Pandémia spôsobená koronavírusom zasiahla na Slovensku mnohé odvetia. Jednou z najviac postihnutých je práve oblasť kultúry. Kiná a divadlá boli počas prvej vlny zatvorené na približne dva mesiace. Kultúra sa nestihla ani poriadne spamätať a prišla druhá vlna, s opätovným zatváraním. Divadlá si teda začali hľadať alternatívne riešenia ako fungovať aj počas pandémie. Patrí sem aj Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici.

Bábkové divadlo na Rázcestí malo v roku 2020 v spolupráci s Banskobystrickým samosprávnym krajom realizovať projekt s názvom Divadlo + škola = 2020. Kvôli opatreniam spojeným s pozastavením šírenia koronavírusu bol v júni projekt pozastavený. Preto prišlo divadlo s možnosťou pokračovať online. Čo to znamenalo pre divadlo a projekt celkovo sa dozviete v rozhovore s riaditeľkou BDNR Ivetou Škripkovou.

Ako sa zrodil projekt Divadlo + škola?

Jeho vznik inicioval celoslovenský Rok divadla, ktorým mal byť rok 2020. Hovorím mal byť, lebo paradoxne Rok slovenského divadla bol rokom bez divadla. Kvôli nešťastnej pandémii, ktorá zaskočila každého z nás. Pred 100 rokmi vznikla prvá divadelná scéna na Slovensku a divadlo sa profesionalizovalo. My sme sa v roku 2019 rozhodli osloviť základné školy, s ktorými dlhodobo a koncepčne spolupracujeme, či by nemali záujem prehĺbiť vzťah detí k divadlu, práve kvôli Roku divadla.

Čo bolo podstatou projektu?

Divadlo je tvorivá činnosť a vie byť impulzom, nielen priamo v divadle, ale aj v škole, na vyučovaní a tam sme s oslovenými pani učiteľkami a školami hľadali cesty, ako jednak zaujať deti, aby chodili do divadla a jednak ako v rámci vzdelávacieho procesu využiť možnosti divadla a spolupráce divadla so školou v triedach.

Aké základné školy boli do projektu zapojené?

Do projektu sa zapojili štyri školy. Tri z Banskej Bystrice – ZŠ Spojová, Ďumbierska a Slobodného slovenského vysielača. Štvrtou partnerskou školou bola základná škola v Hriňovej. Všetky školy mali svoj vlastný program spolupráce, pretože každá škola je iná, má iné požiadavky a aj iné deti. Program sme šili na mieru, v úzkej spolupráci s pani učiteľkami obidvoch stupňov ZŠ a vedením škôl.

Ako mal pôvodne prebiehať projekt keby neprišli opatrenia proti šíreniu koronavírusu?

Projekt sa pôvodne delil na dve časti. Prvou mali byť návštevy predstavení v divadle podľa vekových kategórii a následne diskusie s deťmi, hlbšie diskusie o podnetoch divadelného predstavenia, či už obsahu, alebo formy. Druhou časťou bola spolupráca priamo v škole, na vyučovaní, pri akciách školy, napr. pri odovzdávaní vysvedčení s podporou našich hercov/herečiek. Krásnym nápadom bola nedeľná návšteva rodičov a deti v divadle a mnoho iných, ku ktorým vzhľadom na pandémiu nedošlo.

Podarilo sa niečo zrealizovať aj napriek pandémii?

Napríklad divadelné otvorenie školského roka. To sa podarilo uskutočniť pre prváčikov na ZŠ Slobodného vysielača. Jedným z bodov bol aj vznik osobitej inscenácie priamo v triedach škôl. Na požiadanie pani učiteliek sme spracovali tému vybraných slov a vznikla inscenácia (Vý)Činy slovenčiny (divadelná jednoaktovka s okoštovaním vybraných slov), ktoré sa venuje histórii jazyka, ale aj hre s vybranými slovami s deťmi. Tá sa nám podarila zahrať v divadle, alebo v triedach skoro pre všetky spriatelené školy.

Kedy ste prišli s nápadom projekt inovovať a presunúť sa do online priestoru?

My by sme boli najšťastnejší, keby neexistoval online priestor pre divadlo. Avšak, v druhej vlne pandémie, od októbra 2020, keď bolo jasné, že divadlá i školy budú opäť zatvorené, sme sa rozhodli pre špecifickú formu spolupráce so spriatelenými školami.

Čo to pre vás znamenalo z organizačného hľadiska?

Keďže deti nemohli ísť nikde, ani my za deťmi, ponúkli sme, že pre každú triedu natočíme v divadle rozprávku, podľa výberu školy, natočíme príhovory s hercami/herečkami a aspoň tento formát deti a pani učiteľky môžu vidieť v škole počas vyučovania. To sa veľmi osvedčilo. Nesmeli sme si popliesť školy, triedy, prihovárali sme sa každej triede, ale na druhej strane, udržali sme vzájomné kontakty a presvedčenie, že divadlo a deti, to má zmysel.

Akú spätnú väzbu dávajú deti divadlu a akou formou to prebieha?

Deti, vďaka motivácii pani učiteliek, pánov učiteľov, reagujú písomne, alebo výtvarne na vzhliadnutú rozprávku. V divadle sme vyčlenili priestor na tieto ohlasy a názory detí, ktoré sú veľmi živé a výpovedné. Je to pre nás jedinečná spätná väzba.

Dokedy projekt potrvá?

Projekt by mal pokračovať do konca júna 2021 a snáď, v nasledujúcom polroku, dostane svoj čas a priestor, aby sa aspoň čiastočne naplnili naše vzájomné predstavy.

Čo dal tento projekt vám?  

Pre mňa boli veľmi prínosné rozhovory s pani učiteľkami a s vedením škôl o tom, ako sa dnešné deti majú, v akom režime fungujú školy a aké sú dnešné problémy rodičov, detí, škôl. Mám na mysli rozhovory s pani učiteľkami zo základných a stredných škôl, s Jankou Körtvélyesiovou, Evou Surovčíkovou, Slávkou Ďurianovou, Majkou Fabrikovou, Dianou Javorčíkovou, Evou Chýlovou, Ivetou Onuškovou, Janou Sýkorovou, s Petrom Fialekom a inými.

A na záver – ako by ste projekt zatiaľ zhodnotili? Čo priniesla spolupráca škôl a divadla?

My, divadelníci/divadelníčky, dlhšie obdobie cítime úpadok záujmu o umenie, najmä o kvalitu, ktorá je v rozpore s ľahkou zábavou a recesiou. Cítime, že treba inak komunikovať so školami, a rovnako aj s deťmi. Som veľmi vďačná za tie hodiny otvorených rozhovorov a štipku nádeje na zmenu, ktorú sme dostali. Rovnako som si uvedomila, aká zodpovedná a veľmi náročná je práca učiteľov/učiteliek (náročnejšia ako v minulosti) a koľko nadšených duší sa jej venuje, klobúk dole pred nimi v týchto hodnotovo spletitých časoch.