Marcel "Marcelíno" Páleš | 4.9.2011

Automechanik boľavých duší

„Nie ste sama. Ako si všímam, do týchto pút reality padá nemálo ľudí,“ poznamenal automechanik a utrel si pot z čela, po čom mu tam zostala čierna šmuha.

„Ale na začiatku to bolo úplne iné. Myslela som si, že je to najlepší chlap na svete. Stvorený podľa mojich ideálov. Vysnený. V podstate sa nemám čo sťažovať. Má skvelú prácu, výborný príjem, stará sa o deti. Máme nádherný dom, sme zdraví, každý rok sme pri mori. Niekto o tom sníva celý život a nikdy to nedosiahne,“ priznala sa žena, ale smútok sa jej z očí nevytratil.

ilustrácia: Jaroslav Slabej (JSart)

Za posledný rok si zvykla chodievať do dielne tohto automechanika aj vtedy, keď auto fungovalo bezchybne. Omnoho viac si pýtala opraviť duša. Utesniť povolené emócie, vymeniť vyplakané slzy, vstrieknuť trocha optimizmu do opotrebovaných myšlienok či aspoň natankovať úsmev. Kamarátky jej dohovárali, že čo by ony dali za takého manžela, mame zasa nechcela zhoršovať zdravotný stav a iného človeka, ktorému by mohla obnažiť svoje vnútro, nemala. Tento chápavý automechanik v zašpinených montérkach ju vedel povzbudiť. Bol to vnímavý človek, ktorý keď neopravoval autá, maľoval.

„Asi to bola len chvíľková záležitosť, lebo žiadnu chybu som nenašiel. Vaše auto by malo ísť ako švajčiarske hodinky. Ak by niečo, pokojne sa stavte,“ utrel si ruky automechanik a odovzdal jej kľúče.

„Vďaka. Ja sa do áut nevyznám, preto ma vystraší akýkoľvek neznámy zvuk motora. Ďakujem vám aj za slová povzbudenia. Veľmi mi pomáhajú,“ priznala sa mu a pozrela do zelených očí.

„Vďačne aj nabudúce! Budem na vás myslieť. A nebojte sa, zmení sa to. Len sa nevzdajte. Možno teraz nevidíte rozumné východisko, ale verte mi, ono určite existuje. Vždy je aj iná cesta. Vždy! Smútok vám vôbec nepristane. Viete, že tak ukracujete svet o váš očarujúci úsmev. Nerobte nám to!“ zatváril sa prosebne automechanik a zopol ruky ako modliaci sa pred krížom.

„Môžem vás objať?“ spýtala sa ho.

„Že ste to vy, budete to mať so zľavou,“ zavtipkoval ako obvykle a objali sa.

Opäť odišla ako vymenená. Opäť verila, že nič nie je stratené, aj keď sa to tak zdá. Že má ešte nádej. V bráne míňala starého pána, ktorému štrajkovali brzdy. Podobne ako vydatá žena, aj on patril medzi stálych zákazníkov. Tiež potreboval pomôcť. Pred rokom mu náhle umrela manželka a jemu sa bez nej žilo ťažko. Viac sa mu vlastne nežilo ako žilo. Okno zmyslu jeho života sa akosi zahmlilo. Preto z času na čas navštívil túto dielňu. Potreboval človeka, ktorý mu premaže vnútro a vymení sviečky, ktoré v jeho srdci zhasínali. Nepoznal nikoho lepšieho, než tohto opravára.

„Vitajte! Dlho som vás tu nevidel. Zasa tie brzdy?“ so širokým úsmevom mu šiel oproti automechanik a už z diaľky k nemu vystieral ruku.