Spojenie revolučná Banská Bystrica môže dnes niektorým znieť ako oxymoron, ale v novembri 1989 bolo aj naše mesto súčasťou revolučného diania. Aj o tom sme sa rozprávali s Marošom Krajčovičom, bývalým predsedom Krajského koordinačného centra Verejnosti proti násiliu a poslancom Slovenskej národnej rady v rokoch 1990-1992. Maroš Krajčovič je v súčasnosti opäť činný najmä v kultúre, pôsobí ako dramaturg, dramatik, scenárista, metodik a lektor pre oblasť amatérskych divadiel v Stredoslovenskom osvetovom stredisku.
Ako ste vnímali spoločensko-politickú situáciu pred novembrom ’89? Ako ju spätne vnímate teraz?
Jednoznačne situácia už nebola udržateľná. Všade okolo nás, vrátane „krajiny, kde zajtra znamená už včera,“ to vrelo a koloval taký vtip, vychádzajúci zo skutočnosti, že naša spoločnosť sa podobá situácii na Titanicu – na hornej palube sa páni zabávajú a podpalubie sa už potápa. Ale to veľmi zjednodušujem a zľahčujem. Najsilnejším pocitom bola bezvýchodiskovosť a akási zbytočnosť všetkého. Našou spoločenskou diagnózou bola schizofrénia. Navonok sme sa prejavovali inak, ako sme cítili a ako sme fungovali za múrmi vlastnej rodiny, poprípade s priateľmi. Bolo treba zastaviť tú diktatúru jednej štátostrany, bolo nutné zrušiť článok čl. 4 z Ústavy. Táto, vtedy ešte spoločná krajina s Českom patrila pred rokom ’48 k dynamickým a vyspelým krajinám. A stačilo niekoľko desaťročí a dnes patríme k nejakej tretej lige. Bola to jedna veľká Potemkinova dedina. Osobne som mal pocit, že sa tu dusím.
Ak sa mám zamyslieť nad tým, ako ju vnímam dnes, musím povedať, že tá zmena bola potrebná a priam nutná. Napriek tomu, že dnes sa označenie Verejnosť proti násiliu a jej pejoratívnej skratky „vápenka“ považuje za nadávku hodnú uvedenia v Najkratšom slovníku slovenského jazyka, som hrdý na to, že som sa do toho zapojil a bol som aktívne pri tom, keď sa strihali ostnaté drôty na hraniciach, že sme vytvorili podmienky pre slobodu a mohli sme sa nadýchnuť. K ostatným veciam s tým súvisiacimi sa pravdepodobne ešte dostaneme.
V akej situácii vás zastihol november ’89?
S odstupom dvoch desaťročí by som povedal, že na tie časy v celkom obyčajných pomeroch, aj keď práve prvého novembra som začal konečne pracovať, síce externe, ale v pôvodnej profesii dramaturga v činohre divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Veľmi som sa na novú, konečne profesionálnu prácu tešil. A práve deň po tragickom zásahu na Národní tříde som sa ocitol na služobnej ceste v Prahe na burze koncertných programov. Tá sa však samozrejme už nekonala, ale miesto nej som sa ocitol uprostred toho všetkého diania. Postupne sme sa dozvedali, ako sa revolúcia rozširuje po celej republike. Rád by som však pripomenul, že v Prahe som bol na podobnej burze aj 10. decembra rok predtým a zažil som demonštráciu disentu na Staromestskom námestí pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv. Bol to pre mňa určitý signál, že odpor voči komunistickému režimu začína vrieť. V januári ´89 som už pri demonštrácii na Václavskom námestí pocítil na vlastnej koži policajný obušok. Už vtedy boli nasadené stovky policajtov v bielych prilbách a so štítmi v rukách. Tam som videl, ako bola brutálne zložená k zemi tou mašinériou dôchodkyňa stojaca na chodníku a dvaja civilisti si do nej s chuťou niekoľkokrát kopli. Tá likvidačná taktika zásahových jednotiek pripomínala to, čo neskôr v novembri predviedli socialistické bezpečnostné zložky na Národní tříde.
