Napriek tomu, že už dvadsať rokov pôsobí v Banskej Bystrici literárny klub LITERA 2, ktorý pracuje v rámci Štátnej vedeckej knižnice, minulý rok v októbri vznikol nový literárny klub POSTOJ. Štyri mladé autorky sa totiž rozhodli založiť literárny klub a keď našli oporu vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča (VKMK), klub sa stal realitou. Jednou zo zakladajúcich členiek POSTOJa je Sandra Vencelová (25). Onedlho bude magisterkou vedeckého odboru Slovenský jazyk a literatúra na Univerzite Mateja Bela a jej básne boli publikované napríklad aj v prílohe Slovenských národných novín, v Orlovi tatranskom.
Podnetom na založenie literárneho klubu POSTOJ bola skúsenosť s literárnym klubom LITERA 2. Ich aktivity sa nezhodovali s vašimi predstavami o činnosti literárneho klubu?
LITERA 2 organizuje v marci Burzu mladých talentov, na ktorej som sa osobne zúčastnila pred viac ako rokom. Prišla som tam natešená, že budeme čítať. Stretnutie však primárne nebolo o básňach a o tom čo a možno ako zlepšiť. Prečítali sa síce básne či poviedky, ale časť stretnutia bola venovaná aj veciam, ktoré nemajú s literatúrou nič spoločné. Chápem, že keď ľudia fungujú v takej komunite, tak sa po mimo pýtajú aj na osobný život a je fajn, že sa takýmto spôsobom spoznávajú. Ale mne tam chýbalo to, že sa nediskutovalo o veciach, čo sme napísali. A chcela som počuť spätnú väzbu. Toto tam absolútne nebolo a po tejto skúsenosti som sa tam už nevrátila.
Spätná väzba je pre autora dôležitá. Sám na jednej strane chce poznať názor čitateľov, ale na strane druhej nemusí ju vedieť patrične prijať. Druhým problémom je, že sa nemusí cítiť byť kompetentný podávať kritiku na dielo iných, lebo sám si uvedomuje svoje rezervy. Funguje teda v POSTOJi kritika, ktorú ste očakávali?
Myslím, že to nie je problém. Každý kto píše by mal vedieť prijať kritiku. Lebo kritika ho posunie ďalej. Keď niekto povie svoj subjektívny názor na báseň alebo poviedku, tak jednoducho si autor môže povedať, že ty píšeš zle, tak ma nekritizuj. Ale keď sa autor bude biť do pŕs, že si nad tým, čo napísal stojí, je to zradné v tom, že autor zastane na mieste a možno na naozaj zlom. Ten správnejší postoj by mal byť ten, že aspoň do určitej miery je subjektívna kritika iných objektívnou a tak by sa nad ňou mal autor aspoň minimálne zamyslieť. Môže ho to posunúť ďalej, napríklad aj tým že dielo ešte prepracuje.
Ako sa v myšlienkach formujúci literárny klub stal nakoniec realitou a čo je prioritou POSTOJa?
Chceli sme založiť literárny klub, ktorý sa bude primárne venovať literatúre. Budeme hodnotiť literárne diela, naše básne, naše poviedky. Myšlienka sa zrodila po Burze literárnych talentov. Minulý rok v máji som v rámci poetického pásma vystúpila na Banbyčitariáde (Banská Bystrica číta rada), ktorá bola pod záštitou VKMK. Tam sme sa stretli s riaditeľom knižnice Petrom Klincom a spýtali sme sa ho, či by bola možnosť zriadiť pod záštitou VKMK nový literárny klub. V polovici septembra sme sa potom stretli s riaditeľom a upresnili sme si ako by sme sa chceli volať, kde sa budeme stretávať. O mesiac sme už išli obzrieť priestory knižnice na Karpatskej ulici. Riaditeľ nám ponúkol priestory v rôznych pobočkách – na Okružnej, aj na hlavnej pobočke v meste, lenže tam by sme nemali vlastnú miestnosť.
