Anton Anderle, potomok slávneho slovenského bábkarského rodu, vzťah k bábkam a bábkovému divadlu zdedil. Mal ho v srdci odmalička, všade okolo seba aj v sebe. Cestoval s ním po svete, oživoval zabudnutý svet rozprávok a prinášal radosť malým aj veľkým. A rád o ňom, o divadle a o bábkach, rozprával.
Je to moje všetko, mám to v srdci
Ľudový bábkar Anton Anderle ( 1944 – 2008) by 20. novembra tohto roku oslávil svoje osemdesiate narodeniny. A práve v tento deň sa uskutoční podujatie, ktorým si v Banskej Bystrici túto legendu slovenského bábkarstva, a nášho rodáka pripomenieme. Podujatie sa koná v Robotníckom dome, no bábkami z jeho bohatej a vzácnej zbierky ožije aj námestie.
Na Antona Anderleho si teraz zaspomíname aj na portáli BBonline.sk, a to prostredníctvom útržkov z rozhovoru spred asi dvadsiatich rokov.
Takto sa to začalo
„Stará mama bola chovanicou Jána Stražana, považovaného za prvého slovenského bábkara, on si ju vzal ako sirotu, vychoval ju, ona sa starala o jeho deti a priúčala sa bábkarstvu spolu s nimi. Napokon, aj Stražana vychoval český bábkar. Stražan kočoval so svojím divadlom po celom Rakúsko-Uhorsku, populárny bol na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Mal vyše dvesto bábok, marionet, často chodil hrávať aj do Banskej Bystrice, do Radvane. No a tu, na Radvanskom jarmoku, sa moja stará mama zoznámila s mojím starým otcom, rodeným Radvančanom Michalom Václavom Anderle. V roku 1909 sa zobrali. Keď sa starý otec z prvej svetovej vojny vrátil s ochrnutím šije a nemohol nájsť robotu vo svojom fachu, prišla babka s nápadom, že bude hrať divadlo. Lebo to vedela! Kúpila bábky od Stražana a najprv hrala sama, potom to naučila aj môjho otca Bohuslava, ktorý bol najstarší zo štyroch detí. Od trinástich rokov otec hrával za Gašparka, keď mal šestnásť, spolu s bratom, mojím strýkom Jaroslavom, už samostatne vystupovali. A to vlastne až do päťdesiatych rokov, keď vtedajší systém zakázal súkromníkov…“
Takto to pokračovalo
Bratia Anderlovci hrávali do roku 1955, kedy museli svoju umeleckú činnosť ukončiť. Rodinná tradícia tohto kočovného bábkového divadla však, našťastie, nezanikla. Anton Anderle, syn bábkara Bohuslava, nadviazal na niť, ktorú z klbka začala odvíjať jeho stará mama. Bábky si ho nanovo – a už načisto a bezvýhradne, podmanili na martinskej Scénickej žatve v roku 1970.
„Stará mama predala bábky do Matice slovenskej. Poslednýkrát si s nimi Anderlovci zahrali na spomenutej Scénickej žatve. Tam sme sa s naším divadlom prišli, obrazne povedané, rozlúčiť. A tam ma to znova „naštartovalo“ k bábkam. Veď ja som vlastne žil s nimi odmalička, vyrastal som s nimi, ako dieťa som sedával za javiskom a sledoval otca a strýka, ako hrajú. Na žatve v Martine som si uvedomil, ako bábky dokážu ľudí očariť. Bolo tam veľa zahraničných hostí, odborníkov, videl som, ako si ich bábky podmanili…“
Fascinovali ho čerti
Repertoár Antona Anderleho bol tradičný, rozprávky pôvodné. Nechcel rozprávky meniť, ani vymýšľať nové. Chcel udržať, uchovať to tradičné. Pravda je, že niektoré hry poskracoval, pretože tie staré, pôvodné mali väčšinou aj dve hodiny.
„Môj otec na konci každej hry dával takzvané „šlusnumero“. Bol to vlastne prídavok, kde Gašparko a Žabinka tancovali a s nimi tancovali do kolesa aj deti. Toto šlusnumero mávalo vždy veľký úspech. Ja som to tiež začal pridávať, až mi napadlo urobiť z týchto obľúbených prídavkov samostatný program.“
A tak sa zrodil úspešný Najmenší cirkus sveta. Premiéru mal v roku 1986 v Budapešti a od tých čias precestoval dvadsať krajín v Európe a navštívil aj Kanadu. Anton Anderle okrem toho, že reštauroval staré bábky a hral, sám si ich aj vyrezával. A keď sa ho niekto opýtal, ktorú zo svojich bábok má najradšej, povedal, že všetky. Bábky stružlikal už ako päťročný. Vážnejšie sa tým začal zaoberať, keď mal asi pätnásť, no bábky najmä opravoval. Prvou bábkou, ktorú vyrobil, bol kostlivec do divadla jeho otca. A potom to bol čertík. Čerti ho fascinovali. Rád ich vyrezával, pri nich sa vraj mohol dosýta „vyřádit“. Čertov vystavoval aj na medzinárodnom festivale tradičného bábkového divadla na Malorke, kde tiež uviedol svoj Najmenší cirkus sveta.