Kedy sa u vás objavilo odhodlanie zapojiť sa do procesu zmien?
Teraz by som asi nepoužil slovo zmeny. Skôr by som použil slovo revolúcia. Ja som pochopil ako 14-ročný chalan odpor voči komunizmu a socializmu v auguste 1968. „Červeným“ nikdy nezabudnem, že sa moja prvá láska skončila nenaplnená, lebo sme sa museli presťahovať z Nitry do Bystrice, lebo otca vyhodili zo strany, z práce. Bol dekanom na Vysokej škole poľnohospodárskej. Že som nemohol zažiť trebárs v sedemnástke niekde vo Florencii inú, letnú lásku spojenú s umením, že sme nemohli cestovať, že po vysokej škole som vďaka ideologickému oddeleniu komunistov nemohol pracovať vo svojej profesii naplno. Samozrejme, že mi dali príležitosť sem-tam niečo uverejniť, aby mali argument, že je v našej spoločnosti všetko v poriadku. Nebolo. Je to možno príliš osobné, ale aj takéto drobnosti človeku otvárajú oči a vytvárajú jeho názor.
Nemali ste obavy?
Nie, nemal som ich. Vedel som, kde je moje miesto. Určite, človeku rečniacom na smetnom koši, a neskôr aj na pódiu na bystrickom námestí „lepilo“, keď videl za komínmi ostreľovačov. Obavy som mal skôr z toho, ako budú žiť moje deti, v akom marazme, ak sa nám to nepodarí. Mal som pocit, že niet čo stratiť. Bol to vabank. Aj po spomínaných skúsenostiach s policajnou zlovôľou, ktorú som na vlastné oči videl a zažil v Prahe. Čiže, ono sa to rodilo dlho. Jediná smola bola v tom, že na Slovensku nefungoval disent tak ako v Čechách a potom sa už ani nečudujem tým pár slovenským disidentom, že pristupovali k nám, ako k neznámym s odstupom a ostražito. Väčšina z nás nemala s podobnými vecami hlbšie skúsenosti.
Kedy sa Banská Bystrica pridala k nežnej revolúcii? Aký rozdiel bol medzi dianím v našom meste a povedzme v hlavnom meste Slovenska?
Ten rozdiel som už naznačil. Tu, ale aj v iných mestách sa to rodilo ťažšie ako v Bratislave, kde bola väčšia študentská komunita, kde boli rôzne skupiny, ktoré o sebe a o práci v ilegalite niečo vedeli.
No a Bystrica má na všetko svojský pohľad a svojské riešenia. Napríklad Študentské hnutie vzniklo na Pedagogickej fakulte približne v tom čase ako v ostatných mestách, kde boli vysoké školy. Ja osobne som sa snažil vo vtedajšom Dome kultúry zorganizovať dialóg a zapojiť do diania aj viac ako stovku zamestnancov. Dva dni som bojoval s riaditeľom a nakoniec sa to podarilo. Po dvojhodinovom dialógu som mal 12 podpisov pod textom prehlásenia. S tým som šiel na námestie a požiadal som o možnosť predstúpiť asi pred 2 tisícky ľudí. Keď som sa predstavil, zo všetkých strán sa ozývalo, že konečne sa pripojila aj „kultúra“… A potom už veci akosi začali naberať spád a námestie, ale aj podniky sa začínali zapĺňať. Nechcem však, aby to vyznelo tak, že to bolo práve tým. Chcem len poukázať na historickú otáľavosť Bystrice a Bystričanov v zlomových časoch. Nebolo to prvý krát, že Bystrica si počkala na to, ako sa veci vyvinú.
