V tomto priestore nezvyknem komentovať politiku veľkých. Necítim, že ponúknem inú optiku, ako ju vnímame z médií. Dnes však mám pocit, že sme zašli priďaleko, akoby nebolo návratu späť. Všetky parametre krajiny sme zatlačili niekde, kde nikdy nemali byť. Z tatranského tigra sme vytvorili zdochýnajúcu mačku, ktorá sa šmochce niekde po kanáloch. Akoby nádej spľasla a ťažko sa oživovala. Už ani nehľadáme vysvetlenia, už len sledujeme kabaret, debakel a drámu v priamom prenose. Sme v polovičke, nemusí tomu však tak byť. Je to na nás, nik iný nám nepomôže.
Ako to cítim ja? Zašli priďaleko, už nemajú žiadne zábrany. Kašlú na problémy krajiny, koncentrujú svoje úsilie len na záchranu seba. Bezbrehá drzosť a nátlak, bez hanby a žiadnej obavy. Idú, akoby nebolo v krajine nič dôležitejšie, akoby nebol zajtrajšok a budúcnosť. Nemusím tento stav opisovať, všetci, čo sme pri zmysloch, to denne vidíme. Ponúka sa mi otázka, ako funguje armáda, ktorá dvíha ruky zatiaľ vždy tak, ako požiada generál, predseda a ministri, teda pre tých menej vnímavejších, Fico, Gašpar, Kaliňák a Eštok? Nedajú im dýchať, nemajú čas na diskusiu, niet sa kedy porozprávať, rozkaz je vždy jasný. Z minúty na minútu, z hodiny na hodinu, z večera do rána. Mašinérie funguje, treba konať. V koho prospech? SMER a postarší poslanci tejto partičky vedia svoje, napokon každý vie svoje. Muňko v útočnej a komickej pozícii, tiež vie svoje. Nie, nejde o papagáje, ide určite o oveľa viac. A mohol by som pokračovať, avšak týmto pánom je úplne jedno ako to dopadne. Týmto nejde o krajinu, o vlasť a o občanov. Slovenská sociálna demokracia, to je už ošúchaná téma, pozrime sa na HLAS a jeho armádu. Pellegríni sľuboval iný politický pôdorys, iné správanie, iné postupy. Mnohí sa pridali, pretože zacítili, že šanca tu je. Mnohí ju využili. Predstava pohodlného života, mandát bez stresov a bez hanby, obdobie poslaneckej krásy a pozornosti. Predvídateľné a poctivé rokovania. Žiadne riziko blamáže a rodiacej sa hanby. Žiadne nepríjemné otázky, žiadne davy v uliciach, žiadne kriedy v rukách verejnosti. Toto nečakali, toto ich prekvapilo, nebol čas na prípravu. A títo páni a dámy v slušivých oblekoch zrazu v konfrontácii s realitou. Vyplašené oči, neisté pohyby, zbrklé reakcie. Akoby chceli národ presvedčiť, my nie sme takí, fakt nie. A toto vycítil, ako to dokáže len Matovič a zabrnkal im na nervy. Nechutne, ale účinne. Matovič drzo a pravdivo, oni drzo v rozhodovaní väčšiny. Každý svojou zbraňou, každý tak, ako jeho voliči očakávajú. Budlina praskla. Do pästného súboja sa pustili tí, ktorým situácia najviac prekáža. Nadávanie a strkanie bolo v réžii hlavne tých, ktorí sa cítia najviac podvedení a nevedia ako z toho von. Predvianočná hanba skončila. My, diváci a voliči sa ani veľmi nedivíme. Naše očakávania už dávno padli pod hranicu vnímania a od politikov nič zásadné, čo zmení kvalitu života k lepšiemu nečakáme. Všimli ste si, že päsťami neútočil Bartek, Kalivoda a Svoboda, teda tváre predurčené otravovať mediálny priestor účasťou v diskusiách s naučenými vetami plnými táranín. Útočili tí, ktorí sú z procesov frustrovaní a znechutení. V ktorých sa zobudilo svedomie a hanba. A preto to tak dopadlo. Nervy na prasknutie, možno štamperlík na zvýšenie odolnosti a súboj na obhajobu, ktorý nemá víťaza. Ale vlastne má, víťazmi sú Fico, Kaliňák, Gašpar a Eštok. Ako to vidím ja? Blíži sa koniec, nervy praskajú a sľuby sa rozplynú. Ešte aj ten Pellegrini nie je taký, ako si sľubovali, alebo inak. Prezident už pochopil a mnohí bojovníci s ním, že krajina už toto len tak nestrávi, že Vianoce nám pamäť a skúsenosť nevymažú.
