To, že historické hodnoty treba chrániť je viacmenej zrejmé. To, že historické budovy hodné ochrany sú nielen tie, ktoré vznikli pred viac ako sto rokmi, ale aj objekty modernej architektúry 20. storočia, s ktorými sme v dennom styku je zrejmé menej.
Preto nás mimoriadne potešil tohtoročný zápis banskobystrickej Železničnej stanice od Jána Štefanca do registra nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok.
Viac podobných článkov nájdete na Archinfo.sk
Železničná stanica v Banskej Bystrici si do dnešnej doby zachovala svoje monumentálne pôsobenie v rámci urbanizmu mestskej časti a tiež nadčasovo pôsobiace architektonické a výtvarné hodnoty. Predstavuje kvalitné architektonické dielo v rámci dodnes zachovaných verejných stavieb a najmä v kontexte zachovaných realizácii železničných budov 40. rokov 20. storočia na Slovensku. Výpravná budova je architektonicky hodnotnou verejnou stavbou vystavanou v duchu funkcionalizmu s prvkami klasicizujúcej moderny,“ píše sa v odôvodnení pamiatkárov.
Čo stavbe predchádzalo?
Rozvojové zámery mesta Banská Bystrica po 1. svetovej vojne predstavovali najmä rozsiahle úpravy spojené s vybudovaním novej technickej infraštruktúry. Jednou z priorít bolo vybudovanie novej železničnej trate (Zvolen – Banská Bystrica – Horná Štubňa – Diviaky) ako prepojenie Zvolena a Banskej Bystrice s Turcom. Pre mesto Banská Bystrica z toho vyplývalo preloženie vtedajšej trasy železničnej trate do novej vhodnejšej polohy. Nová stanica sa tak dostáva z centra mesta na okraj vtedajšieho intravilánu.
Realizácia na základe architektonickej súťaže
Súťaž na novú Železničnú stanicu sa uskutočnila ešte v roku 1941 (počas druhej svetovej vojny). Vyhral ju architekt Ján Štefanec so symetrickou kompozíciou. Po stranách odbavovacej haly boli situované dve dvojpodlažné krídla. V týchto bočných krídlach boli umiestnené priestory pre železničnú prevádzku a vybavenosť pre personál a cestujúcich. Súťažný projekt poňal architektonické riešenie veľkoryso. Ústredný akcent celej architektonickej kompozície – odbavovacia hala mala výšku 12 metrov. Počas prípravy projektovej dokumentácie v rokoch 1941 až 1945 však došlo k zníženiu traktu odbavovacej haly na finálnych 10 metrov.
Upravené projektové riešenie úzko vychádzalo z pôvodného súťažného návrhu. Železničná stanica má síce pomerne zložité hmotové riešenie (s ohľadom na komplikovanú prevádzku), návrh však vznikal v duchu funkcionalizmu. Finálny projekt potvrdil pôvodné riešenie stavby ako lineárneho objektu s ústrednou odbavovacou halou, na ktorú nadväzujú dve pozdĺžne krídla.
Bystrická stanica v súčasnosti – lineárna kompozícia centrálnej haly s dvoma dvojpodlažnými obslužnými krídlami.
Prevádzka
Vstupy pre cestujúcich sú po obidvoch stranách odbavovacej haly. Medzi hlavnými vchodmi sú umiestnené priestory pre malé prevádzky s doplnkovými službami. V odbavovacej hale sú umiestnené najmä pokladne pre cestujúcich. Hala je priamo prepojená s prvým nástupišťom. Spojenie s ďalšími nástupišťami je mimoúrovňové (nie však bezbariérové). Všetky tri nástupištia sú prekryté pomocou oceľovej nitovanej konštrukcie. V bočných krídlach železničnej stanice, ktoré nadväzujú na odbavovaciu halu sú situované potrebné železničné prevádzkové a administratívne priestory. Prvé poschodie obidvoch bočných krídiel slúžia ako priestory pre prevádzku železničnej stanice spolu s ubytovacími priestormi pre pracovníkov železnice.