Skúsme spomenúť Banskobystričanov, ktorí sa najviac angažovali. Akým spôsobom?
Nechcem uraziť nikoho, kto to myslel v tých časoch úprimne a odhodlane, ale verte mi, že na mnohých si už ani nespomínam. Ale určite to bol doktor Kováč, Ivan Palúch a dnes už nebohý generál Andrej Sámel, Igor Pohle, Paľo Katreniak, Marcela Gajdošová, Zuzka Sršňová, Ivan Bača a Dano Vražda. Tých si pamätám od samého začiatku, ale boli tam mnohí ďalší. Ospravedlňujem sa tým, ktorých som nemenoval. Ale boli tam aj takí, ktorých nemenujem zámerne, lebo po čase sme zistili, že nás vlastne infiltrovali, na čo sme, samozrejme, neboli pripravení. Nemali sme výhodu bratislavského disentu, že aspoň časť ľudí sa pozná. My sme sa spoznávali za pochodu a riešili sme komplikované záležitosti, ako napríklad pálenie archívov Pohraničnej polície pri vleku na Španej doline, policajná príprava jednotiek na Šachtičkách alebo v Slovenskej Ľupči. Okrúhle stoly s komunistickými pohlavármi, zmeny v riadiacich štruktúrach, výmeny poslancov na mestskej, okresnej a krajskej úrovni, vianočná vzbura vo väzení v Kráľovej. A do toho naviac mítingy v podnikoch, na námestí, diskusné fóra v obciach na školách. Spávali sme dve-tri hodiny denne. V tom sme si boli, myslím, podobní na celom Slovensku.
Na ktoré ďalšie akcie nemožno zabudnúť v súvislosti s nežnou revolúciou v Banskej Bystrici?
Určite kľúčový a generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo takmer 70 tisíc ľudí. Tam som mal veľmi rôznorodé pocity. Vtedy som si akosi uvedomil, keď jeden z rečníkov hovoril o tom, že nás určite čaká aj nezamestnanosť a zožal nesmierny aplauz. Vtedy som zacítil z toho davu taký pocit, ako každý tlieskajúci myslí na svojich kolegov. Bolo to zvláštne. Zvláštne bolo vidieť v dave nadšene tlieskajúcich ľudí, ktorí ešte pár hodín pred štrajkom hovorili niečo celkom iné, že by nás mali postrieľať ako psy… No a určite nielen pre mňa bola veľmi významná udalosť, keď Bystricu navštívil prezident Václav Havel.
Ale zhrnul by som odpoveď asi tak, že celá nežná revolúcia bola nezabudnuteľná a určite mám veľmi zlé pocity z toho, ako veľmi rýchlo Bystričania a Slováci vo všeobecnosti zabudli na tú pozitívnu silu a dnes vyplakávajú nad „zlatými dobrými časmi“.
Ako prebiehala koordinácia s ostatnými mestami v Československu?
Tu by som rád zdôraznil jeden dôležitý fakt. Bystrica bola vo veľmi dobrom kontakte s pražským Občianským fórom a oveľa dlhšie sme aj my pôsobili pod touto hlavičkou. Dokonca sme vyčítali Bratislave, že sa trhajú a zakladajú Verejnosť proti násiliu. Mali sme za to, že celý revolučný proces musí byť celoštátny. S Prahou bola oveľa lepšia komunikácia ako s Bratislavou, ktorá na nás pôsobila ako oveľa uzavretejšia do seba. V kraji sme, aspoň ako si ja spomínam, mali dobrú komunikáciu a spoluprácu. Samozrejme, že sa veľmi rýchlo začali objavovať rozličné regionálne a iné záujmy. My sme možno pôsobili na nich podobne ako na nás Bratislava. Veľmi dobre sme kooperovali s Košicami a neskôr, keď sme viacerí vstúpili do tzv. veľkej parlamentnej politiky, sa začínala štruktúra čistiť a veci začínali mať svoj poriadok. Samozrejme, že sa nič nerodilo ľahko. Napr. v Bystrici sme si od počiatkov museli dávať veľký pozor na určitú skupinku s ľudáckymi tendenciami, infiltráciu eštébakmi a pod.
