Rada pozerám na študentov a deti, ktoré chodia do škôl po svahu kopca pod mojím oknom. Ráno sa ponáhľajú, mnohé nestihli dojesť pripravené raňajky, upraviť si neposlušné vlasy, alebo urobiť prvé make-upy. Pozerám, ako v rýchlosti hľadajú správny krok. Sem-tam sa zastavia a odhadujú najvhodnejšiu trasu. Vytvorili si chodník, ktorý je vzhľadom na frekvenciu ich používateľov dvojprúdový a miestami aj štvorprúdový. Zvlášť keď prší, po zablatenom chodníku sa nedá prejsť a tak si vytvárajú ďalší.
Ich obavy zo školy sa tu na chvíľku vytratia a zdá sa, že ich raňajšia thrilling prechádzka celkom baví. Zvládnu to. Aj malé deti, aj mladé dámy na vysokých podpätkoch. Ale ktovie, či si nesnívajú o iných chodníkoch, možno i mimo tohto mesta, alebo štátu.
Je veľa ľudí. ktorí hovoria, že tadiaľ nemajú čo chodiť. Majú chodiť dookola, po vyasfaltovaných chodníkoch a schodoch. Ale taká je už raz naša mládež. Popravde, na našom sídlisku je viacej neprispôsobivých osôb. Parčíky pomedzi paneláky sú ako mozaiky, vytvorené krížom krážom popretkávanými chodníkmi. Nečudo. Ak chcete stihnúť raňajší autobus, ste nútený hlbšie načrieť do možností svojej slobody.
K mládeži na chodníku pod mojím oknom sa neraz pridávajú aj starší ľudia. Možno si len overujú svoje sily, chcú vrátiť čas, cítiť sa ako zamladi. Možno je to ich časom vzrastajúca schopnosť tolerancie, alebo skúsenosti s prejavmi pohŕdania ľuďmi v ich veku, čo ich posunuli bližšie k neprispôsobivej mládeži. Ale možné je aj to, že len nechcú mrhať svojimi silami a obchádzať dookola.
Ktovie, čo si používatelia tohto chodníka pomyslia, ak budú čítať môj poetický článok. A možno niečo nepoetické povedia aj nahlas. Mimochodom, len pár metrov povyše existuje aj iný chodník. Honosné vykachličkované schody so zábradlím a osvetlením. Pohodlne široké a dlhé na 150 krokov so 70-timi schodmi. Bežná romantika podobných mestských schodov, ktorú si môžete vychutnávať cestou na Montmartr v Paríži, alebo v neďalekej Banskej Štiavnici, sa tu však vytráca. Dlhánske schody vedú cez prázdny kopec k pár luxusným vilkám. Ich obyvatelia po nich nechodia. Zrejme sa nepotrebujú dostať k najbližšej zastávke mestského autobusu, alebo si nakúpiť v malom obchodíku. A ak sa chcú prejsť, vyjdú si autom radšej niekde do prírody. Schody sú teda temer stále prázdne. Tu aj ja ťažko hľadám štipky romantiky. Zvlášť keď vidím, ako pedantná zimná údržba schodov stále odčerpáva z mestského rozpočtu.
Ale vždy je možné trochu sa zastaviť a zasnívať. A možno aj konať, existujú predsa európske fondy, existuje participatívny rozpočet mesta, existujú, ktovie, možno aj nadšenci a politici, ktorí by aj chceli niečo urobiť, len im chýbajú nápady, … . Avšak je tu problém. Je potrebné pochopiť, že naša mládež a nie len ona, je už raz taká a asi iná nebude. Možno odíde, alebo tu zostane, zrejme rozhádaná, alebo zatrpknutá a osamotená, ako mnohí iní obyvatelia nášho mesta.