Architektúra
Architektonické riešenie železničnej (prijímacej) stanice vychádza z uplatnenia pomerne strohého výrazu exteriéru aj interiéru stavby. Aj v súčasnosti (po vyše šesťdesiatich rokoch) pôsobí kultivovane.
Architektúra železničnej stanice je prezentovaná najmä vysokou hmotou odbavovacej haly s plochami hlavných fasád orientovaných k mestu a tiež ku koľajisku. Fasády sú členené vysokými oknami, ktoré sú oddelené piliermi (celkovo osem polí). V súčasnosti sú okenné otvory osadené umeleckými vitrážami s témou dejinných udalostí stredoslovenských miest. Vitráže sú umiestnené v hlavnej fasáde orientovanej k mestu, okná presvetľujúce odbavovaciu halu zo strany koľajiska sú zasklené len reliéfnym sklom. V úrovni vstupov na prízemie odbavovacej haly je parter železničnej stanice oddelený a zvýraznený líniou predsunutej markízy. Stredný trakt stanice je obložený doskami z bieleho travertínu. V predpolí železničnej stanice sú umiestnené po stranách vstupného schodiska monumentálne pieskovcové plastiky.
Konštrukcia odbavovacej haly je odvážna. Železobetónový skelet je bez ďalších podpôr prestropený kazetovým stropom.
Priestor odbavovacej haly je obložený lešteným mramorom. Na podlahe sú použité veľkoformátové dlaždice z travertínu.
Autormi výtvarného diela vitráží sú: akademický maliar a grafik Dušan Šimko (1920 – 1984), akademický maliar, scénický výtvarník a grafik Otto Opršal (1926 – 1980) a akademický maliar, grafik a ilustrátor Vojtech Stašík (1915 – 1978). Umelecké dielo pôsobí jednotným dojmom napriek tomu, že ho realizovali spolu traja tvorcovia. Ich mená sa objavujú na spodnom okraji jedného z vitrážových okien.
Vitráže
V interiéri odbavovacej haly železničnej stanice Banská Bystrica je kvôli jej presvetleniu umiestnených 8 vysokých okien. Pôvodne boli zasklené len reliéfnym sklom, aby do priestoru odbavovacej haly vnikalo rozptýlené svetlo. V roku 1959 pribudli umelecké vitráže s motívmi stredoslovenských miest – Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Brezna a Zvolena, ktoré sú charakterizované ich historickými dominantami (4 vitráže) a figurálnymi motívmi s textom SLÁVME SLÁVNYCH 1944 – 1945 oslavujúce ukončenie 2. svetovej vojny, Slovenské národné povstanie, oslobodenie a slovenský ľud (4 vitráže). Celá kompozícia je navrhnutá a realizovaná v intenciách socialistického realizmu, ktorý bol v tom čase základnou formou všetkých druhov umenia. V prípade železničnej stanice v Banskej Bystrici však nepôsobí násilne a v súčasnosti už tvorí prirodzenú súčasť interiéru a exteriéru odbavovacej haly. Dielo realizovali spolu traja tvorcovia. Ich mená sa objavujú na spodnom okraji jedného z vitrážových okien.
V predpolí železničnej stanice sú vo vzťahu k symetrickej kompozícii priečelia železničnej stanice umiestnené dve monumentálne sochárske diela – mužské postavy v nadživotnej veľkosti. V prvom prípade ide o postavu drevorubača (na obrázku). Oproti drevorubačovi stojí druhá skulptúra s postavou kovorobotníka. Autorom oboch diel je sochár FrantišekGibala.
Architekt Ján Štefanec
Autorom železničnej stanice Banská Bystrica je architekt Ján Štefanec (1903 – 1989). Patril k významným slovenským architektom, ktorí tvorili v intenciách funkcionalizmu. Študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe, pôsobil v Bratislave a Poděbradoch. Počas bratislavského pôsobenia bol zamestnaný v ateliéri architekta Emila Belluša, tiež na technickom odbore mesta Bratislava, neskôr pôsobil ako riadny profesor pozemného staviteľstva na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.