Nemôžem nespomenúť aj to, že bratislavské, resp. celoslovenské koordinačné centrum vo veľkej väčšine prípadov nerešpektovalo hlas z okresov. Mnoho informácií sme nedostávali a často krát sme sa museli rozhodovať veľmi rýchlo. Nakoniec to v podstate vyústilo zostavením kandidátky do prvých slobodných volieb. Taký súdruh Čič tam nemal čo robiť a bolo tam veľa takýchto mien, s čím sme nesúhlasili a … A vlastne aj celé vytvorenie fenoménu Vladimír Mečiar. Musím sa priznať, že v začiatkoch som aj ja podľahol jeho rečiam, sedával som s ním počas kampane nielen na tribúnach, ale aj v aute pri presunoch z mítingu na míting. Vtedy som si dostatočne neuvedomoval nebezpečnosť jeho slov, ktoré tvoril za „jazdy“. Ale po zvolení som veľmi rýchlo začal bojovať proti jeho metódam. Bohužiaľ, celé jeho spravodajsky rozpracované likvidovanie VPN nechcela väčšina národa prijať. Mnohí dodnes nepochopili, že nikto vám nedá to, čo Mečiar dokáže nasľubovať. Aj preto ma dnes dokáže „vytáčať“ demagógia z úst politikov. Je to jedna z najnebezpečnejších vecí…
Aké boli vaše očakávania, keď ste sa pripojili k revolučným zmenám? Do akej miery sa naplnili?
Veľké! Tá atmosféra súdržnosti väčšiny národa, ktorý si sľuboval lásku a túžil žiť v prosperujúcej a slobodnej krajine… Už niekedy v ’88 sa objavila metodika verejného konkurzu, ktorá mala obsadzovať zodpovedné miesta odborníkmi a morálnymi ľuďmi, a naviac transparentne…
Nemôžem povedať, že sa nenaplnili. Rozhodne sme získali slobodu, či už niekomu chýbala alebo nie… To bolo to hlavné a to sme dosiahli. Dosiahli sme slobodnú voľbu, ale mrzí ma, že s týmito vecami nedokážeme pracovať a využívať ich.
No a čo sa nesplnilo, resp. zvrtlo sa inými smermi? Najmarkantnejšie je to, že tento štát, aj vďaka našej voľbe vpustil do riadenia štátu organizovaný zločin, že sa nedokážeme vymaniť a zatlačiť na našich volených zástupcov takou silou, že tu s nami nebudú zametať politické strany, ktoré sú reprezentované ľuďmi, ktorých si volíme. Mrzí ma, že pri každých voľbách si množstvo strán a straničiek dáva do programu zmenu, ktorej nositeľom je ona. Ja nechcem a myslím si, že všetci by sme nemali chcieť večné zmeny, ale aby sme vybudovaný systém spravili funkčným, aby sme len nehovorili o nastolení morálky. Spravme to! Náš systém štátu, kraja, regiónu, samosprávy nie je postavený na hlavu, nepotrebuje sústavné zmeny, ktoré si dajú do programu politické strany vo svoj prospech.
