Sú chvíle, ktoré majú na človeka podobný vplyv a účinok, ako objatie. Pohladia dušu, upokoja. Možno aj znepokoja, ale v tej správnej miere. Také sú chvíle s banskobystrickou výtvarníčkou Ľubicou Lintnerovou a jej tvorbou, poznačenou (pozitívne) fantáziou a citom. A hlavne láskou.
Sú to tri elementy, ktoré vkladá do svojich obrazov. Od momentu, ako sa ich dotknete, hoci len pohľadom, nadobúdate k nim vzťah. Nie je to bežné. Stáva sa to, ak autorom je človek, ktorý dokáže nazrieť až na dno duše človeka – a rovnako tak krajiny, a to, čo tam objaví, vmaľuje do obrázkov…
Jej fenoménom je Banská Bystrica. Hlavne jej veže. Pochopila ich svojsky. A svojsky ich aj maľuje. Vidí v nich niečo, čo doteraz iní možno nezbadali. Pozerá sa na ne inými očami a ukazuje ich inak, ako sú nám známe a blízke. Dáva im život, pohyb, úsmev, reč… vlastný príbeh. To sa však dá povedať o všetkých jej obrazoch. Tancujú! Smejú sa a hovoria. Presahujú priestor, ktorý je im daný. Nebráni im v tom ani rám. Rámom sa jej obrazy nekončia, príbehy pokračujú… a náš rozhovor sa začína.
Ako vznikajú tvoje obrazy? Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, od večera do rána? Alebo inak… Máš „svoj čas a svoje miesto“ na maľovanie?
Každý deň, každú hodinu, aj večer aj ráno. Alebo inak… môj čas je miesto na maľovanie. Alebo ešte inak… maľujem stále. Hneď ako porobím, čo treba, šup, šup maľovať. Niekedy sa cítim ako posadnutá… (Úsmev.)
Dokončíš jeden obraz a začneš maľovať ďalší, alebo ich máš rozrobených viac?
Vždy viac. Maľujem olejom, s ktorým sa dá krásne vyhrať, a ten pomaly schne. Mala som rozrobených už aj dvanásť obrazov naraz, ale to bol extrém pred veľkou výstavou. (Úsmev.)
Nemaľuješ len obrazy, ale aj… povedz, čo!
Žalobaba… (Smiech.) Áno, maľujem ilustrácie a pred rokom som sa dala na možno svetovú raritu, klasickým spôsobom olejomaľby na plátno maľujem kulisy bábkového divadla. Štyri scény pre hru Faust, ktorú pre dospelých aj deti chystá Divadlo v kufri. Kulisy však do kufra nedostaneme, majú rozmery dva a pol krát tri metre! Bola to pre mňa výzva a prijala som ju. Robím na tom už skoro rok, ale som pomaly na konci. Aj so silami! (Smiech.) Ale nie, vážne, Divadlo v kufri by sa s hrou malo zúčastniť rôznych festivalov, tak dúfame aspoň v nejakú tú cenu za scénu a podobne. A ak nie, no čo už? (Úsmev.) Deti sú aj tak najvďačnejší diváci…
Plátno (a žena) sa vraj nemá kupovať potme… Akého plátna sa najradšej dotýkajú tvoje štetce?
Klasického, ale nevyhýbajú sa ani rámom. Moje štetce majú rady aj staré nástroje ako gitary, husle, čelá, ba dokonca aj starý mlynček či hrebeň na ľan.
A farby? Aké uprednostňuješ? A prečo?
Nemám rada ostré farby, také na mojich obrazoch nenájdeš, ale jemné pastelové, skôr jesenné. Sú teplé a nežné, upokojujú myseľ. Pri studených farbách, ako je napríklad modrá, používam skôr oceľový nádych a farbu medienky, olivovú zeleň. Občas sa stane, že použijem veľký kontrast. Priatelia hovoria, že mám „červené obdobie“. Do tlmených farieb dám na mňa nezvyčajne ostrú červenú.
Máš svoje tajomstvá o miešaní farieb?
Nie, nemám. Veľa mladých či začínajúcich výtvarníkov ma dosť bojazlivo oslovuje o nejakú radu. Sú z rôznych kútov sveta, mám žiaka cez internet dokonca až z Bangladéša. (Smiech.) Nemám problém poradiť a odpovedať na čokoľvek. Viem, ako to je, keď sa človek prediera sám.
O tvoje obrázky je veľký záujem. Ako sme už spomenuli, dostávaš aj ponuky, ktoré sú pre teba výzvou. Prijímaš tieto ponuky aj preto, že nedokážeš povedať nie?
No… však aj si si odpovedala… Viem povedať nie, ale mrzelo by ma to. Aj keď sú to väčšinou veci za „ďakujem pekne“. Urobím, samozrejme, len ma nesmú tlačiť. Občas potrebujem čo to spraviť aj na chlebík. (Úsmev.)
V tvojej tvorbe je evidentne prítomná inšpirácia krajinou, celkom konkrétne inšpirácia miestom a mestom, kde si sa narodila a kde žiješ. Je Banská Bystrica skutočne tvojím fenoménom?
Áno. Viem, že to vyznie ako klišé, ale milujem Bystricu. A ver, never, keď som pár dní mimo a vraciam sa, pozriem na tú nádhernú panorámu pred sebou, tak cez slzy dojatia nevidím ani na volant…
Ktoré ďalšie mestá či miesta ti prirástli k srdcu a tým pádom sa aj často objavujú na tvojich obrazoch?
