„Daedae,“ vyriekol so smutným hlasom malý ufúľaný černoško.
„Stará! Čerti nám sem doniesli toho Deda z reklamy. Poď sa rýchlo pozrieť!“ alarmoval deduško a už aj ho pozýval dovnútra.
„Ukáž!“ odsunula tučná starenka svojho zhrbeného muža a na chlapca čierneho ako uhoľ si vzala okuliare a lampáš.
„Daedae,“ snažil sa malý černoch dvom šedivým ľuďom vysvetliť, že je hladný. Nemal poňatia o nejakom Dedém, ktorý bol toho času najslávnejším černochom na Slovensku. Poznali ho dokonca aj v takom rohu, akým bola táto vymierajúca oravská dedinka vysoko na severe krajiny.
„Poď Dedo, určite si zablúdil a si hladný,“ vyzvala chlapca krívajúca starká, pričom meno vyslovila zreteľne tvrdo.
Chlapec im nerozumel, no bolo mu to fuk. Žalúdok mu vyhrával Beethovenovu siedmu či ôsmu, a veru už dlho nejedol nič teplé. Pochádzal z utečeneckej rodiny, ktorá ho čakala skrytá neďaleko v lesoch. Utečenci už dva dni nejedli, boli len o vode a jablkách, a teda vyslali chlapca do dediny.
„A kde sa tu berieš, Dedo? Nože sa priznaj, že si im ty utiekol z pľacu, lebo sa ti už nechce natáčať tie ich sprosté reklamy!“ starček buchol po stole akoby sedel pred Nikodýmom a uhádol otázku za milión.
Černoško si ich chvíľu premeriaval, na jazyku si prehadzoval skvelý domáci guľáš a nemal páru o tom, čo sa ho asi vypytujú. Teda vyslovil jediné slovenské slovo, ktoré ako–tak ovládal: „Hej!“
„Vedel som to! Tí všiváci chcú na všetkom len zarobiť. Vidíš to, stará! Dotrepú černocha z Afriky a ani spať mu nedajú, iba ho vláčia po reklamách a filmoch. Však s tebou točia už aj filmy?“ opäť sa zameral na chlapca a ani nedýchal očakávajúc odpoveď. Pôsobil ako starý lišiak z KGB.
„Hej!“ zaznelo z chlapcových úst a tanier zostal prázdny.
„Chlapča úbohé, dobre si spravilo! Ušiel si im a basta. Počkaj, ešte ti naberiem,“ sťažka sa starenka postavila a ponáhľala sa naplniť prázdny tanier.
„Neboj sa, Dedo, postaráme sa o teba. Môžeš byť pár dní u nás, skryjeme ťa. Potom ti nabalíme slaniny, vajcia, uhorky, masť, cibuľu a chlieb a pošleme ťa do tej Afriky. Stopneš si nejaký kamión,“ navrhoval mu starec a v duchu už uvažoval, ako z černocha vyťažiť nejaké eurá.
Medzičasom sa zotmelo. Deda uložili do kuchyne k peci a čochvíľa sa pobrali do hlbokého spánku aj oni.
Cez noc sa černoško vykradol von a rodine do lesa priniesol trochu jedla, ktoré našiel v komôrke. Zobol len zo všetkého po troche, aby starí ľudia nič nezbadali. Boli dobre zásobení.
V nasledujúci deň sa správa o malom černochovi rozletela po celej dedine. Všetci obchádzali dom, v ktorom sa ukrýval Dedo. Chceli ho vidieť. Dedina, až na jedného hlúpeho chlapca, čo do školy nechodil, pozostávala prevažne len zo starých ľudí. Chcela však brániť Deda pred ľuďmi z reklamy akoby to bol partizán skrývajúci sa pred Nemcami kedysi za vojny.