Z mnohých súťažných a realizovaných prác arch. Ing. Jána Štefanca patria medzi najznámejšie: Kultúrny dom v Liptovskom Mikuláši (1934), školy v obciach Kšiná, Modra a Špačince (1935 – 1939), ďalej bratislavské realizácie – obytný dom s polyfunkčným využitím (1941), administratívna budova s divadelnou sálou pre Riaditeľstvo železníc na Dostojevského rade (1943), pavilóny pre Dunajské veľtrhy – dnes už prakticky zničený Park kultúry a oddychu pri Dunaji (1940 – 1948) spolu s architektom Pavlom Andríkom a architektom Kamilom A. Grossom (1899 -1971), Národná banka v Prešove (1943) a ďalšie projekty a realizované stavby. V roku 1948 sa architekt Ján Štefanec stal predsedom Spolku slovenských architektov a v roku 1973 bol ocenený Cenou Dušana Jurkoviča za celoživotné dielo.
Stavba železnične stanice Banská Bystrica od architekta Jána Štefanca (1903 – 1989) bola dokončená a uvedená do prevádzky v roku 1951. Pri porovnaní s podobnými stavbami (napríklad Žilina alebo Brezno) je potrebné zdôrazniť, že železničná stanica v Banskej Bystrici si do dnešnej doby zachovala monumentálne a tiež nadčasovo pôsobiace architektonické a výtvarné hodnoty. Tieto vychádzajú zo zohľadnenia mierky nového urbanizovaného priestoru mesta a presvedčivého zvládnutia typológie zložitej železničnej prevádzky.
Na záver pripájame niekoľko slov a niekoľko obrázkov ilustrujúcich náš vzťah k hmotnej kultúre okolo nás:
Návštevník baskobystrickej vlakovej stanice dnes vidí typický stav, v akom sa podobné stavby nachádzajú. Kultúrny človek vidí nesporné a nadčasové kvality diela. Poteší, že okrem robustného stavebného fundusu sa zachovalo aj niekoľko milých prvkov pôvodného zariadenia. Napr. mobiliár predpolia pokladníc (minimalistická forma, ktorá funguje viac ako polstoročie a po citlivom ošetrení a obnove môže bez úprav a k spokojnosti cestujúcich fungovať ďalšie polstoročie aj v digitálnej dobe):
Alebo detaily uzamykania otváracích výkladov na priečelí budovy:
Úspešne sa postúpilo aj pri„balkanizácii“ interiéru aj exteriéru.
Najnovšie trendy a digitalizácia sa tiež robia „po našom“.
Prezentovaný je len zlomok z tvorivých vylepšení. Nepochybujeme, že všetky úpravy boli robené s najlepším úmyslom. V tom by nebol problém. Smutné je mentálne a kultúrne nastavenie ľudí. Problém je v tom, že aj najlepšie úmysly, ak sú nekompetentné vedú k škodám a ničeniu hodnôt, ktoré sa mnohokrát už nedajú prinavrátiť.
Preto je naozaj potešujúce, že Štefancovo dielo má (verme) to najhoršie za sebou. Dostalo legislatívnu ochranu, ktorá by mala byť minimálne silným signálom, aby sa v budúcnosti predišlo nevhodným zásahom degradujúcim jeho kvality.
Menej potešujúce je, že bez legislatívnej ochrany (niekedy aj napriek nej) pokračuje znehodnocovanie mnohých ďalších podobných stavieb. Dôležité je, aby ľudia konali nielen na základe paragrafov, ale najmä na základe vlastného poznania skutočných kvalít prostredia v ktorom žijeme. K tomu je však potrebná otvorená hlava, cit a angažovanosť. Dúfame, že bude lepšie.
Ďakujeme všetkým, ktorí sa podieľali na procese zápisu diela do registra pamiatok, kolegom architektom i pamiatkárom. Za podklady k tomuto článku ďakujeme najmä Ľ. Farkašovi, I. Teplanovi, K. Kubičkovej, A. Ľuptákovej a Z. Klasovej.
Podobný článok z Archinfo.sk: Slovenský rozhlas vyhlásili za národnú kultúrnu pamatku
