pre našu lokalitu. Inej cesty niet a odvtedy to funguje.”

Dodnes táto odpoveď vo mne rezonuje, dodnes mám úctu k týmto, väčšinou farmárom a skromným ľuďom. Dokázali odložiť zbrane a začali vzájomne komunikovať. Zdá sa to byť jednoduché, veď všetci a to si fakt myslím, chceme to najlepšie. Preto by sme mali aj v našom meste odložiť predsudky, neznášanlivosť a hnev a v prospech spoločného cieľa spoločne zabojovať. Som presvedčený, že toto je jediná a správna cesta.

Martin Baník

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.