„Na Malorke je čert populárna postavička. Aj som mal strach, či nájdem vo svojej zbierke dosť čertov, tipoval som tak na päťdesiat. A predstavte si, bolo ich napokon osemdesiatpäť. Spolu s nimi som vystavoval veľké aj malé divadielka, bola to paráda!“
Drevo, ktoré cvendží
„Rezbárske drevo je lipa. Dobre sa reže, aj priečne aj pozdĺžne. Mám v dielni niekoľko fošní z čias keď sa asanovala Radvaň. Z líp, ktoré tam vtedy zoťali. To drevo len tak cvendží,“ spomínal.
Po tom, čo jeho rodnú Radvaň asanovali, bývali s rodinou v panelákoch rôzne po Banskej Bystrici. Naposledy na Námestí Ľudovíta Štúra, na mieste, kde kedysi stál ich dom. Vravelo sa tomu Na prednom Mýte. Bola tam krčma U Horčinov, kde jeho otec so strýkom hrávali bábkové divadlo. Do svojho nového domu Anton Anderle nasťahoval aj všetky svoje bábky. V tom čase boli bábky všade, chystal sa zriadiť im minigalériu, v ktorej chcel vystaviť aj scény, opony, rôzne dekorácie, ktoré tiež zbieral. V dome mal aj svoju dielňu. Maličkú, ale jemu to stačilo…
Unikátna zbierka
Gašparkovia, čerti, vodníci, strigy, draci, králi aj princezné, zvieratká… v unikátnej zbierke Antona Anderleho sú zastúpené vari všetky rozprávkové a nielen rozprávkové bytosti. Najstaršia medzi bábkami je sada tridsiatich drevených marionet českého rezbára Mikoláša Sychrovského z roku 1830, z divadelných scén je pozoruhodné rodinné divadielko z roku 1912, ktoré podľa predlohy Mikoláša Aleša vyrobila pražská firma Antona Münzberga. Zbierka obsahuje okolo tisíc exponátov a je nesporne najucelenejším dokladom vývinu bábkového divadla na Slovensku. Zachytáva etapu od začiatku 19. storočia do polovice 20. storočia. Okrem bábok, predovšetkým marionet, sú v zbierke divadelné dekorácie, rekvizity, kostýmy, opony, spolkové, školské a rodinné divadielka od najstarších čias. Autorom a tvorcom mnohých bábok je Anton Anderle, ktorý so svojím tradičným divadlom vystupoval na viac ako dvesto festivaloch po celom svete. Na Slovensku hral divadielko v takmer dvesto mestách a dedinách a ako vraví, boli to aj také miesta, ktoré sa na mapách len veľmi ťažko hľadajú a miesta, kde bábkové divadlo predtým nikdy nevideli.
A ešte šlusnumero
„Je to môj chlebík, aj moja záľuba. Vlastne moje všetko, neodmysliteľná súčasť môjho života, niečo, čo mám v srdci. Verím, že tradičné bábkové divadlo nevyhynie, bábky deti stále fascinujú. Vidím to na ich tvárach.“
Anderleho marionety ožijú
Želaním bábkarského majstra bolo, aby deti oživovali bábky a dostávali sa tak bližšie k tajomstvu a kráse rozprávok. V stredu 20. novembra Anderleho marionety ožijú a budú pri tom aj deti.
„Dopoludnia budú pre deti prvého stupňa základných škôl pripravené v Robotníckom dome tvorivé dielne. Herec Viktor Sabo, ktorý sa venuje aj výrobe drevených bábok, im ukáže, ako sa dá taká bábka vyrobiť. Tvorivé dielne Od klátika k bábke budú pokračovať aj popoludní, kedy si návštevníci na druhom poschodí Robotníckeho domu môžu pozrieť digitálnu výstavu bábok zo zbierky Antona Anderleho ako aj výstavu S drôtom v hlave, pripravenú Literárnym a hudobným múzeom,“ uviedla Zuzana Kohútová z Kultúrneho centra Robotnícky dom.
PROGRAM
Robotnícky dom
17.00 h: Spomienka na Antona Anderleho
Na Antona Anderleho bude spomínať jeho dlhoročný priateľ Juraj Hamar, ktorý ho v rokoch 1987 až 1997 sprevádzal ako ľudový muzikant a asistent na predstaveniach. V roku 2008 napísal o ňom knihu Ľudové bábkové divadlo a bábkar Anton Anderle. Svojimi spomienkami prispeje aj herec Ivan Gontko z divadla Tyjátr.
17.30 h: Don Šajn alebo Márnotratný syn
Tradičné bábkové divadlo Tyátr uvedie hru Don Šajn alebo Márnotratný syn na základe prepisu Anderleho pôvodnej rozprávky.
Námestie SNP
16.00 h: Bábky v oknách
Anderleho marionety ožijú v oknách budov na bystrickom námestí. Objavíte ich v reštaurácii Kút 12, v budovách lesov a župy aj v kníhkupectve Artforum. Súčasťou podujatia bude tiež projekcia na Hodinovej veži s názvom Anderleho poklady (do 19.00 h).
