Quantcast

– Á, dobrý deň sa praje! Vy ste určite tunajší, všakže?

(Po krátkom mlčaní.)

– Vidím, že nemáte chuť sa rozprávať. Prepáčte – vtrhol som vám sem bez zaklopania. Mohli ste mať trebárs milostnú scénu a ja by som vám to prerušil počas akejsi zvrhlej polohy. A mohli by ste pritom zo šoku z toho vtrhnutia aj skolabovať! Alebo by vystrelo vašu partnerku. Boli ste tu v tme, všakže? Alebo som vás vyrušil zo spánku?

(Po krátkom mlčaní.)

– Teda vy ste spoločník – mlčanlivý ako hrob! Človek by si pomyslel, že ste len taká okrasná figurína, nehybný inventár tejto miestnosti. Ale neskočím vám na to. Videl som váš pohyb. Ste živý! Len vám so mnou nie je do reči. Už som si zvykol. Ja rozprávam rád a druhým to píli uši. Vy ste aspoň dobrý poslucháč.

(Po krátkom mlčaní z dôvodu žalúdočných ťažkostí hovoriaceho.)

– Vy sa určite hneváte za ten vpád. Obvykle zvyknem vojsť slušne a pomaly, zdvorilo. Viete – však ako človek. Ale teraz si pripadám ako štvaná zver. No ale uznajte, že v takýchto momentoch sa človek nemôže riadiť slušným správaním, etiketou, morálkou a inými normami. Tu vás nesmie rámcovať nič. Veď viete!

(Po krátkom mlčaní a zmeny ovzdušia.)

– Je mi to trápne a som si vedomý toho, že som si voči vám, ktorý ste tu domáci a určite si tu nažívate aj so svojou rodinou, dovolil už priveľa. Za ten nepríjemný vzduch môžem tiež ja. Ale niekedy si človek skutočne nevyberá. Uznajte, pán domáci! Kiežby som vedel aspoň vaše meno či váš pôvod, mohol by som byť konkrétnejší a hovoriť o vás. Ale nič o vás neviem.

(Po krátkom mlčaní a zmene myšlienok rečníka.)

– Viete, ja by som vás tu mohol na mieste aj zabiť. A verte mi, že by sa o tom nikto nedozvedel. Vyparil by som sa a nechal vás tu napospas smrti. Ušiel by som! Ďaleko. Veď ja ani nie som z týchto končín. Zabiť vás či nezabiť? Zabiť? Nezabiť?

(Po kratučkom mlčaní plnom hlbokého zamyslenia.)

– Ešte som nikoho nezabil. Neviem, aké to je. Ale teraz to môžem zistiť! Vy by ste boli môj prvý. Nevyzeráte najmladšie a možno to vaše mlčanie hovorí za všetko – že už nemáte čo povedať, že už nemáte síl či chuť. Neutekáte, nebránite sa, neprotestujete. Vám asi ani vlastná mať nerozumie. A aj tak si o mne určite myslíte, že som blázon. Viem to! Myslí si to mnoho ľudí. Ak ich raz pozabíjam, potom nech sa nečudujú. Môžem začať aj od vás a nikto sa to nedozvie.

(Po kratučkom mlčaní hovoriaceho plnom nutkania odísť.)

– Ste dobrý spoločník – trpezlivý, poslucháč ako vyšitý pre mňa. Viete čo, pán pavúk? Ja sa sem raz vrátim a porozprávame sa znova. A nezabijem vás! Vraj to odnáša šťastie. Teda skôr či neskôr som späť, pamätajte si. Budeme sa priateliť. Nemám kamarátov. Dúfam, že nabudúce ma nevychytí tak nechutne ako dnes. Len–len, že som to stihol. Ale sedelo sa mi tu u vás príjemne. Také pokojné vyprázdňovanie som už dávno nezažil. Majte sa krásne a pozdravte vašu pavúčiu rodinku.