Quantcast

Zúčastniť sa zahraničnej misie bolo jeho snom. Pôsobil aj na Cypre, no skutočný vojnový konflikt zažíva až v Afganistane. Banskobystričan Michal Boldog má za sebou jeden a pol mesiaca stráveného na leteckej základni KAF v Kandaháre. Za túto dobu stihol spoznať krajinu, miestnych ľudí, či stretnúť sa so slovenským prezidentom.

Cestovať do Afganistanu ako člen misie bol Michalov sen. „Najprv som musel zvládnuť telesné preskúšanie a neskôr dvojmesačný výcvik. Na konkurenčný výber ma vyslal veliteľ roty. Vojak musí spĺňať fyzické požiadavky a mať čistý register trestov,“ vysvetlil Michal. „Keď som dostal oznámenie, že som zaradený na zahraničnú misiu, bol som rád. Doma to bolo trochu ťažšie, hlavne rodičia majú strach o svoje deti a zvlášť, keď idú do krajiny, akou je Afganistan. Je to však moja robota a zmierili sa s tým.“

V dejisku nedávneho tvrdého vojenského konfliktu strávi mladý Banskobystričan so svojou jednotkou 6 mesiacov, potom ich v tábore nahradí ďalšia, v poradí už 16. rotácia. „Keď som vystúpil z lietadla, prekvapilo ma, aká tam bola zima. Paradoxom je, že cez deň je tu 30 stupňov a v noci klesá teplota aj pod nulu. V krajine sú naozaj krásne hory. A miestni ľudia – prichádzame do styku s rôznymi. Niektorí sa pristavia, usmejú, prehodia pár slov v angličtine alebo ruštine, zamávajú, či vás ponúknu ovocím. Iní vám zas nepozrú ani do očí, ako keby ste boli vzduch. Je to zvláštny pocit,“ poznamenal.

V tábore KAF v Kandaháre, kde Michal pôsobí, trávia vojaci všetok voľný čas. „Je to v podstate malé mesto a pôsobí tu okolo 30 000 členov koaličných vojsk. Máme tu obchody, reštaurácie, kiná, proste všetko, na čo si človek spomenie. Pohyb mimo tábora vo voľnom čase je zakázaný – navyše, nie je ani kam ísť. Okolo je totiž len púšť a mínové polia,“ povedal urastený Michal a potvrdil, že s ostatnými Slovákmi tvorí skvelú partiu. „Poznáme sa, každý vie, čo má robiť a môžeme sa jeden na druhého spoľahnúť. Nie sme kolegovia, sme ako jedna rodina. Vzdialenosť od domova a odlúčenie od blízkych ľudí toto puto ešte spevňuje. Čo je pozitívne, výborne vychádzame aj s ostatnými koaličnými vojakmi. Vôbec sa tu neškatuľkuje, že ja som z tade a on z inokade. Napríklad pri raňajkách nesedia pri stole zvlášť Američania, zvlášť Kanaďania a zvlášť Slováci, ale všetci spolu.“

Režim dňa v tábore je vojenský – skorý budíček a deväťhodinový pracovný čas. „O pol šiestej vstávame, ideme na raňajky, potom sa pripravujeme na zamestnanie, ktoré začína o pol ôsmej. Končíme zvyčajne o pol piatej. Ak je všetko v poriadku, potom máme voľno a to si idem zacvičiť do posilňovne, alebo na boardwalk – to je také námestie, kde sa dá zahrať hokej, futbal, basketbal, či sadnúť na kávu.“

Ako je známe, pri operáciách v Afganistane prišiel o život už nejeden vojak. Aj preto sa naši chlapci musia obrniť nepretržitou opatrnosťou. „Strach o život majú všetci. Ten, kto tvrdí, že nie, tak klame, alebo je blázon. Tu si musí človek dávať väčší pozor na seba a na ostatných, ako doma. Na druhej strane, keď raz mám súdené zomrieť, tak s tým nespravím nič. Nezáleží na tom, kde sa nachádzam. Mal som kamaráta, ktorý bol v Iraku, Afganistane, aj v Afrike, všetko to prežil bez ujmy a potom na Slovensku sa vracal z roboty a zrazilo ho auto. Život je taký, človek mieni, pán Boh mení,“ zauvažoval.

Aj odlúčenie od rodiny a vzdialenosť od domova vníma Michal pozitívne. „Samozrejme, že mi to všetko chýba. Na druhej strane, stále sa mám na čo tešiť. Na rodinu, na kamarátov a na mesto, ktoré milujem,“ dodal. „Aj preto by som touto formou rád pozdravil svoju rodinku, priateľov a odkázal im, že som rád, že ich všetkých mám a že ich mám rád. Vidíme sa za necelých 5 mesiacov.“