Staré mestá, mestečká, dedinky. Banská Štiavnica, Praha, Vlkolínec, Špania Dolina… Slovensko ale aj Česko a Morava. Napriek rozdeleniu, aj to moja rodná zem.
Maľuješ aj ľudí a zvieratká… tiež tých a tie, ktoré ti prirástli k srdcu?
Áno, maľujem čo milujem. Stáva sa však, že ma osloví cudzia tvár a ja cítim potrebu namaľovať ju. V tej tvári ale musí byť niečo „napísané“. Bohužiaľ, v tvárach tejto doby toho veľa nie je. Zo starých fotografií, tvárí a očí starých ľudí sa dá vyčítať celý ich životný príbeh. Čosi sa z nás vytráca a je mi z toho mi smutno…
Maľuješ to, čo reálne existuje. Na tvojich obrázkoch však všetko dostáva úplne iný rozmer, inú podobu ako v skutočnosti. Ukazovať život taký, aký naozaj je, je niekedy nudné (myslím si…). Tvoje obrázky tancujú, smejú sa a hovoria, veže sa bozkávajú, hodiny šalejú a… na žiadnom z nich nechýba niečo „nereálne“. Bosorky, pavúky, netopiere… Povedz, čo ešte a ktorý z týchto milých symbolov je ti najmilší?
Áno, aj pre mňa je realita nudná. Denne ju vidím, vnímam, prežívam. Mali by sme sa viac radovať. Prečo maľovať niečo, čo je presnou kópiou skutočnosti? Tváre ľudí, ktorých stretávam, sú často smutné a ja by som si želala, aby sa pri pohľade na moje obrazy minimálne letmo usmievali. (Úsmev.) A čo si sa to ešte pýtala? Aha, symboly. Asi nemám najmilší, záleží na tom, čo chcem obrazom povedať. Bosorka, je jasná! (Smiech.) Som to ja, alebo rozprávkovo. Mačka je teplo a čistota domova, pavučina je uplynutý či stratený čas, vtáci sú voľnosť, holúbky láska, motýle čistota mysle a ducha. No a ešte hodiny. To je vlastne všetko dokopy. Hra s časom a nostalgia. Ale nie smútok, ten nikdy! Nostalgia a spomienky na stratený čas, symbol toho, že stále nestíhame, nemáme čas na priateľov a blízkych… a deň je taký krátky. Preto sa ručičky občas zbláznia. Zatiaľ len na obrazoch.
Vnímať obrazy niekedy teší a niekedy bolí. Tie tvoje rozhodne tešia. Majú dušu…
Chcem, aby ju mali, snažím sa o to, dávam do nich svoju dušu. Teším sa a hrám, keď maľujem. Pohybom a symbolikou dávam život neživému a pokúšam sa vyzvať živých, aby to pochopili, zastavili sa a vrátili späť. Do čias, keď ešte mali čistú myseľ dieťaťa.
Proces tvorby zvyčajne začína voľbou témy. Aj u teba je to tak? A či sa stáva, že jednoducho začneš maľovať a sama nevieš, čo z toho napokon bude?
Nie, nie. Vždy viem, čo chcem maľovať. Viac času o obrazoch premýšľam, či pozerám na ne, ako strávim maľovaním…
Máš obraz, obrazy, ktoré by si za žiadnu cenu nepredala? A ani nedarovala? Ktoré sú to?
Mám. Sú to rodinné portréty predkov, pra a praprastarých rodičov, ktorých som ani nepoznala, ale veľa o nich počula od starých rodičov. To sú pre mňa nezaplatiteľné cennosti.
V súčasnosti vystavuješ na výstave Po rokoch. A viem, že do konca roka chystáš ešte jednu, autorskú výstavu. Povieš nám o nej niečo?
O ktorej? Tá prvá je výstava spolužiakov z umeleckej keramiky. Ostalo nás pri „výtvarne“ len pár. A tá druhá, samostatná… neviem, čo povedať. No, je o Bystrici a volá sa Moja rodná. Viem že to nie je duchaplný názov, ale ani milenci si pri vyznávaní lásky, nehovoria nič duchaplné. (Smiech.) Ja moju Bystricu s láskou maľujem, o tom to bude. A čo najviac milujem, je Barbakan, do neho som zamilovaná priam po uši.
Blížia sa Vianoce, nový rok… ak by si si mala niečo želať, čo by to bolo? (Okrem svetového mieru, samozrejme…)
(Smiech.) No aj to, ale tak naozajstne, priala by som si spomaliť čas, zastaviť sa a posedieť si s priateľmi, v pohode a v pokoji. A ešte aby som nemusela plakať pri televíznych správach a na ulici videla len usmiatych ľudí…
—————————————————————————————————————————————-
Tvorbu Ľubice Lintnerovej (olejomaľby) si v týchto dňoch môžete pozrieť na výstave Po rokoch, ktorá je inštalovaná v priestoroch VÚC na banskobystrickom námestí (2. posch.). Spolu s ňou vystavujú Dana Bakšová, Hana Potančoková a Peter Tatárik (keramika) a Ivan Erčey (maľba). Výstava potrvá do 7. januára 2013.
Vernisáž jej samostatnej výstavy Moja rodná sa uskutoční 4. decembra o 17.00 hod. V priestoroch Štátnej opery Banská Bystrica bude táto výstava sprístupnená do konca decembra 2012. A na budúci rok ju čaká množstvo ďalších výstav. Určite vám o nich dáme vedieť.
