Priatelia, určite sa prichytíte pri tom, ako možno aj potajme hodnotíte tento rok. Mám svoje roky, tak premýšľam častejšie. Verte mi, je o čom. Čo u mňa prevláda? Hanba, potupná hanba za to, čo sa deje v krajine, ale aj v mojom rodnom a milovanom meste Banská Bystrica.
Pol života čakám a dúfam, že bude lepšie, ale hlavne, že nás budú viesť ľudia, ktorých si vážim, ktorí majú charakter, charizmu, múdrosť a pozitívnu skúsenosť. Že sa s obdivom a nádejou budem pozerať na ich činy a očakávať výsledky. Že nebudem s hnusom prepínať televízor a zatvárať počítač, keď uvidím a hlavne počujem faloš, hlúposť a aroganciu tých, ktorí sa rozhodli zničiť krajinu. Pamätám a veľmi dobre, čo sme si sľubovali, čím sme žili a v čo sme dúfali pred 35 rokmi. Všetko zmizlo, vytratili sa elity, umelci sa potupne predávajú v debilných úlohách. Krajina upadá…zranenej a titulmi ovenčenej Petre Vlhovej nadávajú tí, čo nikdy nič nedokázali. Pľujú na každého, kto neplní úlohu idiota, ktorý dokáže len prikyvovať.
A naše mesto? V posledných rokoch žiadny pokrok, nič čo by nás aspoň na chvíľu vrátilo medzi samosprávnu elitu. Hraná, potemkinovská participácia vyplávala grandiózne na povrch, je úplne všade. Aj Bystrička sa s hrôzou prizerá, ako radnica vyčíňa v našom starobylom parku. Amfiteáter sa krčí a čaká na zázrak. Nebyť nadšencov, už tam stoja vily opletené farebnými svetielkami. Medený hámor? Má smolu, že sa tam nehrá ľadový hokej alebo futbal. Roky čaká, že si ho všimne radnica, rovnako ako kaštieľ v Radvani. Kúpalisko s históriou, ktorú by márne hľadalo v ktorékoľvek inej lokalite sa schováva len v spomienkach. Súčasnosť je tak zahanbujúca, že je len výhodou, že sa o ňom hovorí len pár mesiacov. Sme mestom, ktoré nehľadí dopredu, nemá žiadne plány a predstavy, kde chce patriť za pár rokov, ako chce vyniknúť a zaujať. Mocipáni krútia dookola to isté, zdôrazňujú krásu námestia a okolitej prírody, pretože nič iné ponúknuť nevedia. Neprichádzajú s ničím, čo by zaujalo a vzbudilo nádej. Nebudem pokračovať, to ešte príde, je o čom hovoriť a začať usilovne uvažovať, čo s tým. Čo ma predsa len teší? Že rastú múry novej nemocnice. V minulosti, keď som bol pri formulovaní vízie, tak sme chceli mesto, ktoré je mestom vzdelanosti a špičkovej medicíny. Cestovný ruch ako vstupnú bránu do Tatier sme vnímali ako tretí rozmer rozvoja. Tomu sme pramálo pomohli. Drobné zlepšenia sú viac prezentované, ako si naozaj zaslúžia.
Sme na konci roku, ktorý bol oveľa viac ako v minulosti svedkom protestov občanov mesta. Urobili poctivo svoju robotu, vyslovili názor a aj ho podporili svojím podpisom. Takmer dvakrát 6000 vnímavých a rozumných ľudí chce slušný park pre všetkých a kúpalisko do ktorého nevstupujete s obavou a kde očakáva prostredie, aké bezchybne funguje inde. Oni úlohu splnili, aj keď nedokončili. Pozerajú na tých, ktorí sú na rade.
Poďme k záveru. Moja viera k náprave bledne, moje skúsenosti mi nahovárajú, že tak skoro lepšie nebude. Sme, aj keď to nerád hovorím, národ poslušných a odovzdaných ľudí. Sklopíme zrak, zasunieme si hlbšie do uší slúchadlá a putujeme pokojne mentálnou temnotou a o nič sa nezaujímame. Aj keby sme mali odpadky po kolená, nedokáže nás to prebudiť. Keď kráčame mestom, keď chcem odviesť dieťa do školy, keď prechádzame Huštákom a inými zvrhlosťami, keď sa potkneme na vyvalenej dlažbe priamo pred Radnicou, keď chceme cestovať vlakom alebo lietadlom, keď chceme zapáliť sviečku na hrobe blízkych, keď sa brodíme v tme a sračkách v bystrických podchodoch, keď v autobuse nemáme ako označiť cestovné, keď si kúpime byt alebo postavíme dom radšej v okolí, keď promenáda popri Hrone pripomína povojnové časy, keď meníme cestovné zvyklosti, pretože zmizli mosty, keď nás nič nedokáže potešiť, pretože to ani neočakávame. Takýto rok je za nami.
Každý to vnímame inak, preto moje vyznanie si nedovolím nikomu vnucovať. Mám však akú-takú nádej, že sa zobudíme a začneme žiadať od všetkých, čo nám patrí a čo nám všetci, do nohy sľubovali. Ctení a milí Bystričania, prajem vám pevné zdravie, častý úsmev na tvári, radostné a pokojné dni a ak sa objavia problémy, aby ste ich zvládli a aby vás posilnili. A mám aj maličkú túžbu aj ja. Myslite viac na svoje mesto, pretože staré múry a nové sídliská sa nedokážu bez nás ubrániť. Potrebujú nás a veľmi vážne.