Černoško pochopil situáciu, až keď si natešený hrbatý starček vytrhol z novín reklamu s Dedém a ukázal mu ju. V noci preto chlapec nelenil a keď sa opäť vytratil s košíkom jedla, vzal aj novinový výstrižok. Jeho mama rýchlo pochopila, že Slováci si jeho dieťa mýlia s akýmsi známym černochom. Dohodli sa, že v ďalší deň prídu všetci za ním – rodičia, sestra aj brat.
Dedina sa postupne s nepravým Dedém a jeho rodinou zoznámila. Boli hrdí, že tam, Pánu Bohu za chrbtom, mali zrazu takú známu celebritu. Spočiatku im nosili rôzne jedlá, no potom Ďula báči, najmúdrejší starček v dedine, vymyslel čosi prevratné. Venoval svoje malé prasiatko. Tomuto umiestnili chlievik doprostred dediny rovno vedľa kontajnerov so separovaným odpadom. Teda vyzeralo to nasledovne: kovy, plasty, papier, sklo, prasiatko. Ďula báči totiž prišiel na to, že veľa jedla sa z domácností vyhodí alebo pokazí. Prasiatko by tak rástlo z odpadu, ktorý nikomu chýbať nebude. Kedysi títo ľudia robili zabíjačky, ale teraz boli už starí a nevládali. Keď bude prasiatko odrastené a dobre vykŕmené, zabijú ho a rodina černoškov bude mať jedlo. Dovtedy im černosi budú pomáhať s rôznymi prácami a oni im zato dajú najesť, oblečú ich a prichýlia ich.
Biznis sa rozbehol. Všetci boli spokojní, lebo každý mal nejaký osoh. Skutočný Dedé medzičasom pracoval s Jakubiskom na najnovšom pokračovaní Fontány pre Zuzanu, kde sa popri Ibrahimovi Maigovi stal najväčšou hviezdou. To však starí ľudia z dediny netušili.
Zlom nastal v momente, keď si v dedine kúpil starý dom jeden mestský poslanec z mesta a začal ho prerábať na víkendovú chalupu. Divil sa, keď zbadal chlievik vedľa separovaného odpadu. Zanedlho sa na to opýtal domácich. Tí mu všetko vysvetlili, a tak sa dozvedel, že už mesiace žijú v slepej viere, že v ich dedine prebýva skutočný Dedé. Nápad s prasiatkom od Ďula báčiho mu však vŕtal v hlave naďalej. Dlhé týždne si ho spracúval v myšlienkach, až napokon s ním vyrukoval na jednom zasadnutí mestskej rady. Navrhoval zriadiť chlieviky pri každom väčšom separovanom odpade. Prasiatko by tam síce nebolo, ale kontajner pre zvyšné jedlo áno. Prasiatka by mali svoje stanovisko niekde na farme, tam by smetiari odvážali nazbieraný odpad z jedla, ktorý by sa samozrejme skontroloval každý deň. Takto by sa mohlo pomôcť znížiť chudobu a pomôcť trebárs bezdomovcom, ktorí by dostali prácu pri prasiatkách.
Po dlhých týždňoch poslanec svoj nápad presadil. Všetko išlo cez médiá a mesto sa zviditeľnilo. V nasledujúci rok nápad prevzali viaceré mestá ako aj dediny. Za rok na tomto princípe fungovalo takmer celé Slovensko. Ľudia si uvedomili, že každý deň nejedna rodina vyhodí mnoho jedla, ktoré sa dá ešte využiť. Samozrejme, že pôvodný nápad Ďula báčiho, prerazil do Európy a postupne zasiahol aj ostatný svet. Po piatich rokoch výsledky ukázali pokles ľudí každoročne umierajúcich na hlad. Poslanec sa poriadne nabalil, no kresťanský duch mu hrýzol svedomie. Napokon priznal, že s prevratnou myšlienkou prišiel akýsi Ďula báči z Oravy.
Médiá sa teda sústredili do maličkej oravskej dedinky. Svetom sa rozniesol príbeh o černošskej rodine a staručký Ďula báči si zanedlho za svoj nápad prevzal Nobelovu cenu.