Výhodou je teda, že sa môžete stretávať aj počas otváracích hodín knižnice a to bez toho, aby vás vyrušovali iní návštevníci. Prípadne vy ich. Máte viac súkromia…
No, zároveň je to aj negatívom, pretože sa môžeme stretávať len počas otváracích hodín knižnice, čo nie každému vyhovuje. Stretávame sa každý druhý štvrtok od jednej – druhej do šiestej. Mnohí však v takomto čase majú iné povinnosti. To sa odráža aj na účasti, lebo na každom stretnutí je asi päť – šesť ľudí. Viac by nám preto vyhovovalo, keby sme sa mohli stretávať niekedy okolo šiestej – siedmej večer.
Všimla som si, že popri pravidelných literárnych stretnutiach mávate aj neliterárne. Konkrétne ste mali stretnutie vo vinárni…
Spomínali sme Petrovi Klincovi, že je nás dosť málo a dôvod vidíme v tom, že stretnutia sú poobede a viac by nám vyhovoval večer. Navrhol nám, že vo vinárničke jeho kamaráta by nám nejaký priestor vyčlenili a tam by sme sa mohli stretávať a diskutovať. Tak sme to išli obzrieť. Bolo to také neformálne, lebo sa to nedialo na pôde knižnice, v tom našom priestore. Ale debatovali sme v podstate tiež o literatúre a o programe nami pripravovaného podujatia PS: Pravdaže srdcom (pozn. redakcie uskutočnilo sa 31. marca 2011).
Budete formálne stretnutia v knižnici kombinovať aj s týmito neformálnejšími? Alebo to nemá perspektívu?
Všetky zakladateľky sú teraz piatačky a končíme vysokú školu. Uvidíme teda, či tu ostaneme. Ja určite áno a veľmi tu chcú ostať aj ostatné spoluzakladateľky, ale ako to nakoniec dopadne, uvidíme. Ja som totiž jediná z Banskej Bystrice. Buď literárny klub zanikne alebo bude napredovať. Budeme sa však usilovať o to druhé. Práve preto sa chceme viac zmedializovať. Rozmýšľali sme aj o užšej spolupráci so školami, ale keďže sme noví, tak máme veľmi veľa nápadov, ale málo času na realizáciu. Určite však začneme chodiť aj do škôl. Práve PS: Pravdaže srdcom je taký odrazový mostík k ďalším aktivitám.
Fungujete už približne pol roka. Aké aktivity ste za tento pomerne krátky čas stihli?
Vydali sme zborník, ktorý každý zúčastnený robil sám. Vytlačili sme básne všetkých členov klubu a normálnou niťou sme ich ručne zviazali. Sami sme si maľovali aj obal. Takže každý zborník je originálnym kusom. Ešte pred Vianocami sme robili záložky a jedny sme pripravovali aj na podujatie PS: Pravdaže srdcom. Na týchto záložkách sú naše básne, ale aj básne Mikuláša Kováča, ktorému 
bolo podujatie primárne určené.
A čo bolo inšpiráciou pre pomenovanie klubu a jeho logo?
Keď sme sa bavili o tom, aký budeme mať názov, tak riaditeľ VKMK prišiel s nápadom, aby sme sa volali POSTOJ. A nám sa ten názov zapáčil. Určitým spôsobom to má vyjadrovať náš postoj k literatúre, životu, svetu. Druhú stránku to má takú, možno paralelnú, že sme sa nad tým ani tak nezamýšľali, že PO-STOJ ako Sandra, Tereza, Oľga a Jana. Štyri zakladateľky. No, a mačičky sú veľmi zaujímavá historka z doby, keď sme boli v Prešove u básnika Ivana Baláža Kráľa. Boli sme na chate v Ondrášovciach a Tereza sa tam zamilovala do jednej dedinskej mačky. Tá mačka bola veľmi krásna. A odvtedy každé jedno logo bolo s mačkami. Výsledné logo však vyjadruje čosi magické, pokojné, no zároveň energické.
Koho by mohol Váš klub zaujať, kto by mal do neho prísť?
Raz zažiť je lepšie ako stokrát počuť. Pokiaľ čitatelia radi píšu, tak nech prídu. Z nosa im neodhryzneme a radi spoznáme nových ľudí, ktorí radi píšu, s ktorými môžeme diskutovať. Ten, kto píše, tak toho chceme posunúť ďalej. Aj mňa samú veľmi povzbudilo to, že môžem niekam patriť. Že som v literárnom klube, ktorý mi umožní, aby som písala. Že niekam nielen patrím, ale nemusím básne odkladať do zásuvky a možno mi ich raz niekto vydá.