https://www.youtube.com/watch?v=I4qOJZKEnwE
Potrebujeme, aby noví politici začali robiť to, čo potrebuje obyčajný človek, ktorý im dal mandát. Aby zariadili, že zákony sú písmom svätým a platia pre každého rovnako, či je prezident, bezdomovec alebo obyvateľ chudobnej osady. Aby rozličné výhody neplatili len pre rozličné menšiny, ale aby aj väčšinový obyvateľ mal svoje miesto na tomto svete. Aby nás na úradoch privítali s úsmevom a dobrou vôľou pomôcť nám, poslúžiť, ako to vyplýva z ich poslania. Nie aby nás buzerovali a šikanovali. Aby sme sa nestretávali s výhovorkami na úradoch, v bankách, „to sa nedá, máme tak nastavený software“. A kto ho nastavuje? My? Nie!!! Robia ho ľudia, ktorí si namýšľajú, že sú niečím viac. Inak sa nechávame vmanipulovať do košiara, kde nás reprezentanti politických strán, ale aj rôznych finančných skupín chcú mať. Myslím, že Orwellov román 1984 by mal byť povinným čítaním o tom, čo si môžeme sami spôsobiť. Mám veľmi silný pocit, že sa tak už deje. Jednoducho nie sme schopní zobrať zodpovednosť za svoje konanie do vlastných rúk a čakáme na cára, ktorý to za nás vyrieši. Zoberme si všetko, čo sa udialo napríklad okolo nebankových subjektov. Veď svoje peniaze tam mohol vložiť len hlupák alebo špekulant. Teraz všetci naťahujú dlane k štátu „vráť nám naše peniaze“. Pýtam sa, prečo by sme im my ostatní daňoví poplatníci mali platiť za ich nezodpovednosť alebo hlúposť? Ale majú dobrý príklad od bánk. Aj bankový sektor je obyčajný podnikateľský subjekt, podobne ako živnostník. Na rozdiel od neho však nezodpovední politici sanujú ich zlé rozhodnutia. Štát by nemal ochraňovať banky, to platí nielen na Slovensku, ale aj v EÚ, či USA. Bez rozdielu. Naše životy bežných ľudí by nemali negatívne ovplyvňovať výčiny finančných skupín, developerov, ktorým je jedno, ako budú vyzerať naše Tatry, životné prostredie. Veď ako vyzerajú dnes Donovaly.
Keby si všetci uvedomili, že sloboda a demokracia je postavená najmä na každom z nás, že to je zodpovednosť za vlastnú slušnosť, že to je plnenie si svojich povinností na 100%. Sloboda a demokracia si vyžaduje aj to, že si nedáme upierať vlastné práva. Keby sme si to vtĺkli do hláv, tak by sa nemuseli diať veci ako napríklad vražda Ernesta Valka, ale aj mnoho iných – únos M. Kováča ml., kauza R. Remiáša, černákovské vyčíňanie, nemohol by byť Harabin tam, kde je… Keď si spomeniem, že po páde železnej opony som sa dostal prvý krát do Viedne niekedy koncom decembra ’89, ako mi tam trhalo srdce, keď som videl v obchodoch nápisy „Slováci, nekradnite!“ Nechce sa mi veriť, že sme skutočne takí. Asi je to spôsobené tým, že dôkladne nepoznáme vlastnú históriu, nevážime si ju. Potom, bohužiaľ, nemôžeme chcieť dobrú súčasnosť a v budúcnosti… Ani nechcem radšej pokračovať.
Ako teda hodnotíte Vaše zapojenie sa do tohto procesu?
Ešte raz zopakujem, že som hrdý, že som bol pri tom, keď sme sa rozhodli skončiť s totalitou. To, že sme sa ocitli v totalite konzumu a trhu, ktorú vedia využívať rôzni podvodníci, ale aj politické strany vo svoj prospech, je už naša vlastná chyba. Každý z nás by si mal dať ruku na srdce, či za to všetko, čo sa nenaplnilo, môžu len tí druhí. Naučme sa skutočne úprimnej sebareflexii a poučme sa na chybách iných, aby sme sa ich sami vyvarovali.
Možno by som tento rozhovor ukončil asi tak, že prvé predvolebné heslo VPN „Dobré ráno, Slovensko“ bolo predčasné a dnes po 21 rokoch by asi malo znieť „Slovensko, preber sa!“, lebo inak sa nad Tatrou bude stále blýskať…
